Od učiteľov počúvam, že ak sa jedno dieťa v triede označí za transgender, ďalší deň to sú už dve a nárast pokračuje

V roku 2021 odišla filozofka Kathleen Stocková po osemnástich rokoch z univerzitného prostredia. Sama s humorom hovorí, že akademickú kariéru jej zničila veta „transženy nie sú ženy“. Presnejšie je, že ustúpila študentským protestom proti jej prítomnosti v kampuse. Medzitým vydala knihu Material Girls a princezná Anna jej prepožičala „Rád britského impéria“ za zásluhy o vysoké školstvo.

Situácia sa neupokojila ani po jej odchode. Keď mala Stocková koncom mája prednášať v oxfordskom diskusnom klube, zapojila sa celá krajina. Znovu sa ozvali protestujúci a tentoraz sa zapojil aj premiér Rishi Sunak: zastal sa 51-ročnej filozofky a pripomenul, že súčasťou tolerantnej spoločnosti je diskusia. Udalosť sa konala, hoci s prerušeniami: do sály doliehal hlasný nesúhlas z ulice a jednu študentku vyviedli z miestnosti po tom, ako sa prilepila k pódiu.

Z univerzity v Sussexe ste odišli po niekoľkotýždňových protestoch. Objavovali sa konflikty aj počas výučby?

To nie. O rode som príliš neprednášala, skôr o feminizme, a štandardne som viedla kurzy, ktoré spadali do analytickej filozofie. Útoky odštartovali, keď som začala písať pre širšie publikum. Pozývali ma do relácií a medzi študentmi narastalo napätie. Pritom ma poznali. Vedeli, že som bežne učila transgender študentov, že nikdy nebol žiadny problém. Napriek tomu ma začali obviňovať z transfóbie. 

Jediným dôvodom bolo moje tvrdenie, že sa muž nemôže premeniť na ženu. Toto tvrdenie môže byť pre niekoho nepríjemné, ale nejde o útok na konkrétnych ľudí. Ja skrátka obhajujem biologické kategórie muža a ženy. Som presvedčená, že keď sa ich vzdáme, ocitneme sa v problémoch. Je to transfóbne? Myslím, že v žiadnom prípade. Ale ja som ochotná o svojej téze diskutovať, lenže druhá strana mi tvrdí, že som taká zlá, že sa so mnou diskutovať nedá.

Podobných protestov sme boli svedkami nielen v súvislosti s vami. V knihe The Coddling of the American Mind dokumentujú Jonathan Haidt a Greg Lukianoff, ako za posledné roky strmo narástli počty rečníkov, ktorí boli takzvane „disinvited“, teda niekto ich pozval, nato sa ozvali študenti a dotyčnému pozvanie zrušili. Ako tomuto fenoménu rozumiete?

Skutočne máme dôvod obávať sa o akademické slobody. Máme aj čísla, čo správne spomínate. Pripadá mi nefér, keď sa akademici, ktorí píšu o nekontroverzných veciach pre desať čitateľov, čudujú, že im na publikáciu nikto nereaguje. Nereaguje, ale sú tu iní ľudia, ktorí sú obmedzovaní.

Ale to je iný problém, o ktorom by som s vami chcela hovoriť neskôr. Tu ide o študentské protesty.

Učila som osemnásť rokov a za ten čas som si všimla, že medzi mladými ľuďmi narástli obavy z vyjadrovania vlastných názorov. Odmietajú hovoriť sami za seba, reprezentujú svoje záujmy v skupinách, čo podporuje klany. Argumentácia sa presunula od jednotlivcov ku skupinám. Tým sa zmenila jej podoba, či skôr: argumentácia odpadla. 

Skupiny neargumentujú, skupiny revú. Neviem, či sú sociálne siete príčinou, ale určite to posilňujú. Ľudia vidia, čo sa stane tým, ktorí sa znepáčia. Vrhne sa na nich facebooková svorka a mladí ľudia sú voči tomu mimoriadne citliví. Právom, je to bolestivé. Ale výsledok je, že vyrástla generácia, ktorej členovia sú rádovo menej ochotní hovoriť za seba. 

Všetko sa navyše schematizuje. Buď ste progresivista, alebo konzervativista, naľavo alebo napravo. Lenže ľudia takto nefungujú. Veď my si vytvárame fantazijné svety! Pozrite sa na mňa. O mne sa hovorí, že musím byť bigotná konzervatívna extrémistická katolíčka, lenže ja som lesba, ktorá pôsobí mužsky, a volím ľavicu. Toto skupinové myslenie alebo skôr hulákanie sa míňa realite na toľkých úrovniach…

Hovoríte niečo, s čím súhlasí drvivá väčšina spoločnosti, len menšina s tým nesúhlasí. Ako je možné, že sa akademický svet tak odtrhol od väčšiny, že sa vedie prudká polemika o niečom, čo sa ľuďom mimo akademickej obce zdá úplne normálne, a naopak, téza z akademickej obce im pripadá zarážajúca?

Vo Veľkej Británii máme vplyvnú LGBT organizáciu, ktorá sa skôr zameriavala len na práva lesieb a gayov. Získala si rešpekt verejnosti, a to najmä svojím bojom za manželstvá homosexuálov alebo za práva homosexuálov adoptovať deti. Lesby a gayovia získali všetky práva.

Lenže čo ďalej? K skratke pripojili T a začalo sa bojovať za práva transľudí. Tieto organizácie začali čerpať peniaze z grantov, od nadácií a vlády, najmä škótskej. Postupne obsadzovali inštitúcie a nebojím sa povedať, že tiež chrlia propagandu. Sú to všetky tie reči o preferovaných zámenách, sú to špeciálne dni transviditeľnosti, je to vyvesovanie vlajok. Je to všetko náboženské. 

Chcela by som zdôrazniť, že chápem, že v spoločnosti vždy existoval veľmi nízky podiel ľudí s tým, čo dnes označujeme ako rodovú dysfóriu, a prirodzene neobhajujem žiadnu formu diskriminácie transľudí ani žiadnej inej menšiny. Problém však je, že zástupcovia LGBT urobili z transsexuality celospoločenskú agendu a vytvorili si, často v spolupráci s akademikmi, akúsi vlastnú filozofiu, ktorú vzťahujú na všetkých ľudí, takže vynášajú súdy o tom, čo znamená byť žena, čo znamená byť muž. Dobre, ja im to neberiem, ale azda sa potom tiež môžem zapojiť do debaty.

Čím to, že je táto filozofia natoľko prítomná na univerzitách? Myslím tým predstavu, že človek má okrem svojho tela ešte vnútornú identitu, ktorá sa s telom rozchádza. To nie je samozrejmá téza. Filozofi by to mali rozoberať, rovnako ako rozoberajú iné koncepcie subjektivity.

Rovnaké organizácie prenikli aj do všetkých stupňov škôl. Riaditeľom, rektorom, dekanom sa začalo oznamovať, ako organizovať svoje priestory, ako hovoriť. Začal sa kontrolovať priestor a jazyk. Transgender ideológia je navyše súčasťou kultúry mladých, takže študenti ju milujú. Vo všetkých krajinách existuje hlasná skupina akademikov, ktorí aktivisticky prednášajú veľké slová o spravodlivosti a transfóbii. Vytvárajú sa skupiny nasledovníkov. Presne títo ľudia tvrdili, že na univerzite nemám čo robiť, že som nebezpečná a treba ma zastaviť. Vybičovalo sa to do šialenstva.

Ale malo by byť predsa možné na akademickej pôde kritizovať koncepcie, s ktorými pracujú zástupcovia transhnutia, zvlášť pokiaľ ich vzťahujú na celú spoločnosť. Vnútornú rodovú identitu majú vraj predsa všetci.

Neviem, radšej som odišla. Viete, veľa ľudí s tým nesúhlasí ani na univerzite, ale nechcú byť za fašistov, tak tú vlajku vyvesia. Poznáte Holly Smithovú?

Áno, poukazuje na to, že mala problémy pri publikovaní knihy Gender Critical Feminism.

Kniha vyšla v Cambridge University Press, pred vydaním čelilo vydavateľstvo tlaku, aby nevychádzala, že je nebezpečná. Zasa vznikali petície. Vydavateľstvo útoky odmietlo. Okrem toho musí táto rešpektovaná filozofka znášať, že študenti vylepujú v aulách plagáty s nápismi, že je fašistka. Cením si, že to zvláda, ale toto už nie je niečo, čomu by som chcela ja čeliť.

Spomenuli ste, že pohlavie je v rodových štúdiách považované za konštrukciu. Odkiaľ pochádza myšlienka, že môžeme meniť pohlavie, a kedy sa stala taká populárna? Jedna vec je, ako ste povedali, že vždy existovali ľudia s poruchou rodovej identity, ale prečo je to teraz fenomén, z ktorého sa odvodzuje vzťah ľudí k pohlaviu vo všeobecnosti? Často sa to pripisuje filozofii Judith Butlerovej a jej postštrukturalizmu. No môže byť filozofická teória takáto vplyvná?

Určite to nemožno pripísať len Judith Butlerovej, ale vo všeobecnosti treba víťazné ťaženie konštruktivizmu do veľkej miery pripísať Judith Butlerovej, najmä pokiaľ ide o rod. 

Aj ja som asi pred pätnástimi rokmi intenzívne študovala jej dielo a prišlo mi nesmierne príťažlivé.

Nehovorte…

Ale áno, pripadalo mi to oslobodzujúce, v mnohých ohľadoch pozoruhodné.

To, že slová vytvárajú skutočnosť, a predpoklad, že ak budeme mať iné slová, budeme mať inú skutočnosť, môže azda pôsobiť oslobodzujúco. Ale aby som povedala pravdu, na mňa to pôsobí banálne a hlavne nepravdivo. Avšak súhlasím s tým, že presvedčenie o sociálnej konštrukcii reality bol jeden z hlavných vplyvov na ustanovenie celého transhnutia. 

Svoju úlohu podľa mňa zohráva aj populárna kultúra, skoro by som povedala populárna kultúra detí. Veď je to magické myslenie: slová vytvárajú skutočnosť. Áno, v nejakom zmysle to platí, ale v dosť podstatnom to neplatí. Takže sa vytvára mix z Judith Butlerovej a z detskej predstavy, že taký, aký chcem mať svet, taký by mal byť. A najvplyvnejšia filozofia dneška je na svete…

Vo svojej knihe Material Girls zdôrazňujete význam tela. Tvrdíte, že sú práve dve biologické pohlavia a že existuje sotva percento ľudí, ktorí sú intersexuálni, čo s ohľadom na výnimočnosť tohto stavu nie je námietka voči binarite, naopak, potvrdzuje ju. Mňa však zaujíma iná vec, a to posun v tom, ako chápeme rod. Keď som študovala, rozlišovali sa fyzické pohlavia a ďalej sa hovorilo o rode ako o normách, ktorým sa treba podrobiť a ktoré je možné meniť. To je povedzme typ rodu, ako ho formuluje de Beauvoirová. Judith Butlerová ide ďalej: predstava neutrálneho fyzického tela predchádzajúceho normám je ilúzia, telo je už vždy súčasťou noriem. Ale stále išlo o normy. Dnes pracujeme s iným konceptom rodu: rod ako vnútorná identita, ktorá sa môže rozchádzať s telom. Ale to je v úplnom rozpore s konštruktivizmom, ako o ňom hovorila Judith Butlerová. Nejde vlastne o návrat ku kartezianizmu?

To som mala na mysli, keď som hovorila, že filozofia transhnutia je pozliepaná z nesúvisiacich kúskov. Ani ja si nemyslím, že by v kontexte filozofie Judith Butlerovej dávalo zmysel hovoriť o vnútornej identite. To je návrat k nejakému esencializmu. 

Ale myslím si, že si ľudia vyrábajú z kúskov rôznych teórií nie novú teóriu, ale fikciu. Fikcia má tú výhodu, že sa zaobíde bez elementárnej logickej konzistencie. Ale aj tak existuje súvislosť medzi konštruktivizmom Judith Butlerovej a predstavou rodu ako vnútornej identity.

Radikálne feministky často broja proti akýmkoľvek normám. Všetky sú považované za bytostne zväzujúce. Tiež si myslím, že sa máme hocijakých noriem zbaviť, ale všeobecne si myslím, že obratom sa objavia nové normy. 

My skrátka nevieme žiť mimo noriem. Ale tieto feministky majú predstavu, že sa môžeme od akýchkoľvek noriem oslobodiť a tým sa prepracovať k nejakému autentickému ja. Čo zároveň znamená: ja sa môžem rozhodovať o tom, aký je svet. Je to téza, ktorá vám dáva väčšiu moc, než akú v skutočnosti máte. A myslím, že v tomto zmysle je to celkom podobné predstavám o rodovej vnútornej identite, ktorá je vo vás úplne nezávisle od tela, nezávisle od noriem, nezávisle od druhých.

Čo však netvrdí Judith Butlerová, pretože tá by, naopak, zdôrazňovala význam druhých, význam solidarity…

Áno, sme zas pri skupinách. Máte pravdu, nebolo by to individuálne povstanie proti normám, ale skupinové povstanie. Kolektívne si vytvárame svet taký, aký chceme, a ideme až na dreň. Bohužiaľ, doslova.

V Spojenom kráľovstve bol v roku 2004 prijatý takzvaný Gender Recognition Act (Zákon o uznávaní rodovej príslušnosti). Vytvoril to, čomu vy hovoríte právne fikcie – čo znamená, že predstierame, že niečo nejako je, hoci vieme, že to nie je tak úplne pravda. S mužom zaobchádzame ako so ženou, pokiaľ sa identifikuje ako žena, hoci vieme, že je to z biologického hľadiska muž.

Dnes je to vo Veľkej Británii tak, že ak chcete oficiálne zmeniť pohlavie, musíte žiť dva roky v opačnom pohlaví a potrebujete aj potvrdenie od lekára, že trpíte rodovou dysfóriou. Transaktivisti bojujú za to, aby si človek mohol zmeniť pohlavie iba na základe toho, že sa dotyčný vyhlási za dotyčnú. Keď sa tento návrh objavil, podporili ho všetky politické strany vrátane konzervatívcov, v skutočnosti ho vtedy vzniesli konzervatívci.

Prečo?

Asi si povedali: „Veď to nie je nič proti ničomu.“ A možno to aj zodpovedalo istému druhu libertariánstva: „Nech si každý povie, kto je, a nikto mu do toho ‚nekecajte‘.“ Našťastie sa proti tomu postavila širšia spoločnosť a politické strany od toho postupne upustili.

U nás je podmienkou na zmenu pohlavia operatívna zmena pohlavných orgánov. Toto opatrenie je dosť kritizované zo strany ľudskoprávnych organizácií, ale napríklad aj zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva.

Áno, ja to viem a s tou kritikou nesúhlasím. Hovorí sa, že u vás nútite ľudí do kastrácií. Ale ja si nemyslím, že je to nútenie. Aktivisti nám tvrdia, že rodová dysfória je mimoriadne závažný stav, ktorý treba liečiť, naliehavo sú potrebné lieky, dotyčný sa naliehavo musí dostať do lekárskeho zariadenia. Aspoň to tak počúvame v Británii. Ak je to pravda, potom liečba nemôže byť nátlakom, ale je úľavou.

Vy tvrdíte, a to je dôvod, prečo ste považovaná v lepšom prípade za kontroverznú, že človek, ktorý si dá odstrániť penis, sa nestáva ženou, vlastne ani neprestáva byť mužom.

Mnohí transľudia to vidia rovnako. Chápu, že je niečo iné narodiť sa so ženským telom a niečo iné narodiť sa s mužským telom a postupne si vďaka modernej medicíne tvarovať ženský vzhľad. A spoločnosť na to pristupuje v tom, že umožňuje prostredníctvom zákonov vytvoriť legálnu fikciu, teda situáciu, keď s týmito ľuďmi budeme ako so ženami zaobchádzať.

Potom však hovoríte o kolektívnej fikcii, ktorej podľahla celá spoločnosť. To znamená, že celá spoločnosť mylne uverila, že muž sa môže stať ženou a naopak.

Nie tak celkom. Spoločnosť tomu práve neuverila. Väčšina ľudí vie, ako to je, ale radšej sa k tomu nevyjadruje. Ostatne to, že je tá fikcia na sociálnej rovine takto hystericky strážená, je znamením, že ľudia vedia, aká krehká táto konštrukcia je. Nie je možné pripustiť diskusiu. Možno ste počuli o prípade Róisín Murphyovej.

Nie, neviem, o čo ide.

To je írska speváčka, ktorá pri čete na svojom súkromnom Facebooku pred dvoma týždňami napísala, že podávať deťom blokátory puberty je škodlivé, že by to malo prestať. Nebolo to ani verejné vyhlásenie! Bol to súkromný účet, niekto ju však „udal“ a rozbehla sa známa špirála, na konci ktorej dalo od nej ruky preč aj nahrávacie štúdio. Samozrejme, že si potom ľudia povedia: veď mi môže byť transagenda ukradnutá, tak sa k tomu nebudem vôbec vyjadrovať.

Obávate sa, že princíp sebaidentifikácie, teda to, že s druhým budeme zaobchádzať podľa toho, ako sa označí, ohrozuje ženy, že tým ďalej ničíme šport, a možno najzávažnejšie je, že podľa vás ohrozujeme deti. Začnime u detí. V západných štátoch skutočne zaznamenávame nebývalý nárast rodovej dysfórie, zvlášť medzi dievčatami ide o tisíce percent. Prečo si myslíte, že sa to týka predovšetkým dievčat?

Ako obvykle hrajú rolu rôzne faktory. Dospievanie je náročným obdobím pre veľa dievčat, rovnako ako pre chlapcov. Dievčatá si zrazu uvedomujú, že sú sexuálne bytosti. Navyše sú konfrontované s krajne sexualizovanou populárnou kultúrou. Veľa mladých ľudí sa môže vyľakať, zvlášť ak sú homosexuálne orientovaní. 

Spoločnosť týmto deťom podsúva, ako si majú všetko vysvetliť a ako získať podporu a silnú komunitu. Teraz už máme dosť informácií o tom, ktoré deti sú zraniteľnejšie ako iné. Jednoznačne je to teda homosexuálna orientácia, ďalej autizmus, traumatická minulosť, poruchy príjmu potravy, sebapoškodzovanie. Tých faktorov, prečo sa dnes mladým nedarí, je veľa a skutočne vidíme strmý nárast psychiatrických diagnóz. A to treba riešiť veľmi naliehavo.

No hnutie LGBT si z týchto mnohých faktorov vybralo sexualitu, oddelilo ju od histórie a kontextu dieťaťa a povie mu, že potrebuje lieky. To je mimoriadne nezodpovedné. Svoju úlohu, prirodzene, zohráva sociálna nákaza. To vidíme vo Veľkej Británii veľmi zreteľne. Od učiteľov počúvam, že sa jedno dieťa v triede označí za transgender, ďalší deň to sú už dve a nárast pokračuje.

Áno, čítala som o britských rodičoch, ktorí v panike, že sa ich dieťa „nakazí“ od transgender spolužiaka, zapíšu dieťa do inej školy. Bolo mi z toho trochu úzko. Transgender žiak si bude pripadať ako postihnutý hroznou chorobou, žiak, ktorý mení školu, zas bude mať pocit, že uteká pred obrovským nebezpečenstvom. Je to kruté a vytvára to už medzi deťmi ďalšie bariéry.

Ja vám rozumiem, ale čo chcete robiť? Nemôžem povedať, že by som tým rodičom nerozumela…

Často hovoríte o rodičoch. Hovoríte, že ich zodpovednosť je protestovať proti tomu, aby deťom predpisovali blokátory puberty. Skutočne existujú pomerne robustné dáta, že blokátory môžu mať trvalé následky predovšetkým na plodnosť, ale aj na hustotu kostí.

Tých rizík je podstatne viac a áno, apelujem na zodpovednosť rodičov. Ale fakt nie som ako Jordan Peterson, ktorý vyvreskuje: „Zatvorte tých rodičov do väzenia!“ To je hanebné. Rodičia uviazli v hroznej pasci. Keď bude dieťa chcieť zmeniť pohlavie a rodičia budú proti, nájde si cestu k organizáciám, ktoré mu nahovoria, akí toxickí tí jeho rodičia sú. Poznám konkrétne prípady. Ničí to rodiny. Tí rodičia navyše nemôžu verejne povedať nič kritické, obrátil by sa proti nim hnev všetkých dobrých ľudí. Nezostáva im iné, než sledovať dieťa, ktoré tak starostlivo vychovali a vyživovali samou zdravou stravou, ako teraz užíva blokátory puberty, ktoré mu dosť možno ovplyvnia zdravotný stav na zvyšok života. Rodičov v tom nemôžeme nechať. Je na inštitúciách, aby v mene rodičov tlačili na lekárske inštitúcie a školy.

Možno sa mýlim, ale z pohľadu outsidera sa to už začalo. Narážam stále častejšie na články, ktoré sú kritické voči blokátorom puberty. Začínajú hovoriť psychiatri, ktorí túto prax spochybňujú. Lekári sú vyzývaní, aby postupovali obozretne. Nedávno bola zatvorená jedna anglická klinika pre transgender deti. Nemyslíte, že protitlak sa už začal?

Sčasti. Je pravda, že napríklad v celej Škandinávii zaradili spiatočku. Pediatri, psychiatri aj endokrinológovia bijú na poplach. Konečne. Veď ide o experimentálnu liečbu, o ktorej veľa nevieme. Veľkým problémom je Amerika, takmer by som povedala celý Bidenov režim. Z Američanov vychádzajú úplné nezmysly vo veci prospešnosti blokátorov puberty. Ale vo všeobecnosti si myslím, že v Európe sa mnohí zľakli. No ešte dlho pôjdeme po tejto nešťastnej trajektórii a som si istá, že mnoho detí zaplatí svojím zdravím.

Neukazuje sa už teraz, že tá fikcia, ako o nej hovoríte, je krehká? Ak má fikcia vydržať, musí mať oporu v realite.

Na tom niečo je. Fikcie môžu fungovať, pokiaľ sa nepretláčajú s realitou. Čo väčšinou nerobia, pretože skrátka chápeme, že fikcia je fikcia. Nechceme ju uskutočniť. Má svoje miesto v divadle, filme, románe. Ale ak fikcie presakujú do medicíny a politiky, začína byť našťastie zrejmé, čo je fikcia. Vezmite si napríklad šport. Muž beží v priemere o desať percent rýchlejšie ako žena, ale hovorí si žena, tak bude súťažiť so ženami… 

Preteky ilustrujú dosť jasne, čo hovorím, keď tvrdím: snažíme sa fikciu implementovať do reality. Realita existuje bez ohľadu na to, čo chceme alebo čo si prajeme. Existujú niektoré základné fakty, ako je pohlavný dimorfizmus, ktoré nie sme schopní zmeniť.

Nie sú vaše obavy, že zavedené normy padnú v dôsledku transrodových opatrení, prehnané? Hovoríte o seizmických zmenách v politike… Ale my sme si práve povedali, že voči excesom sa stále častejšie ozýva kritika.

Bola by som rada, keby ste mali pravdu, ale myslím si, že tá obava nie je falošná.

Myslíte si, že už teraz máme dostatok dát, ktoré ukazujú, že sa normy menia a že ženám hrozí väčšie nebezpečenstvo, pretože sa muži budú môcť vyhlasovať za ženy a vstupovať do ich priestoru?

Niektoré dáta máme, máme aj konkrétne príklady, napríklad prípad muža, ktorý znásilnil dve ženy a pred nástupom do väzenia sa vyhlásil za ženu a nastúpil do ženského väzenia. Máte pravdu, po protestoch bol preradený, ale až po protestoch. No všeobecne si nemyslím, že máme dostatok dát, a to z jediného dôvodu: my ich nezbierame a namiesto toho strácame čas fantazírovaním. Mňa by napríklad zaujímalo, koľko obetí znásilnenia sa vyhýba šatniam na športoviskách, v ktorých sa pravidelne prezlieka transžena. 

Zároveň by som rada vedela, ako sa cítia ženy v amatérskom športe, keď trénujú s transgender športovkyňami. Potom by ma tiež zaujímalo, čo staršia pani, ktorá sa po operácii prebudí na ženskom oddelení a vedľa nej leží transžena.

Áno, skutočne je to tak, že v mnohých nemocniciach vás v prípade, že sa identifikujete ako žena, prijmú na ženské oddelenie. Taká žena môže byť vydesená nie preto, že by bola transfóbna, len bola doteraz zvyknutá, že existujú oddelené priestory a že existujú dobré dôvody, prečo oddelené priestory mať. Chcela by som sa dozvedieť viac o týchto každodenných príbehoch, vlastne ma nezaujímajú tie prominentné, ktoré sa dostávajú do médií. Ale nie, v rovine každodennosti dáta, samozrejme, nemáme.

Potiaľ je vaša kniha napísaná aj z feministickej perspektívy. Pozastavujete sa nad tým, že kedysi feministky bojovali za ženy, teraz bojujú za transženy, teda z vášho hľadiska za mužov. Spolupracujete aj s Martinou Navrátilovou, ktorá je ambasádorkou jedného vášho projektu.

Som nadšená, že Martina do toho so mnou išla. To, čo sa teraz deje v športe, ju poburuje. Takže som nesmierne rada, že ju máme na palube. Ju naozaj nemožno onálepkovať ako zadebnenú konzervatívnu osobu. Má svoje skúsenosti a je nesmierne odvážna.

Je odvážna… A sme opäť pri tom, že potrebujeme odvahu. Zaoberáte sa aj slobodou slova. Mnohí kritici sa posmievajú tomu, že najviac hovoria o porušovaní slobody slova tí, ktorí majú prístup k médiám. Vy však odmietate stotožňovať sebavyjadrenie a slobodu slova.

Niet pochýb o tom, že sloboda slova obsahuje prvok sebavyjadrenia, ale nemožno ju naň redukovať. Keď obhájite slobodu slova napríklad v akademickej sfére, obhajujete určité štandardy, určitú kultúru argumentácie, ktorá zahŕňa to, že obe strany sú vypočuté a sú férovo posudzované. To sa dnes nedeje v akademickej sfére ani v médiách.

Existujú médiá, ktoré by ma rozhodne nepozvali, ja publikujem na serveri UnHerd, ale tu sa s mojimi článkami tiež stretáva dosť špecifické publikum. Takže sa všetci uzatvárame; a nie, v týchto podmienkach nemôžeme hovoriť o plnohodnotnej slobode slova.

V závere svojej knihy formulujete návrhy, ako túto stádovitosť prelomiť. Mne sa páčia hlavne dve odporúčania. Buďte menej binárne! Menej teórie, viac dát!

Áno, v prípade toho prvého trochu žartujem, ale trochu to myslím aj vážne. Mne sa zdá, že transaktivisti sa snažia odstrániť binaritu na úrovni biológie, kde ju nemožno odstrániť, ale, paradoxne, upevňujú ju na sociálnej úrovni, kde je skutočne možné byť flexibilnejší. Ženy môžu byť veľmi mužské – ako ja –, a byť stále ženami; muži ženskí, a byť stále mužmi. Prečo chceme to jasné delenie? Ak niekto nechce chodiť na pánske záchody, ale na dámske chodiť nemôže, postavme tretí záchod. Môžeme postaviť tretie šatne. Dobre, niekto potom povie: „To je segregácia.“ Ale isté jednoducho je, že nič, čo urobíme, nebude dokonalé.

A čo to druhé odporúčanie? Menej teórie, viac dát!

To bolo štuchnutie do akademikov. Akademická filozofia sa odpútala od skúseností, od reálneho sveta. Akademici si konštruujú myšlienkové experimenty, vymýšľajú, ako svet vyzerá, namiesto toho, aby sa šli pozrieť. Veľmi problematický mi pripadá akademický feminizmus. Feminizmus musí byť hnutie zdola, musí reagovať na skutočné problémy žien a tie sa budú kontext od kontextu líšiť. Neexistuje globálny feminizmus. Akademičky si často vytvoria jazyk, ktorému nikto nerozumie, je to naskrz elitársky projekt, a potom zostúpia medzi obyčajné ženy, aby im oznámili, že ony ničomu nerozumejú.

Ako vás tak počúvam, asi neľutujete to, že ste z akademickej sféry odišli.

Vôbec. Zistila som, že to vlastne nie je môj svet.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.