Trestné oznámenie na Majerského je mediálny marketing

Milan Majerský tento výrok vyslovil ako odpoveď na otázku, či je väčšia hrozba korupcia alebo LGBTI. Podľa jeho názoru ide o rovnako nešťastné veci pre ktorúkoľvek krajinu. Následne oba javy označil ako pliagy, ktoré môžu zlikvidovať národ, za čo sa vo svojom statuse na sociálnej sieti ospravedlnil.

Tento výrok považuje nezisková organizácia Inštitút ľudských práv za tak nebezpečný a škodiaci občanom, že ide podľa ich názoru o trestnú činnosť. Inštitút to považuje za útok na LGBTI ľudí a pripomína, že sexuálna orientácia, rovnako ako pohlavie alebo etnický pôvod, sú chránenou charakteristikou aj v rámci slovenskej legislatívy. Majerského ospravedlnenie nepovažuje za dostatočné ani iniciatíva Inakosť, pretože si myslia, že ide o klamstvo. Rovnako považujú jeho výrok za nebezpečný prejav nenávisti.

Trestný čin je neznámy

Riaditeľ Inštitútu ľudských práv preto podal trestné oznámenie rovno na Generálnu prokuratúru, nie je však známe, pre aký trestný čin. Z vyjadrenia aktivistov je zrejmé, že im prekáža, podľa ich vlastných slov, nenávistný slovník voči sexuálnej menšine. To môže spadať pod nenávistný prejav, ktorý zase spadá do viacerých trestných činov extrémizmu, medzi ktoré patri hanobenie národa, rasy a presvedčenia alebo podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti. Práve druhý spomínaný trestný čin naplní ten, kto s ohľadom na tento prípad verejne podnecuje k nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcov pre ich sexuálnu orientáciu. To je právna teória. Prax je často komplikovanejšia.

Problém nastáva v slovách „podnecuje“ a „nenávisť“. Pre naplnenie skutkovej podstaty by muselo preukázateľne dôjsť na základe takéhoto prejavu politika k obmedzeniu práv takejto sexuálnej menšiny. To znamená reálne, nie len domnelé následky.  Rovnako, pri podnecovaní rozumie prejav, ktorým chce páchateľ úmyselne vzbudiť u iných nenávisť voči menšine. Vo všeobecnosti je postihnuteľné aj konanie, ak by niekto inému vulgárne osobne nadával. V praxi však platí, že ak dotknutá osoba bude chcieť podať trestné oznámenie, bude musieť preukazovať, že takýmito nadávkami jej bola spôsobená reálne preukázateľná a vyčísliteľná škoda. Čo už v drvivej väčšine prípadov nepreukáže, lebo reálny dopad takýchto nadávok bol iba na pocity danej osoby.

Z prejavu predsedu KDH a aj jeho ospravedlnenia nemožno badať jeho úmysel vzbudiť nenávisť alebo akékoľvek následky pre túto menšinu. Rovnako je problém v definovaní slova „nenávisť“ pri trestnej činnosti. Nestačí totiž iba subjektívny dojem dotknutej osoby, že to ona sama považuje za nenávistný prejav. V takom prípade by nebolo možné komunikovať vôbec, pretože každý prejav by niekto mohol považovať za nenávistné prejavy. Na tieto situácie myslí samotná Ústava Slovenskej republiky.

Tá garantuje každému právo na slobodu prejavu. A to ako slovom, písmom, tlačou alebo inak. Pod slobodu prejavu pritom nespadajú iba výroky a názory, s ktorými súhlasíme alebo sú nám ako spoločnosti príjemné. Samozrejme, aj sloboda prejavu má svoje hranice, a tie nastupujú pri zasahovaní do práv iných. Takýto zásah však musí byť určitej intenzity, teda nie iba v rovine subjektívneho pocitu porušenia práva. Práve spomínaná intenzita sa spravidla posudzuje spôsobenou škodou.

Európska prax

U politikov je sloboda prejavu pri výkone ich mandátu ešte širšia. S tým sa stotožnil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý posudzoval viacero prípadov predmetom. ktorých bola daná problematika. V rozhodnutí Handyside proti Spojenému kráľovstvu vyslovil názor, že sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na také informácie alebo myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané alebo považované za neškodné či bezvýznamné, ale tiež na tie, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo akúkoľvek skupinu obyvateľstva. Také sú podľa súdu požiadavky plurality, tolerancie a otvorenosti, bez ktorých neexistuje demokratická spoločnosť.

Za zmienku stojí aj rozhodnutie vo veci Mondragon proti Španielsku, v ktorom hovorca baskickej parlamentnej skupiny na tlačovej konferencii verejne označil španielskeho kráľa ako osobu zodpovednú za mučenie a ktorá presadzuje svoj monarchický režim nad baskickým ľudom prostredníctvom mučenia a násilia. Tento sťažovateľ bol za urážku kráľa vnútroštátnym súdom odsúdený na trest odňatia slobody. Európsky súd rozhodol, že došlo k porušeniu slobody prejavu, pretože odsúdenie a sankcia sťažovateľa boli neprimerané k sledovanému legitímnemu cieľu, a to k ochrane dobrého mena kráľa Španielska. Súd poznamenal, že hoci je pravda, že jazyk použitý sťažovateľom mohol byť považovaný za provokatívny, bolo nevyhnutné mať na pamäti, že aj keď niektoré slová použité vo vyhlásení sťažovateľa boli nepriateľské, nedošlo k podnecovaniu k násiliu a nepredstavovali nenávistné prejavy, ako kritérium pre obmedzenie slobody prejavu, ktoré všeobecne Európsky súd uplatňuje ako hraničné pri slobode prejavu.

Aj tieto prípady na európskej úrovni ukazujú, že rozdiel medzi slobodu slova a postihnuteľným prejavom, je podnecovanie násilia alebo šírenie nenávisti ako vyslovene nepriateľské úvahy potláčajúce práva menšín. Označenie ideológie LGBTI za pliagu tieto kritériá rozhodne nespĺňa. To samozrejme nebráni polícii mať na vec iný pohľad a vyhodnotiť podané trestné oznámenie ako dôvodné. Možno sa nájde aj prokurátor, ktorý podá obžalobu na súd. Ale je takmer isté, že takéto konanie by neskončilo odsúdením predsedu nielen KDH, ale akejkoľvek inej politickej strany pri obdobnom výroku.

Množstvo podaní bez výsledku

Inštitút ľudských práv podal obdobných trestných oznámení na politikov už niekoľko. Predseda OĽaNO Igor Matovič bol z ich strany obvinený, že počas pochodu za práva trans ľudí urážal prítomných nenávistnými a vulgárnymi výrokmi. Predseda ĽSNS Marián Kotleba za výroky o utečencoch a koronavíruse, a rovnako za predvolebné billboardy s výzvou na ochranu pred LGBT bol tiež predmetom trestného oznámenia zo strany Inštitútu. Pre nenávistné prejavy čelil trestnému oznámeniu aj Štefan Harabin. Po výhre v ich ankete Homofób roka ich označil za Soroš-Jugend. Všetky tieto trestné oznámenia išli dostratena, pričom žiadne z trestných konaní zaoberajúcimi sa týmito aktivitami neprebieha.

V predvolebnej kampani padajú trestné oznámenia ako na bežiacom páse. Ich cieľom pritom nie je reálne zabrániť nezákonnej činnosti, ale dosiahnuť mediálnu pozornosť. Tomu nasvedčuje aj podanie trestného oznámenia priamo na Generálnu prokuratúru. Tá totiž nebude vec prešetrovať sama, ale posunie to na miestne a vecne príslušné oddelenie. Ale mediálne vyznieva veľmi vážne, ak je trestné oznámenie spojené s menom tejto inštitúcie. Je škoda, že nikto už následne neinformuje, ako tieto trestné oznámenia dopadli. A že sú v drvivej väčšine odmietané ako neopodstatnené. Samotné množstvo podaných trestných oznámení napovedá, že by oznamovatelia už mali vedieť, čo je právne relevantné. Polícia im to totiž v zamietavom stanovisku k ich podaniam vždy vysvetlí.