Výsledky vlády Matoviča s Hegerom: dôveryhodnosť Matoviča je pod úrovňou extrémistov. Obyčajní bojujú o prežitie. A ich pôvodní partneri tiež. Výnimkou je len Hegerova strana Demokrati. Tá to má už za sebou…
Rovnako kruté sú aj politické následky. Keďže politika neznesie vákuum, po kolapse Obyčajných nastupujú tí druhí. Smer, ktorý bol po voľbách 2020 rozložený a odpísaný, rastie k 25 percentám. Do hry sa vracia aj SNS. A ako alternatíva sa presadzujú progresívci, pôvodne drobná mimoparlamentná strana.
Kolaps lídrov bývalej koalície pred skladaním účtov je žalostný. No zároveň je celkom zaslúžený. Demolačná politika Matoviča so Sulíkom a poslušnosť Hegera nemohli priniesť nič iné.
Návrat éry „premiéra Matoviča“, ktorý riadil štát cez facebookové dekréty, si už nemôžu želať ani skalní voliči Obyčajných. Aspoň nie s vážnou tvárou. Ešte horšie je na tom „premiér Heger“. Toho už za lídra nepovažujú ani v jeho vlastnej mikrostrane. Vymenili ho. V štýle pokus – omyl.
V septembrových voľbách hrajú lídri vo výslužbe už iba o to, či potupne prelezú do kúta parlamentu. Na zotrvačník. A odovzdane čakajú, kto to prevezme po nich.
2. „Vlastenec Korčok“
V stredu Ivan Korčok potvrdil, že bude kandidovať na prezidenta. Médiá a progresívny tábor oslavujú. Našli pokračovateľa Zuzany Čaputovej a tlačia ho do úlohy favorita.
Tí ostatní sú menej nadšení. Korčokovi totiž chýba jedna dôležitá schopnosť, ktorá sa viaže k prezidentskému úradu: nadhľad. Nadhľad a suverénne uvažovanie. Naopak, s Korčokom sú spojené skôr podozrenia, že bol až príliš vzorný pri plnení úloh. Hlavne tých z Londýna a Washingtonu.
Platilo to o ňom už v čase, keď bol štátnym tajomníkom ministra Lajčáka za Ficovej vlády. A platilo to o ňom aj vtedy, keď bol ministrom. A keď dostal úlohu pretlačiť spornú vojenskú dohodu so Spojenými štátmi. Bez podmienok.
Korčokov problém nie je v tom, že je prozápadný a proeurópsky. Slovensko je ako členský štát EÚ a NATO súčasťou západného sveta. Je prirodzené, že slovenská diplomacia je prevažne prozápadná. Korčokov problém je skôr v tom, že v plnení úloh zvykne byť neprimerane horlivý. Možno až servilný. A to diplomacii alebo všeobecne politike neprospieva.
Lojalita k spojencom a národné záujmy na seba občas narazia. Vtedy by sa mal čas bezvýhradného pritakávania skončiť. A na rad by mali prísť pokusy o hľadanie rovnováhy medzi požiadavkami spojencov a možnosťami (záujmami) Slovenska.
Príklad: Dzurinda, ktorý bol považovaný za jasne prozápadného premiéra, sa dokázal vzbúriť pri otázke uznania Kosova. Pretože medzinárodné uznanie separatizmu nie je v našom národnom záujme.
Pri Korčokovi môžeme pochybovať, či by pri podobnom spore dokázal povedať partnerom nie – a zabojovať za akceptovanie slovenského postoja. Povedzme pri vyzbrojovaní Ukrajiny, pri energetických sankciách, pri posilňovaní V4 ako regionálnej koalície v rámci EÚ…
Inak povedané: Korčok nie je hráč. Korčok je spoľahlivý vykonávateľ úloh. Na nižších pozíciách to nemusí prekážať. No na úrovni ministra alebo rovno hlavy štátu sa očakáva viac.
Platí to hlavne v časoch, keď sa požiadavky spojencov stupňujú (občas za hranu možností Slovenska). A keď vnútri spoločnosti rastú konflikty. Vtedy musí prezident zakročiť ako silný hráč, ktorý dokáže tlmiť spory, umierňovať oba konce ringu a hľadať balans.
Očakávať to práve od ľudí ako Korčok je márne. Nezvládal to Kiska. Nezvládala to Čaputová. A predpoklady Korčoka sú v tejto kategórii ešte slabšie…
Napokon, toto Korčoka diskvalifikuje nielen ako možného prezidenta. Potápa ho to aj ako kandidáta, ktorý chce uspieť v prvom kole priamych volieb.
Kiskovi v kampani vyšla úloha nezávislého kandidáta (hoci v úrade to už nenaplnil). Čaputová sa takisto, aspoň na začiatku, snažila presvedčiť, že vie byť nad vecou (hoci po zvolení jej to nešlo). Korčok je však od začiatku posadený priamo na barikádach. Progresívcom a médiám to imponuje. Tak má predsa vyzerať „náš človek“. Korčokovi to však zužuje okruh voličov. Jeho hra na vlastenca to nemôže otočiť. Môže ho len zosmiešniť.
Už Čaputová to mala s verejnou podporou na hrane. Napriek historicky najdrahšej kampani ju v priamej voľbe prezidenta volilo najmenej ľudí (menej ako Schustera, Gašparoviča, Kisku).
Ak chce Korčok zopakovať aspoň jej úspech, musí hľadať podporu aj inde ako v progresívnom tábore. Pričom v teréne mimo svojej bubliny môže veľmi rýchlo naraziť.
Korčok je napriek masívnej podpore médií pomerne slabý. Niečo ako Mistrík 2019.
To môže otvoriť šance nielen Smeru či Hlasu, ale aj tretej skupine voličov. Tej konzervatívnej. Ak konzervatívni hráči nájdu odolného kandidáta a zabezpečia mu spoločnú podporu, mohol by prekvapiť.
Slovensku by nepochybne prospelo, keby sa v prezidentských voľbách dokázali popri populistoch a hujeroch presadiť aj postavy z národného, respektíve konzervatívneho priestoru.
Aspoň občas.
3. Bojkot Markízy
Smer minulý týždeň oznámil zvláštne a dosť trúfalé rozhodnutie. Nebude sa zúčastňovať na predvolebných debatách a dueloch v najsledovanejšej televízii Markíza.
Oficiálny dôvod: televízia je vraj politicky zaujatá a nevie zabezpečiť férové hlasovanie divákov (v ktorom nadmieru často boduje napríklad Jaroslav Naď z Demokratov).
O niečo zaujímavejší však môže byť skutočný, neoficiálny dôvod. Ten je čisto politický. Fico programovo odmieta duely so Šimečkom. Ešte pred bojkotom Markízy sa Smer vyhováral, že duel so Šimečkom predseda strany nestihne, lebo bude mimo Bratislavy. Nestalo sa to raz, ale opakovane. Fico s rôznymi vysvetleniami odmietol diskusiu so Šimečkom nielen v Markíze, ale aj v Joj a TA3.
Pozícia Smeru je pochopiteľná. Ktokoľvek z „mainstreamových lídrov“ si sadne do televízneho duelu proti Ficovi, zmobilizuje svojich voličov, pre ktorých je kontroverzný Fico celkom neprijateľný. Špeciálne to platí v prípade Šimečku a progresívcov, ktorí sa chcú presadiť ako vyzývateľ Smeru.
Jednoducho: kedykoľvek by si Fico sadol do televízneho duelu, bola by to účinná služba druhej strane. Naopak to pritom až tak jednoznačne nefunguje. Voliči Smeru sú mobilizovaní aj bez duelov. Stačia im na to sociálne siete, alternatívne médiá. A arogancia tých, ktorí sa vyhlasujú za majiteľov slušnosti a pravdy.
Napokon, tieto predpoklady potvrdil aj samotný Šimečka. Fica verejne vyzýva, aby pred ním neutekal a aby pristúpil na duel.
Fico dobré rady Šimečku ignoroval. Bojkotom Markízy potom vybavil naraz dve veci. Odstavil Šimečku. A doprial si ďalší útok na médiá.
V normálnom prostredí by bola taktika Smeru verejne neobhájiteľná. Politické debaty v televíziách sú nutnou súčasťou volieb. Ak by niekto utekal pred duelmi, pôsobil by trápne. A oberal by sa o šancu bodovať.
Fica však pred hanbou zachraňuje jeden vážny problém, za ktorý nesieme zodpovednosť aj my novinári. Normálne mediálne prostredie, ktoré by rešpektovali oba najsilnejšie tábory voličov, dnes neexistuje. Médiám prestala dôverovať významná časť spoločnosti. A nejde len o Slovensko. Ani o voličov Smeru. Je to širšie. Médiá (vrátane televízií) nemajú plošnú dôveru, pretože už nevystupujú ako férová informačná platforma, ale skôr ako hráči v politickom boji. Poniektorí silno, kampaňovo premotivovaní…
Fico z tejto svojej nevýhody urobil výhodu.
Lebo mohol.
4. Krymská vojna
Na záver ešte pár slov k prekvapujúcim slovám Zelenského. Ukrajinský prezident pripustil, že si vie predstaviť rokovania o štatúte Krymu, ktorý by mohol ostať ruský. Urobil to priamo počas ukrajinskej protiofenzívy.
Zelenského slová sú v rozpore s jeho nedávnymi vyhláseniami, ako je Ukrajina rozhodnutá bojovať až do konca, do definitívneho oslobodenia Donbasu a Krymu. Ukazuje sa, že to boli len silné reči. Nie reálny plán.
Zelenskyj otáča. A otáča správnym, racionálnym smerom. Tvrdí, že „politické riešenie by bolo lepšie“, lebo by znamenalo „menej obetí Ukrajincov“.
Ešte donedávna boli tieto slová tabu. Na Ukrajine aj na Západe. Kto ich vyslovil, ten bol okamžite odsudzovaný ako zradca, ktorý ustupuje agresorom.
Zelenského obrat zrejme súvisí s obratom v uvažovaní na Západe. Americké médiá aj americkí lídri otvorene priznávajú, že ukrajinská protiofenzíva nepovedie k prelomovým cieľom. A pripomínajú, že potom prídu na rad politické riešenia konfliktu. Čiže rokovania o dohodách s Ruskom. Otvorene o tom hovorí aj vedenie NATO, aj Spojené štáty.
Zmena v strategickom uvažovaní Západu sa dala očakávať. Prioritou Američanov je udržať krok v súperení s Čínou. Tá môže podľa správ bezpečnostných služieb do troch až štyroch rokov vyrovnať sily so Spojenými štátmi v juhovýchodnej Ázii – a ohroziť tým vojenskú hegemóniu Západu v regióne. Teda: ochota Američanov stupňovať nasadenie v ukrajinskom konflikte má svoje limity.
Mimochodom, kto aspoň čiastočne pozná históriu vojenských konfliktov o Krym, ten nemohol brať slová Ukrajiny (alebo Mikloša) o vojenskom riešení nikdy vážne. Väčšina obyvateľstva Krymu je už desiatky rokov ruská. Krymský Sevastopol je od konca 18. storočia základňou ruskej čiernomorskej flotily. Slovom, Krym je niekoľko storočí v ruských rukách – a platilo to aj v čase, keď bol ako autonómna oblasť ukrajinským územím.
Veľmi presne to vystihol britský bezpečnostný expert Tim Marshall (autor známej knihy V zajatí geografie). Západ bol podľa Marshalla pred rokom 2014 trestuhodne naivný, ak pri plánoch na rozširovanie NATO predpokladal, že Rusi sa nechajú vojensky vytlačiť z Krymu – a svoju základňu odovzdajú do rúk Aliancie. Marshall varoval, že akékoľvek plány na vytlačenie Ruska z Krymu sú buď zúfalo utopické, alebo nutne povedú k širšej vojne.
To prvé Západ skúšal plánmi na rozširovanie NATO.
A na to druhé nebol pripravený.
