Futbalová reprezentácia s talianskym podpisom je na správnej ceste. Slováci pod Calzonovým vedením majú fazónu

Našťastie, žiadne prekvapenie sa nekonalo a naši reprezentanti nad futbalovým trpaslíkom zvíťazili 3 : 0. A sú blízko k postupu na budúcoročný kontinentálny šampionát.

Vráťme sa teda najprv k piatkovému duelu s Portugalskom.

Slováci síce na Tehelnom poli neozbíjali veľkého favorita skupiny o body, ale ani si nespravili hanbu. Hoci prvé sekundy, chyba v domácej rozohrávke a následná šanca Portugalska neveštili nič dobré, slovenskí reprezentanti napokon ukázali koncentrovaný výkon na hranici svojich možností. S výnimkou niekoľkých drobných zaváhaní – jedno z nich sa skončilo jediným gólom – portugalské hviezdy dokázali eliminovať.

Škoda, že to nebol remízový zápas. Myslím si, že nerozhodný výsledok by mu svedčal viac.

Obdivuhodný Pekarík, frustrovaný Ronaldo

Obzvlášť obdivuhodný bol výkon nášho pravého obrancu Petra Pekaríka. Vo veku takmer 37 rokov a v situácii, keď v nemeckej druholigovej Herthe Berlín pravidelne nehráva, dokázal brániť o vyše 12 rokov mladšieho, fyzicky veľmi dobe vybaveného Rafaela Leãoa. Ten patrí medzi najlepších krídelníkov na svete a svojou rýchlosťou a šikovnými nohami v drese milánskeho AC pravidelne privádza do zúfalstva elitných obrancov v talianskej najvyššej súťaži. Na slovenského matadora však nevyzrel.

Pekarík potvrdil svoju profesionalitu a takisto ukázal aj dávku sebazaprenia, keď v závere potreboval striedať, ale keďže slovenská lavička už využila všetkých päť striedaní, žilinský rodák musel na trávniku zotrvať až do záverečného hvizdu.

Zaujímavý, ale skôr smutný pohľad bol na najväčšie lákadlo pre divákov – jedného z najlepších futbalistov histórie Cristiana Ronalda. Zdá sa, že aj jeho jednoducho už dobehol vek a už to nie je ten obávaný zakončovateľ, ako napríklad pred piatimi rokmi. Do niekoľkých šancí sa aj dostal, ale nedokázal ich premeniť. Na ihrisku patril skôr k tým slabším a často pôsobil frustrovaným dojmom.

Pozoruhodný bol aj fanúšikovský obrat. Kým ešte počas rozcvičky Ronaldovi fandila azda väčšina fanúšikov na Tehelnom poli, po jeho zbytočnom a nebezpečnom sklze na brankára Martina Dúbravku slovenskí priaznivci pri jeho ďalších kontaktoch s loptou skôr pískali.

Ktovie, ako by to v Bratislave vyzeralo, keby Ronaldo skóroval. Ak by sa presadil v prvom polčase, nie je náročné si predstaviť, ako by jeho gól oslavovali aj slovenskí fanúšikovia, keďže mnoho z nich prišlo na štadión práve v dresoch s menom portugalskej hviezdy.

Dobrý výkon Slovenska napriek prehre potvrdzuje aj výsledok ďalšieho portugalského zápasu. V pondelok Portugalčania zdemolovali Luxembursko, ktoré sa vyprofilovalo na nášho najväčšieho vyzývateľa v boji o postup. Na domácom trávniku zdolali súpera rozdielom niekoľkých tried 9 : 0.

Proti Lichtenštajnsku sa prepisovala história

Ako bolo spomenuté už v úvode, výkon zo stretnutia s Portugalskom bolo treba potvrdiť povinným víťazstvom nad Lichtenštajnskom.

Slovenskí reprezentanti napokon nenechali nič na náhodu. Ešte s čerstvým poznatkom, že môžu hrať minimálne vyrovnanú partiu s kýmkoľvek, na outsidera skupiny vybehli vo vysokom tempe a v šiestej minúte viedli o tri góly.

Na taký štart v podaní nášho národného tímu si nespomínam. Nie je to mojou zlou pamäťou, úvodný gól Hancka v deviatej sekunde je v skutočnosti najrýchlejší v histórii slovenskej reprezentácie. Dosiaľ patril tento rekord Szilárdovi Némethovi, ktorý na gól do siete Azerbajdžanu v roku 2001 potreboval „až“ sedemnásť sekúnd.

Pri číslach ešte chvíľu zostaneme, Slovensko viac ako dva góly v jednom zápase strelilo prvýkrát od novembra 2021, keď na Malte vyhralo 6 : 0. Na aspoň trojgólové víťazstvo teda naši futbalisti čakali takmer dva roky. Pred Maltou sa Slováci aspoň trikrát presadili naposledy v júni 2019 pri víťazstve nad Azerbajdžanom (5 : 1). Triumf nad Lichtenštajnskom je teda iba tretí za viac ako štyri roky, v ktorom Slovensko skórovalo viac ako dva razy.

Našim reprezentantom sa po skvelom úvode už ďalšie góly pridať nepodarilo, duel však mali plne pod kontrolou, hostia sa dostali do možno jednej pološance. Oproti júnovému, v zásade vydretému víťazstvu v Lichtenštajnsku 1 : 0 je to rozhodne príjemná zmena. Koncovka stále zostáva slabinou, ale evidentne sa na nej v kabíne pracuje.  

Prínos trénera Francesca Calzonu

Na víťazstve nad Lichtenštajnskom má viditeľný podpis aj tréner Slovenska Francesco Calzona. Spomenutý Hanckov gól v úvodných sekundách nebol náhodný, ale padol z nacvičenej situácie. Kombinácia hneď po rozohrávke. Niečo podobné by sme u Calzonovho predchodcu Štefana Tarkoviča, mimochodom, dnes trénera Kirgizska, hľadali márne.

Taliansky odborník postupne na Slovensku umlčiava kritikov, ktorých mal neúrekom ešte skôr, ako prvýkrát prišiel pod Tatry. Veď – citujem – máme dosť vlastných trénerov, navyše bol zatiaľ vždy iba asistent. Po úvodných dueloch, ktoré sprevádzali nepriaznivé výsledky, opomenutie Weissa mladšieho v nominácii či rôzne komunikačné akože nedorozumenia, počet kritikov azda ešte vzrástol. Navyše Calzona na Slovensku trávil podľa expertov príliš málo času.

Jedna z obrovských kritík smerovala napríklad na jeho vyjadrenia po prvom zápase s Luxemburskom, keď v marci po bezgólovej remíze hovoril, že je s výkonom nových zverencov spokojný, a vystríhal pred kvalitou neštandardnej futbalovej krajiny. Čas dal Talianovi za pravdu, Luxembursko je aktuálne v skupine tretie, o tri body za druhým Slovenskom.

V súčasnosti sa zdá, že angažovať trénera Calzonu bola správna voľba. Slovenskú reprezentáciu po väčších či menších trápeniach pod vedením koučov Hapala a Tarkoviča dokázal opäť – a relatívne rýchlo – pozdvihnúť a nasmerovať na správnu cestu. A to ju pritom musel zdvíhať z pomyselného dna.

Na konečné súdy je, samozrejme, ešte priskoro, po roku vo funkcii však má najlepšie predpoklady, aby sa stal prvým zahraničným trénerom, ktorý bude viesť Slovensko na veľkom podujatí. Naši majú momentálne všetky karty vo svojich rukách, a ak v októbri zvládnu súboj s Luxemburskom, budú jednou nohou na budúcoročnom Eure.

Nová éra reprezentácie

Na príchod novej éry reprezentácie, s Marekom Hamšíkom nie v strede poľa, ale v realizačnom tíme, reflektovali už aj fanúšikovia. Po tom, ako na národný tím (úprimne, z pochopiteľných príčin) zanevreli, sa teraz začínajú vracať na štadión.

Vypredané Tehelné pole na zápase s Portugalskom sa dalo očakávať. Dôležitejší ukazovateľ je takmer štrnásťtisícová návšteva na Lichtenštajnsku. V tomto prípade je jasné, že priaznivci neboli zvedaví na súpera, ale na domáci tím. Pre úplnú objektivitu treba dodať, že veľa fanúšikov využilo možnosť kúpiť si vstupenky na septembrový asociačný termín v balíku – teda na Portugalsko i Lichtenštajnsko naraz. Napriek tomu je opäť stúpajúci záujem o reprezentačný futbal nespochybniteľný.

Súčasné mužstvo pod vedením Francesca Calzonu má potenciál vrátiť reprezentáciu na pozície, na ktorých bola za čias trénerov Vladimíra Weissa či Jána Kozáka. Týka sa to výsledkov i diváckeho záujmu.