Nová mena BRICS je dlhodobý projekt, rozhodujúce slovo bude mať Čína

Minulotýždňový samit štátov BRICS, teda Brazílie, Ruska, Indie, Číny a Juhoafrickej republiky, priniesol niektoré očakávané výstupy, najmä rozšírenie skupiny o ďalšie regionálne významné ekonomiky. Bez konkrétnych záverov však zostala téma vytvorenia novej spoločnej meny.

Účastníci rozhovorov zjavne zdieľajú záujem oslabiť pozíciu dolára a premeniť medzinárodný finančný systém. Hoci projekt spoločnej meny zatiaľ nedostal konkrétne obrysy, nemožno ho považovať za skončenú vec.

Kritici skupiny BRICS často poukazujú na rôznorodosť a nejednotnosť tejto skupiny. Jednotlivé štáty sú z hospodárskeho hľadiska naozaj rôzne. Na jednej strane stoja rýchlo rastúce ekonomiky Číny a Indie – prvá je ekonomický obor súčasnosti, druhá obor budúcnosti. Na druhej strane sú stagnujúce ekonomiky Ruska, Brazílie a Juhoafrickej republiky, s ekonomickým modelom založeným na exporte surovín.

Štátom BRICS chýba aj geografická či kultúrna blízkosť, ktorá charakterizuje európsku integráciu. Geografické susedstvo je skôr zdrojom konfliktov – reálnych v prípade Číny a Indie a potenciálnych v prípade Číny a Ruska. V skupine neexistuje ani politická jednota. Zatiaľ čo Rusko a Čína vystupujú otvorene protizápadne, ostatné štáty držia otvorenú politiku voči celému svetu.

Svetová dominancia dolára je však problém, ktorý tieto štáty spája. Motívy jednotlivých štátov zúčastniť sa na projekte novej spoločnej meny môžu byť rôzne, pokiaľ však budú existovať, projekt sa môže hýbať dopredu.

Dolár ako zvolený kráľ

Dominancia amerického dolára ako svetovej meny je dnes ťažko spochybniteľná. Viac než štyri pätiny medzinárodných obchodných transakcií prebieha v dolároch, a doláre tvoria takmer šesť desatín zahraničných devízových rezerv.

Aktuálna pozícia amerického dolára ako svetovej rezervnej meny má svoju históriu. Dolár po druhej svetovej vojne nahradil zlato v rámci medzinárodného menového systému dohodnutého v roku 1944 v Bretton Woodse. V rámci tohto systému sa stal dolár ekvivalentom zlata – Spojené štáty garantovali vymeniteľnosť doláru za zlato v pevnom pomere. Bola to teda akási forma zlatého štandardu.

Pozícia dolára však nestojí len na tejto historickej epizóde, ktorá napokon netrvala dlho. Bretonwoodsky systém skončil v roku 1971, keď Spojené štáty odmietli naďalej vymieňať doláre za zlato (z pochopiteľného dôvodu – peňažná zásoba rástla výrazne rýchlejšie než zásoba menového zlata). Dolár si napriek tomu uchoval pozíciu svetovej rezervnej meny.

Atraktivita doláru spočíva vo fungovaní amerického finančného trhu. Americké aktíva sú dôveryhodné, a preto sú žiadané investormi z celého sveta. Súvisí to so schopnosťou americkej vlády splácať svoje záväzky, ale aj s dobre fungujúcim právnym systémom, ktorý chráni investície do cenných papierov súkromného sektora, či už majetkových alebo dlhových. Americký finančný trh je navyše otvorený zahraničným investorom.

Dolár dobre plní tri základné funkcie, ktoré ľudia od peňazí očakávajú: je prostriedkom výmeny, uchováva hodnotu a možno ho použiť ako účtovnú jednotku. Jednotlivé vlastnosti pritom spolu súvisia – stabilná hodnota robí dolár univerzálne akceptovaným, a tak je i vhodnou jednotkou pre medzinárodné transakcie.

Spojeným štátom dáva pozícia dolára ako rezervnej meny veľkú silu. Keďže iné štáty a ich rezidenti držia svoje bohatstvo v dolároch a amerických aktívach, americká vláda na ne môže jednoducho siahnuť. To sa ukázalo v konflikte s Ruskom. Vláda práva, na ktorú investori spoliehali, má v krízovej situácii zjavne svoje limity a Spojené štáty sú ochotné používať dolár ako zbraň.

Pozícia rezervnej meny prináša Amerike určité výhody, zároveň však má svoju cenu. Na jednej strane dopyt po dolároch zvyšuje jeho cenu, čím zlacňuje dovoz do Spojených štátov, a prílev zahraničných úspor zároveň znižuje úrokovú mieru na domácom trhu.

Druhou stranou mince je menšia konkurencieschopnosť amerického exportu. Cenou za svetovú dominanciu dolára je chronický deficit zahraničného obchodu, úpadok domáceho priemyslu a export pracovných miest do iných štátov.

Ak existuje alternatíva, tak čínska

Hoci sa v kontexte samitu BRICS skloňovalo spojenie multipolárny svet, zdá sa, že alternatívou má byť svet bipolárny. V takomto svete by časť štátov používala v medzinárodnom obchode primárne americký dolár, časť štátov by primárne používala alternatívnu menu.

Motivácie na dedolarizáciu medzinárodného finančného systému sú rôzne. Ruské, ale aj čínske pohnútky sú zrejmé, – nechcú držať svoje rezervy v podobe, ktorá je zraniteľná voči nepriateľskému štátu.

Mnoho rozvojových štátov však nemá voči Západu nepriateľský postoj. Problémom je pre ne financovanie zahraničného dlhu. Rast úrokovej miery na dolárových trhoch, spojený s dezinflačnou politikou americkej centrálnej banky, pre ne znamená rastúcu cenu zahraničných pôžičiek.

Samotná motivácia však nestačí, aby sa projekt novej meny stal skutočnosťou. Zároveň musia byť splnené ekonomické podmienky, aby sa nová mena stala prijímaná. V tomto ohľade môže pohľad na štáty BRICS vzbudzovať pochybnosti, no nie neprekonateľné.

Predovšetkým, nová mena zjavne nechce nahradiť národné meny, ako sa to stalo v prípade eurozóny. Všetky úvahy o optimálnych menových zónach sú teda zbytočné. BRICS takou zónou nie je, ale nezáleží na tom.

Inou otázkou je krytie. Nová mena by mohla byť obnovením zlatého štandardu v podobe, akú predstavoval Brettonwoodsky systém. Priaznivcom zlata by sa to iste páčilo – na trhu by sa objavil ekvivalent zlata, ktorý by na rozdiel od komodity prinášal úrokový výnos.

Špekulácie o naviazaní novej meny na zlato nie sú až také relevantné ako dôveryhodnosť jej vydavateľa, respektíve dôveryhodnosť subjektov vydávajúcich aktíva denominované v tejto novej mene. A tiež prístup zahraničných subjektov na domáce trhy, ktorý je mimo Západu často prísne regulovaný.

V tomto ohľade majú štáty BRICS nevýhodu, ktorú však možno prekonať. Čínska vláda vo všeobecnosti vydáva málo dlhopisov, dlhopisy „slabších“ členov skupiny sa môžu vnímať ako rizikové. Čína však môže svoju politiku zmeniť a vyššie riziko môže byť kompenzované vydávaním dlhopisov s krátkou lehotou splatnosti.

Štáty BRICS majú vďaka svojim politickým režimom aj istú výhodu. Používanie novej meny v zahraničnom obchode by mohli domácim subjektom vnútiť. A vzhľadom na regionálnu dominanciu jednotlivých členských ekonomík ju môžu vnútiť aj svojim obchodným partnerom.

Otázne je, aký by bol vplyv novej meny na jednotlivé ekonomiky. Dolárová dominancia viedla Spojené štáty do pozície permanentného obchodného deficitu, zatiaľ čo ekonomiky štátov BRICS sú založené na exporte.

Kľúčovou otázkou je, či by transformáciu zvládla čínska ekonomika, a je celkom možné, že dnes už áno. Čína má silný domáci dopyt a v zahraničnom obchode potrebuje najmä surovinové zdroje – ktoré jej v dostatočnej miere môžu dodávať iní členovia BRICS. Na ich úhradu nepotrebuje nevyhnutne americké doláre, ale čokoľvek, čo obchodní partneri budú akceptovať.

Kľúčovým hráčom v projekte tak bude nepochybne Čína. Hoci volanie po novej mene zaznievalo skôr z iných strán – z Ruska či Brazílie –, mlčanie čínskych predstaviteľov nemusí znamenať odmietnutie. Napokon, ak skutočne očakávajú ostrý konflikt s Američanmi, dedolarizácia je predovšetkým v čínskom záujme.

V tomto kontexte treba zrejme vnímať aj tempo celého projektu. Rusko je už dnes v priamom konflikte so Západom, rieši aktuálny problém a potrebuje ho riešiť rýchlo. Čínske stratégie sú dlhodobé. Hoci sa možno v najbližších mesiacoch či rokoch nič konkrétne neudeje, drak určite nespí.