Mŕtvy jadrový kôň

Byť politikom znamená povedať len to, čo vám v danej chvíli vyhovuje. Jadrová energia v Nemecku je zrejme naozaj mŕtva, pretože elektráreň nie je varná kanvica ani fén, aby sa dala len tak jedným tlačidlom spustiť. Potrebuje priebežnú starostlivosť a opravy, aby sa udržala v prevádzkyschopnom štandarde. A vzhľadom na to, ako dávno padlo prvé rozhodnutie o odstavení elektrární, sa do nemeckej infraštruktúry, odsúdenej na zánik, samozrejme zbytočne „nestrkali peniaze“. Nie je teda jasné, či by aj posledné tri elektrárne, odstavené vlani, ešte vôbec spĺňali bezpečnostné podmienky na ďalšie spustenie. To je, koniec koncov, problém, ktorý pozná – v menšom formáte – každý prevádzkovateľ historickej parnej lokomotívy. Len čo sa niečo vyradí z prevádzky, začne to chátrať.

Čo však Scholz takticky nepovedal, je skutočnosť, že to boli práve nemeckí politici, ktorí jadrového koňa systematicky morili, trápili, až konečne s veľkou slávou definitívne pošiel. Protijadrová opozícia sa, samozrejme, koncentrovala v strane Zelených, ale ostatné strany, ktoré sa riadia prieskumami verejnej mienky bez toho, aby si sami hovorili „populistické“, pomerne rýchlo naskočili na trochu tmársky vagón biomatiek a biootcov (dnes teda len „biorodičov“) a rozbehli protiatómový boj na najvyššej úrovni.

Zánik jadrovej energetiky má mnoho rozmerov a nepatrí medzi ne len zatváranie elektrární. Ubúda aj odborníkov, obmedzujú sa vysokoškolské odbory zaoberajúce sa jadrom, spoločenská prestíž jadrového inžiniera klesá do záporných hodnôt. A aby toho nebolo málo, k nemeckej národnej povahe patrí aj túžba celý tento komplex strachu vyvážať aj do ďalších krajín, aby pokiaľ možno nielen Nemci a Rakúšania, ale všetky európske národy jedného dňa uzreli božské svetlo obnoviteľných zdrojov a odvrhli svoje pohanské reaktory na smetisko dejín .

Našťastie, aspoň to posledné spomínané úsilie narazilo na medzinárodnej úrovni na značný odpor. Krajiny, kde nie je zelené hnutie také silné ako v Nemecku alebo v Rakúsku, nenaskakujú na protijadrovú hystériu. Náš druhý najväčší sused, Poľsko, sa dokonca rozhodol si niekoľko jadrových elektrární ešte len vybudovať.

V Českej republike sú zatiaľ „atómové kone“ živé a pomáhajú ťahať našu ekonomiku. Nie sú to len Dukovany a Temelín, ale aj FJFI ČVUT, výskumný ústav jadrový v Reži a tiež nehmatateľná, ale vysoká prestíž, ktorej sa u nás jadrová veda a technológia teší. Snaha spolkov, ako sú Juhočeské matky, ktoré sú sponzorované z Rakúska, našťastie, nedokázala prekonať racionalitu tunajšieho obyvateľstva. A ak dôjde v Európe k širšej jadrovej renesancii, možno z toho budeme môcť aj ťažiť.

Znamená to však nezabiť si svoje kone. „Prečo by to niekto robil?“ spýta sa teraz nejeden čitateľ. Napríklad preto, aby sa zapáčil Berlínu. V snahe zapáčiť sa mocným sa hocikedy robili aj horšie veci. Je to jedna z tradičných slabín našej politiky.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.