Mimovládne organizácie na Slovensku žijú od štvrtka novou témou. Vyše dve desiatky z nich žiadajú v spoločnej výzve ospravedlnenie a odstúpenie komisára pre deti Jozefa Mikloška.
Nadväzujú tým na nedávne rozhorčenie Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku, ktorý detskému ombudsmanovi potupne odkázal, že nie je vítaný na pietnom akte pri príležitosti Pamätného dňa obetí holokaustu a rasového násilia. Jeho účasť by vraj bola „urážkou“ obetí.
Nevládnym organizáciám aj židovskej obci prekáža, že Mikloško sa minulý týždeň vo svojom úrade stretol s europoslancom a predsedom mimoparlamentného hnutia Republika Milanom Uhríkom.
Mimovládne organizácie navyše vidia problém aj v tom, že Mikloško sa neohradil voči statusu, ktorý Uhrík po stretnutí uverejnil. Konkrétne voči jeho myšlienke, že cieľom jeho politickej strany je chrániť deti „aj pred zhubným vplyvom progresívnej agendy“. Podľa ich stanoviska ide o „dehonestáciu legitímneho presadzovania ochrany a rozvoja ľudských práv“.
Búrka v pohári vody, ktorú oba subjekty vyvolali, si žiada niekoľko poznámok.
Republika má nepochybne veľmi sporné korene, no druhou stranou mince je, že podľa súčasného právneho stavu funguje v medziach demokratického poriadku a reprezentuje zrejme až stovky tisíc občanov. Tieto rozmery sú pri posúdení toho, s kým by sa Mikloško mal alebo nemal stretávať, objektívne smerodajnejšie ako názory ideologicky vyhranených organizácií. Toto stretnutie Mikloška nediskvalifikuje, rovnako ako napríklad Jaroslava Naďa či Richarda Sulíka nediskvalifikuje spoločná diskusia s Uhríkom.
Po druhé, uvádzať ako dôvod odstúpenia skutočnosť, že Mikloško sa neohradil voči Uhríkovým slovám o zhubnej progresívnej agende, je nonsens a primitívny faul. Pokiaľ ide o formu, Mikloško predmetné vyjadrenie ani nemusel vidieť, a aj keby ho zaregistroval, za slová druhých ľudí nie je žiadnym spôsobom zodpovedný.
Ak je reč o obsahu, o zhubnosti progresívnej agendy existuje dôkazov viac ako dosť. Aký iný prívlastok použiť pri agende, ktorá v mysliach detí relativizuje pojmy ako otec a mama, pod ktorej ťarchou prichádzajú zdraví pubertiaci o reprodukčné orgány a ktorá mnohým deťom ani neumožní narodiť sa a pošle ich do nádoby na bioodpad, lebo ich v tele matky považuje za zhluk buniek? Fakt je, že pri typických problémoch, ako sú rozvrátené rodiny, alkohol, fajčenie, drogy či šikana, neohrozuje nastupujúce generácie nič tak ako progresivizmus.
Po tretie, mimovládne organizácie zamlčali (iste, iba nedopatrením), že stretnutie Mikloška a Uhríka nebolo účelovou reklamou pre Republiku – ako sa to snažia predostrieť –, ale uskutočnilo sa v rámci série stretnutí Úradu komisára pre deti so všetkými demokraticky zvolenými politickými stranami zastúpenými v parlamente, ako aj so stranami, ktoré majú v prieskumoch nad päť percent. Mikloško zároveň tvrdí, že sa stretáva so všetkými politickými stranami vrátane KDH, SNS, SaS, Smer, Hlas, Sme rodina, OĽaNO a PS.
Prekvapiť by nás to však nemalo. Faktom totiž je, tento modus operandi aktivistov – keď sa nehľadí na Mikloškov výkon práce či odborné kvality, ale na hodnotové presvedčenie, vyjadrenia či stretnutia – nie je pri snahe odstaviť nepohodlných ľudí ničím novým. Už pri nástupe detského komisára do funkcie napríklad Progresívne Slovensko nariekalo nad tým, že Mikloško považuje neheterosexuálnu orientáciu za „zranenie“, odmieta adopcie detí homosexuálnymi pármi a obhajuje konverzné terapie.
Mikloško v Úsmeve ako dar pomohol tisíckam detí, pôsobil ako poradca predsedu parlamentu pre oblasť detských práv, ako člen pracovnej skupiny ministra práce, sociálnych vecí a rodiny pre reformu v oblasti náhradnej starostlivosti a pracoval ako vedúci katedry Prenatálnej a perinatálnej medicíny, psychológie a sociálnych vied pri Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave. Rovnako nie je známe, že sa v aktuálnom pôsobisku dopustil výraznejšieho prešľapu.
No to všetko akosi vôbec nehrá rolu.
Samozrejme, mať námietky voči stretnutiu Uhríka s Mikloškom je v poriadku, no kritici by sa mohli držať niečoho, čomu sa vraví primeranosť. Žiadať v tomto prípade jeho hlavu a považovať ho za človeka nehodného pripomenúť si holokaust je tak trochu, ehm, extrémizmus.