Jeho kniha Nevyžiadané rady mládeži, ktorú môžeme pokojne nazvať katolíckou motivačnou príručkou, sa v Česku stala bestsellerom a dobre sa jej darí aj na Slovensku. Sám som kúpil niekoľko exemplárov a rozdávam ich kade-tade.
Marek Vácha pozná človeka a ľudské srdce, pozná katolícku cirkev, má ju rád a slúži jej v plnom nasadení. V nevyžiadaných radách píše veľa o odvahe, o odvahe bojovať za svoj život a svoju svätosť, a to aj za cenu pádov.
Vácha nie je pokrytec, ale nie je ani cynicky pravdivý. Je odvážne povzbudzujúci, lebo vie, že človek si nemôže dovoliť premrhať ani okamih života.
Medzi jeho najkrajšie a zároveň najznepokojivejšie knižné počiny by sa dala zaradiť kniha Modlitba argentínskych nocí. Je to súbor esejí, v ktorých sa tiahne jednotiaca línia fascinácie človeka Božím dielom. Píše však aj o trpkých skúsenostiach s ľuďmi, ale aj so samým sebou.
Azda najviac vám zo spomínanej knihy utkvie úvaha o vlastnom kňazstve, o osamelosti kňaza, ktorý putuje vesmírom bez možnosti hlbšieho intímneho vzťahu s ľuďmi. Keď píše o tom, ako sa vracia z pohrebu priateľa kňaza a následne má autonehodu a sám skončí s autom v priekope a nemá komu zavolať, čitateľ zostane zaskočený úprimnosťou a silou tohto vyznania.
Najčastejšie omyly ateistov
Za spomenutie stojí aj kapitola tejto knihy nazvaná Najčastejšie omyly ateistov. V nich láskavo, argumentačne presvedčivo, s jemnou dávkou irónie uvádza mylné stereotypy, ktoré neveriaci ľudia naivne šíria o kresťanoch a sami sú pohoršení, ak sa kresťania vymykajú z ich šablón. Ateisti pestujú mýty, že kresťania sú ľudia, ktorí žijú podľa desatora alebo si myslia, že sú lepší ako ateisti, že kresťan sa vyspovedá a ide hrešiť ďalej. Potom sa ateisti tiež nazdávajú, že kázne, ktoré odznejú v kostoloch sú oficiálnou náukou cirkvi, že pápež zakazuje používať kondómy v Afrike a prispieva k rozširovaniu AIDS, že všetci kresťania chcú neveriacich obrátiť na kresťanstvo.
S týmito „hoaxmi“ o kresťanoch sa určite stretáte aj vy sami. Či už ste ich obeťami ako kresťania alebo podporovateľmi ako ateisti. Samozrejme, netýka sa to všetkých. Mnohí ateisti nemajú na cirkev a kresťanov žiaden názor, tiež mnohí kresťania nevnímajú žiadne invektívy na svoju adresu.
Marek Vácha sa venuje aj lekárskej etike. Pôsobí ako prednosta Ústavu etiky na 3. lekárskej fakulte Univerzity Karlovej. Dôležitou knižnou prácou na tomto poli je jeho kniha Eutanázia – definície, história, legislatíva, etika. Kniha je určená študentom medicíny, ale mal by si ju prečítať každý, kto sa o túto tému zaujíma.
Okrem toho je Marek Orko Vácha skaut, tramp a neúnavný cestovateľ. Popri klasickejších cestách všemožne po svete sa zúčastnil aj výprav do Antarktídy a tiež často spomína, ako jednu z najdôležitejších skúseností svojho života, pobyt v trapistickom kláštore vo Francúzsku. Trapisti sú mnísi, ktorí okrem iných sebazáporov pestujú aj mlčanie, čo je priamo v rozpore s dnešnou ubľabotanou dobou.
O láske, kráse a vesmíre
Ostatná kniha Mareka Váchu má názov Láska tvorí krásu. Vizuálne patrí medzi najkrajšie spracované a prichádza v správnej chvíli, keď je pozornosť človeka upriamená hlavne na seba samého a na svoje problémy.
Láska tvorí krásu, je knihou, ktorá človeka nabáda, aby sa zastavil a zdvihol oči k nebu. Aby sa zahľadel na hviezdnu oblohu a skúsil chváliť život, Stvoriteľa a stvorenstvo, ako to robili ľudia pred nami. Ľudia, ktorí neboli uväznení v zajatí technických výdobytkov a uľahčení na všetko.
Kniha je doplnená snímkami nočnej oblohy, sú tam hviezdy, galaxie, „kozmické útesy“ či prstenec Saturnu.
Táto kniha je na pomedzí medzi filozoficko-teologickou esejou a básňou. Autor v nej uvažuje nad vzájomnými vzťahmi pojmov a tým, ako sa ovplyvňujú. Kniha je obohatená o biblické citáty a jedným slovom možno povedať, že je perfektná.
„Vesmír bol stvorený láskou ex nihilo, z ničoho. Láska tvorí niečo z ničoho. Existuje iba to, čo je milované. Všetko, čo je, je vytvorené a stále udržiavané a preniknuté láskou. Realita neexistuje, pokiaľ nie je milovaná. Láska vidí aj to, čo ešte nie je, ale čo môže byť. V Bohu žijeme, pohybujeme sa a sme. Boh je láska. V láske žijeme, pohybujeme sa a sme.“
Váchove úvahy zapájajú človeka do stvoriteľského procesu: „Akýkoľvek dobrý čin je fraktálom veľkého tresku. Láska ľudí dokončuje stvorenie vesmíru. Človek je obrazom Božím, človek obrazom Lásky. Láska sa stala človekom, aby sa človek stal Láskou.“
Vácha sa okrem Biblie, či svätcov inšpiruje aj známym rakúskym psychiatrom Viktorom Franklom, zakladateľom logoterapie, čiže „terapie zmyslom“. Úvaha o zamilovanosti a manželskom sľube je podnetná. Človeku ide na um porekadlo o tom, že láska je slepá alebo má ružové okuliare... „Kiež by sme mohli vidieť ako snúbenci vidia jeden druhého. Vidia inú realitu ako my. Žijeme v zdanlivo rovnakom svete – oni vidia jeden druhého rovnakými očami, ale inou mysľou, než ju vidíme my. Žijú v inak farebnom vesmíre. Nebesia rozprávajú o kráse jedného k druhému.“
Čo je teda krása a čo je láska? Ako vznikajú? Vácha uvažuje, že krása nie je tým, z čoho sa zrodí láska. Práve naopak. To, čo je milované sa stáva krásnym. Čiže láska generuje krásu. Okrem toho píše, že kým napríklad svedomie ukazuje na človeka, aký by mal byť, láska vidí v človeku, aký má potenciál, aký by mohol byť. Láska vidí všetky možnosti osobnostného, profesijného i charakterového rastu.
„Svet je viditeľným znamením neviditeľnej Božej lásky. Pokiaľ je však Božia láska kreatívna, potom aj ľudská láska musí byť kreatívna, lebo podstata lásky je len jedna, láska je rovnaká energia, či už je Božia alebo ľudská, je tá istá a jej vlastnosťou a základom je tvoriť niečo z ničoho. Božská aj ľudská láska je kreatívna, a to nielen v metaforickom alebo poetickom zmysle slova, ale v zmysle najobyčajnejšej oznamovacej vety. Láska je rovnaká u Boha aj u človeka. Aj ľudská láska môže tvoriť vesmír. Pokiaľ zoberiem vážne, že Boh je láska a z lásky, presnejšie láskou, je stvorený svet, a pokiaľ to zoberieme vážne, že aj človek miluje, tak človek tiež tvorí svety.“
Kniha Mareka Orka Váchu Láska tvorí krásu je vedecko-mystickou prácou. Je to niečo, čo človek v dnešnej dobe potrebuje počuť a čítať. Že nie sme bezmocní, že náš život má cenu a nesmieme rezignovať na lásku, lebo ani náš Stvoriteľ na lásku nerezignoval.
Veď podľa slov sv. Jána z Kríža, ktorého Vácha cituje: „Na konci života sa nás budú pýtať na lásku.“
Čo odpovieme?