Ideologické zneužitie umenia patrí k totalite

To, čoho sme pod vedením progresívneho vedenia Bratislavy svedkami na úrovni samosprávy a čoho vyvrcholením sú otvorené propagácie progresívnej ideológie, formálne jasne odkazujúce na propagáciu fašistického režimu na agitačných plagátoch počas slovenského štátu či komunistického režimu na budovateľských plagátoch z 50. rokov minulého storočia, by nám malo stačiť ako dostatočné memento, čoho by sme boli svedkami, keby sa progresívna ideológia a strany, ktoré ju na Slovensku presadzujú, dostali k moci na celoštátnej úrovni.

So zdesením som si pozrel plagát Mestského divadla DPOH v Bratislave na sezónu 2023/24. Šík mladých ľudí revolučne kráča ulicou so vztýčenými rukami, v ktorých držia dúhovú, ukrajinskú a antifašistickú zástavu. Usmiate tváre, postava hrajúca na gitare, iná držiaca divadelnú masku (alebo hlavu) Pavla Országha Hviezdoslava, prechádza popri mladej dievčine, pozerajúcej do laptopu a dvojici, popíjajúcej kávu. Formálne plagát odkazuje na vitráž v budove, kde divadlo sídli.

Presne také motívy, ale s komunistickou či zväzáckou zástavou, sa zobrazovali na plagátoch socialistického realizmu, zobrazujúcich budovateľov socializmu, ktorí kráčajú v ústrety svetlej budúcnosti. Komsomolcov, robotníkov, ktorí mali nakresliť vtedajšiemu Československu novú červenú budúcnosť. V podobnom agitačnom duchu sa niesli aj agitačné plagáty za slovenského štátu, čo len potvrdzovalo totalitné ašpirácie nastupujúcej komunistickej totality.

Písali sa 50. roky minulého storočia a červená budúcnosť sa postupne menila na krvavú. Na pozadí takéhoto pokryteckého umenia umierali v komunistickom bloku státisíce a milióny ľudí. Nehovoriac o stalinistických čistkách v Sovietskom zväze, ktoré tomu predchádzali ešte v predvojnovom období, to na Slovensku odštartovali vykonštruované procesy proti slovenským biskupom, počas Barbarskej noci boli násilne zlikvidované rehoľné rády a neskôr rehole, v Čechách popravili Miladu Horákovú, na trest smrti odsúdení alebo do jáchymovských uránových táborov a do československej siete väzení, pripomínajúcej sovietsky Gulag, boli odvlečení tí, ktorí s nastupujúcim a prebiehajúcim režimom nesúhlasili alebo mu prekážali, napríklad pri násilnom znárodnení majetku. Aj preto vznikol Ústav pamäti národa, aby toto obdobie totality mapoval a aby sme sa z neho mohli do budúcnosti poučiť.

Človek je, zdá sa, nepoučiteľný a znovu tu máme situácie, keď umenie podlieha ideologizácii, teraz dúhovej. Ak by išlo len o slobodu tvorby konkrétneho umelca, tam si môže umelec de facto, robiť, čo chce. Ak je však táto totalitárna tendencia podporovaná verejnými umeleckými inštitúciami, treba spozornieť.

Pred pár dňami upozornil denník Štandard na zástavu, ktorá je umiestnená na priečelí budovy Vysokej školy výtvarných umení, spájajúca dúhovú vlajku s hnutím trantifa, ktoré otvorene podporuje násilie na ženách, tých, ktoré spochybňujú transkomunitu a jej ambície etablovať sa na úkor žien. A je to kontext násilia, ktorý oprávňuje hovoriť o paralele tohto hnutia s komunizmom. Ideologický vodca sovietskej obdoby komunizmu Vladimír Iľjič Lenin priamo legitimizoval teror ako prostriedok jeho šírenia. Legitimizovanie a podnecovanie násilia na ženách, ktoré sú proti novému transhnutiu a teror, ako prostriedok šírenia komunizmu, pochádzajú z rovnakej škály zla, ktorá je pre akékoľvek spoločenstvo škodlivá. Preto je zarážajúce, že sa niečo takéto vo verejnom priestore toleruje a odhaľuje to postupnú opätovnú ideologizáciu verejných inštitúcií.

V prípade Mestského divadla DPOH je to otázkou nielen na jeho vedenie, ale aj na zriaďovateľa, ktorým je magistrát mesta Bratislavy. To je však v rukách nominantov strany Progresívne Slovensko, ktorá svoje priority aj na celoštátnej úrovni stavia na dúhovej a progresívnej ideológii, kde jej plánuje prispôsobiť aj slovenské zákonodarstvo. Ideologizácia inštitúcií v kompetencii mesta tak nie je omylom, ale zdá sa zámerom, ktorý je vyústením tohto straníckeho smerovania. Potvrdzuje to aj situácia obsadzovania pozícií do Galérie mesta Bratislavy, na ktorú vo svojom článku upozornil napríklad výtvarník Vladimír Kordoš v roku 2020, kde na konkurze nepadali otázky, smerujúce k vzťahu kandidáta k umeniu či histórii, ale: „Čo si predstavujete pod kódexom feministickej inštitúcie?“, či „Predstavujete si uvoľnenú dramaturgiu takým spôsobom, že by sa v nej aj cvičila joga?“. Kompetentnosť tak očividne ťahá za kratší koniec na úkor ideológie, o čom svedčilo podľa autora článku aj zloženie výberovej komisie.

Jedným z prostriedkov novej ideologizácie umeleckých inštitúcií je uplatňovanie takzvaného kurátorského systému tvorby obsahu. Už to nie je umelec, ktorý slobodne tvorí, a kurátor, ako umelecký etnológ vyhodnocuje trendy a mapujúc tvorbu umeleckých osobností pripravuje verejnosti produkt vo forme výstav, ale je to kurátor či galéria, ktorá ideovo (či ideologicky) vymedzí svoje zameranie a témy. Umelec sa doňho buď svojou tvorbou trafí, prispôsobí, alebo, ak nie, má jednoducho smolu. O tom sa na vlastnej koži presvedčil maliar Milan Bočkay krátko po nástupe nového vedenia Galérie mesta Bratislavy. V mene boja za svetlé resp. dúhové zajtrajšky sa tak likviduje nevhodné umenie. Postup Divadla DPOH tak môžeme vnímať ako čerešničku na torte progresívnych zámerov, ktoré sa pod progresívnym vedením mesta Bratislava uskutočňujú.

O tom, že to nie je len problém Bratislavy, ale aj problém celoslovenský, svedčí posledné funkčné obdobie ministerky kultúry Milanovej, ktorá sa obklopila treťosektorovými aktivistami, presadzujúcimi prevažne dúhovú agendu. Výsledkom sú „transparentné“ výberové konania, ktoré do vedenia verejných inštitúcií katapultovali rovnako bojovníkov za LGBTQI+ práva. Typickým príkladom je Kunsthalle Bratislava, kde na fasáde jej budovy nájdeme celoročne vyvesenú dúhovú vlajku a po nástupe jej riaditeľa musela odísť väčšina zamestnancov, ktorá s otvorenou dúhovou dramaturgiou nesúhlasila. Aj tu sa však dá hovoriť o nekompetentnosti na úkor presadzovania dúhovej ideológie, ako o tom píše vo svojom blogu Lucia Miklošková. K dramaturgii aktuálnej sezóny, podporujúcej dúhovú agendu, sa verejne hlási aj Slovenské národné divadlo v osobe jej generálneho riaditeľa, a inak to nebolo ani v minulosti. Slovenská národná galéria pompézne otvorila svoje zrenovované priestory za výraznej účasti práve progresívnej časti verejných osobností, no za šesť mesiacov nepriniesla žiadnu výstavu (nieto ešte európskych rozmerov), ktorá by okrem prezerania si budovy pritiahla milovníkov umenia. Ako to trefne glosovala jedna z osôb pri mojej návšteve galérie: „Pekne zrekonštruované, ale dokopy tu nič nie je…“ Pardon, okrem veľkých farebných gulí, zostavených do farieb dúhy.

O nebezpečných prioritách Progresívneho Slovenska v oblasti kultúry na celoštátnej úrovni som už písal a o snahe vyrovnať si účty s kresťanstvom tiež. To, čoho sme pod vedením progresívneho vedenia Bratislavy svedkami v malom, a čoho vyvrcholením sú otvorené propagácie progresívnej ideológie, formálne jasne odkazujúce na propagáciu fašistického režimu na agitačných plagátoch počas slovenského štátu či komunistického režimu na budovateľských plagátoch z 50. rokov minulého storočia, by nám malo stačiť ako dostatočné memento toho, čoho by sme boli svedkami, keby sa progresívna ideológia a strany, ktoré ju na Slovensku presadzujú, dostali k moci na celoštátnej úrovni. Ideologické zneužívanie umenia je jasným signálom praktík totalitných systémov, a ak to niekto nechce vidieť alebo si priznať, ostáva v omyle, ktorý stál Slovensko v jeho dejinách príliš veľa obetí a reputácie na to, aby tí, čo si to uvedomujú, neostávali ticho.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.