Kresťanstvo ako múzeum. Starobylé, spoplatnené, nepoužiteľné

V čom je odpoveď Pána Ježiša na svoju dobu prevratná? Starý zákon by sme mohli prirovnať k budove s mnohými schodmi. Človek sa usiloval a stúpal schodíkmi prikázaní smerom k vrcholu, na ktorom sa ako odmena vynímala láska Boha. Problém je, že aj tak bola nedosiahnuteľná. V čom je stavba Nového zákona iná? Mohli by sme obrazne povedať, že budova zbožnosti človeka dostala výťah. A kresťan je človek, ktorý do toho výťahu nastúpi a nechá sa viezť.

Liek proti nebezpečným „izmom“

Aby sme sa v tomto obraznom výťahu nezasekli, pokračuje Ježiš v diskusii svojou otázkou: „Čo si myslíte o Mesiášovi? Čí syn je?“ (Mt 22,42) Na tejto kľúčovej otázke sa rozhoduje všetko. Čo si myslíš – čí syn, čia dcéra si? Som len synom a dcérou svojich rodičov, alebo som aj synom a dcérou Boha? Vybrať si tú druhú možnosť znamená nastúpiť do novozákonného výťahu Božieho Syna Ježiša Krista; znamená to vyviezť sa poschodiami prikázaní až na vrchol.

Samozrejme, že to má aj tu svoje úskalia; že nie vždy to ide celkom ľahko. Stáva sa totiž, že sa ten výťah zasekne. Preto Kristus vo svojej odpovedi spája dve strany jednej mince – dve prikázania, ktoré židia v Starom zákone mali na rozličných miestach. Nóvum Ježiša Krista je, že dáva do priameho súvisu lásku k Bohu, blížnemu a sebe. Prečo? Lebo láska k Bohu bez lásky k blížnemu môže vyústiť do fanatizmu. Veľmi ľahko sa zasekneme pri falošnej zbožnosti. Často je pre mňa náboženstvo len akýmsi inkubátorom, kde sa iba ukrývam zo strachu pred krutými ľuďmi, nespravodlivým svetom a ťažkosťami bežného života.

Na druhej strane, láska k blížnemu bez lásky k Bohu stráca pevný bod a ľahko sa môže zaseknúť pri čistom humanizme. Ak zostanem iba na tejto rovine, môžem sa stať hlasným revolucionárom, alebo nad iným moralizujem, chcem ho pretvoriť podľa seba, projektujem naňho svoje predstavy. Ale ak milujem Boha a blížneho, potom sa na človeka vedľa seba pozerám láskavým pohľadom Boha. Spojenie týchto dvoch smerov lásky je diagnostikou i účinným liekom na všetky jej karikatúry, najmä na aktuálne bujnejúci permisivizmus a sentimentalizmus.

Každý budujeme stavbu svojho života. Kresťan by nemal zabúdať, čo je v centre tejto stavby: prázdny hrob po vzkriesenom Ježišovi Kristovi. Tento prázdny hrob nám jasne ukazuje, že existuje láska mocnejšia ako smrť. Kresťanstvo nemá byť len pomníkom stratenej láske, pravé kresťanstvo žije zo vzkriesenej Lásky. Len táto Láska je uspokojivou odpoveďou na otázku, prečo to vlastne všetko robím. Ak túto Lásku vylúčim, z môjho kresťanstva sa stane obyčajné starobylé múzeum. Možno exotické, ale nepoužiteľné.