Manifest o unesenej Európe. Ruský režisér si privolal kritiku na seba samého

Známy ruský divadelný režisér Konstantin Bogomolov nedávno zverejnil provokatívny manifest Únos Európy 2.0. Ako sa dalo čakať, text vyvolal búrlivú verejnú reakciu. Diskusia ešte stále trvá, dôvodom je jednak obsah zverejnených textov a videí, jednak osobnosť autora.

Bogomolov v manifeste konštatuje, že po porážke nacizmu sa Západ rozhodol poistiť proti jadrovej katastrofe elimináciou niečoho, čo nazval „zložitým človekom“. Myslí tým predstavu Európana, ako ho počas dlhých storočí sformovalo kresťanské náboženstvo.

Moderný západný svet sa podľa Bogomolova mení na Novú etickú ríšu so svojou vlastnou ideológiou. Nacistov údajne vystriedal iný agresívny a po úplnom preformátovaní sveta túžiaci zástup homosexuálnych aktivistov, feministických fanatikov a ekologických psychopatov. Ich nástrojom represie, ďalej hovorí Bogomolov, sú sociálne siete. Tie dali agresorom anonymitu, bezkontaktnosť a v dôsledku toho aj beztrestnosť. Proti svojim obetiam dokážu poštvať virtuálny dav, virtuálny lynč, virtuálnu šikanu, virtuálne násilie a skutočnú duševnú a sociálnu izoláciu tých, ktorí nemyslia rovnako ako oni.

Autor manifestu tvrdí, že bezpečný nie je pred nimi ani skromný výskumník, ani úspešný študent, každý môže byť potrestaný za to, že má „neschválený“ názor na súčasný politický alebo spoločenský život.

Mimochodom, v Rusku sú teraz niektorí intelektuáli šokovaní osudom známeho ekonóma Andreja Illarionova. Bol poradcom prezidenta Vladimíra Putina, pritom ho často verejne kritizoval. Trvalo niekoľko rokov, kým ho konečne prepustili z Kremľa. Illarionov sa presťahoval do Spojených štátov a začal pôsobiť v libertariánskom (!) Cato institute.

Cítil sa zjavne slobodný a zverejnil post na podporu Donalda Trumpa. V ten istý deň mu bolo oznámené, že je prepustený z dôvodu nezlučiteľnosti jeho názorov s politikou inštitútu. Preto som si dovolil o riadok vyššie použiť ten výkričník. Pre ruského čitateľa, musíte uznať, je potom kontrast medzi „autoritárskym“ Ruskom a „liberálnou“ Amerikou priam ohromujúci!     

Medzinárodná organizácia pre ľudské práva Amnesty International odmietla považovať Alexeja Navaľného za „väzňa svedomia“ kvôli jeho minulým nacionalistickým až rasistickým vyjadreniam, Štandard o tom písal na tomto mieste. Nie som fanúšikom Navaľného, ale pýtam sa: Môže človeku, ktorý má hoc aj „nesprávne“ pohľady, naozaj chýbať svedomie? 

Svojho času autorka biografie slávneho Voltaira Evelyn Hallová, ktorá píše pod pseudonymom S. G. Tallentyre, preformulovala Voltairove slová a vytvorila vetu, ktorú považujem za kvintesenciu skutočného demokratického postoja a politickej tolerancie: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale až do smrti budem brániť vaše právo to povedať.“ (The Friends of Voltaire, 1906). Ach, aké ťažké je nájsť príklady takéhoto správania v súčasnom svete.         

Vráťme sa k autorovi nášho manifestu z úvodu textu. Bogomolov ďalej píše o sexuálnej kontrarevolúcii, ktorá premenila ľudskú vášeň na harassment, píše aj o novej rasovej teórii, podľa ktorej musíte pokľaknúť pred obhajcami George Floyda, aj keď ste rasistom nikdy neboli. Bogomolov konštatuje, že súčasné Rusko sa od Európy, o ktorej priazeň sa usilovalo, vzďaľuje. „Zhodou okolností sme sa ocitli na chvoste vyšinutého vlaku, ktorý smeruje do Boschovho pekla, kde nás privítajú multikultúrni, genderovo-neutrálni diabli. Potrebujeme iba odopnúť tento vozík, prekonať seba a začať budovať svoj vlastný svet. Obnovíme našu starú dobrú Európu. Európu, o ktorej sme snívali. Európu, ktorú sme stratili. Európu zdravého človeka,“ dupľuje záver autor.

Európsky čitateľ asi nenájde v uvedenom manifeste nič nadmieru nové. Ale pre Rusov, najmä pre liberálnu inteligenciu, sa stal veľmi dráždivým. Európa (ako aj celý Západ) je pre určitú časť ruskej verejnosti vzorom, symbolom slobody, demokracie a progresu. Nie je slušné tvrdiť, že tam nie je niečo v poriadku – to predsa robia len nacionalisti a reakcionári.

Okrem toho, sám Bogomolov prežil v poslednom období dosť prudkú evolúciu svojich vlastných postojov, za čo si od kritikov vyslúžil aj označenie, že je zradca.  

Video zo svadobného striptízu, ktorý svojmu manželovi Konstantinovi Bogomolovi predviedla jeho manželka Xénia Sobčaková:

Veď len relatívne nedávno bol Bogomolov podporovateľom a spolupracovníkom Navaľného. Teraz ostatné „navaľňatá“, ako v Rusku nazývajú jeho podporovateľov, vinia režiséra, že bodol svojho včerajšieho spojenca do chrbta. Ale v manifeste nie je o Navaľnom ani slovo. Iba ak by spoznali svoj obraz medzi tými, ktorí sú tam vykreslení ako organizátori morálneho teroru na sociálnych sieťach. Ktorí tam odvážne bojujú proti každému, kto s nimi v niečom nesúhlasí. Ak by to tak bolo, ilustrujú manifest, proti ktorému bojujú. 

Bogomolovi kritici majú aj iný tromf. Nezabudli pripomenúť, že tento nový kritik Západu sa nedávno oženil s Xéniou Sobčakovou, známou škandalóznou televíznou moderátorkou, dcérou kedysi slávneho politika, bývalého (už zosnulého) primátora mesta Petrohrad Anatolia Sobčaka. Ten bol, ako je dobre známe, rozhodujúcim článkom, vďaka ktorému Putin začal svoju politickú kariéru. Sobčaková má vďaka tomu osobný, až rodinný vzťah s prezidentom, volá ho jednoducho „ujo Voloďa“. Sama už kandidovala na prezidentský post v predchádzajúcich voľbách, vtedy ju podozrievali, že splnila úlohu na objednávku „uja“, aby imitovala prítomnosť opozičného uchádzača.

Teraz aj Bogomolova obviňujú, že plní úlohu Kremľa, aby oslabil prozápadnú časť opozície, tým, že zdôrazňuje, že západné ideály vedú priamo k rozkladu spoločnosti. Obvinenie je širšie, kritici tvrdia, že hlavným cieľom manifestu je vyjadrenie lojality k Putinovi. Ruský prezident sa vymedzuje proti vplyvu Západu, a keď ho Bogomolov presvedčí, prezident mu odpustí staré hriechy. 

A tak sa, bohužiaľ, verejná diskusia po zverejnení manifestu viac týka politických a osobných konfliktov ako jeho obsahu. Ruská inteligencia je zbytočne spolitizovaná, na škodu veci nie je momentálne spôsobilá debatovať o filozofických alebo civilizačných problémoch, nedokáže sa oslobodiť ani abstrahovať od aktuálnych udalostí.

Pritom by viaceré zásadné otázky za diskusiu stáli: Kto vlastne tentoraz uniesol Európu? Je to Zeus alebo skutočný býk? Kto je subjektom týchto nepriaznivých, ak nie priamo katastrofálnych transformácií starej Európy? Alebo majú tieto zmeny objektívny charakter? A aké faktory určili takýto smer vývoja? Možno v takomto prípade obnoviť unesený sen? Môj názor je, že by to bolo určite zaujímavejšie, ako čítať o rodinnom stave alebo politických preferenciách autora.  

Zásadnou súčasťou tejto debaty je aj otázka, čo vlastne Bogomolov môže ponúknuť namiesto západných myšlienok a javov, ktoré sa mu tak nepáčia. V manifeste o tom nenájdeme nič. Rusi radi hovoria a rovnako radi počúvajú o vlastnej ruskej ceste, o vysokej miere duchovnosti svojho ľudu, ktorá ho má odlišovať od susedov. Ponechajme teraz bokom, ako je to naozaj, taká diskusia by aj napriek tomu bola neľahká. Navyše ťažko vôbec povedať, kam táto ruská cesta vedie, aký je jej duch, a ako sa prejavuje. Takže nie je vôbec jasné, na akom základe Bogomolov uvažuje o „obnovení Európy“.

Bogomolovu kritiku západnej spoločnosti možno nazvať konzervatívnou. Problém je, že v Rusku chýba konzervativizmus ako politické a ideologické hnutie. Konzervatívcami sa tam nazývajú provládni politici, hoci nemajú naozaj žiadnu ideológiu, okrem snahy udržať sa za každú cenu pri moci.

Možno je to tým, že hodnoty, ktoré sa nazývali tradičné, sa v Rusku niekoľkokrát za posledné storočie zmenili. Teraz ich niektorí Rusi hľadajú v cárskom Rusku, iní v sovietskej ére, iní ich chcú importovať zo Západu. Ale základná zhoda na tom, aké tie hodnoty v skutočnosti sú, neexistuje.

Napriek tomu si myslím, že istý význam Bogomolovov manifest má. Upozornil na morálne ohrozenia a problémy, ktoré produkuje súčasná západná spoločnosť. To môže stimulovať a inšpirovať Rusov na hľadanie alebo tvorbu humánnejšieho systému hodnôt a budúcnosti. Vrátane ich politického zastúpenia.