Rybníček: Pozerať sa na Matoviča a Sulíka je už utrpenie. Ako môžu byť takí zbabelci?

Chceme s vami prebrať niekoľko politických tém, má to aj osobnú rovinu, tak začneme tým: Vo vláde máte dosť veľa kamarátov a zdá sa, že s nimi občas máte aj dosť veľké spory. Prečo?

Áno, mám tam veľa kamarátov. Vo vláde sedí viacero ľudí, ktorých mám dokonca ľudsky rád. Len sú chvíle, kedy to nemôže znamenať, že sa nebudem vyjadrovať k veciam, ktoré sú pre chod krajiny zle zvládnuté a neprofesionálne robené. Niekedy je to veľmi zložité. Niektorých ľudí naozaj dobre poznám a nerozumiem, čo sa deje.

Poďme k tomu problému. Prečo je to tak? Ako vidíte problém z vašej strany?

Je toho viac. Mám skúsenosť z riadenia na lokálnej úrovni, kde musíte výrazným spôsobom riešiť konkrétne veci, idete po konkrétnych výsledkoch a nie je to o nejakých politických šachových hrách, kde ide skôr o to, aký ťah urobíte, čo poviete. Tu dole nie ste pod takým tlakom médií, kde musíte sledovať, kto čo povedal a reagovať. Tu riešite reálne veci. A mne sa zdá, že ľuďom, ktorí dnes sedia vo vláde, táto skúsenosť z reálpolitiky skrátka chýba. Často sa nedokážu vysporiadať s jednoduchými riešeniami, príliš okolo toho tancujú.

Napríklad?

Napríklad aj v riadení pandémie. Je pre mňa nepochopiteľné, že sa nedokážu poučiť z prvej vlny a vytvoriť špičkový tím pandemického permanentného krízového štábu, ktorý sleduje, čo sa deje, dávate politikom riešenia a oni sa rozhodujú. Zrušili to a všetci majú pocit, že sa musia rozhodovať sami, lebo je to zaujímavé a dôležité. Robia príšerné chyby a nevedia sa z nich poučiť. Je to pre mňa nepochopiteľné, že nevedia prekročiť svoje ego.

Ale oni majú okolo seba vedcov, ktorí im ponúkajú riešenia. Nie je trochu problém aj v tých vedcoch, ktorí tiež reagujú pod tlakom verejnej mienky?

V tejto chvíli si myslím, že je to zodpovednosť vlády. Keď som počas prvej vlny chodil na ústredný krízový štáb, vedci sedeli vo vedľajšej miestnosti na Úrade vlády, mali tam zriadené centrum, kde sedeli, analyzovali a permanentne komunikovali s politikmi. Teraz je to tak, že vedci sú niekde inde, prezidentka niekde inde, vláda niekde inde a posielajú si odkazy. Rozhoduje sa vlastne bez koordinácie, vláda rozhodne, prezidentka zvolá vedcov, nevie sa dohodnúť s premiérom, mocenské štruktúry sa oddelili a každý si posiela odkazy. Nikto nevie, ako to je. Prestalo sa to riadiť z konkrétneho miesta.

V niečom to štandardizovali, téma spadá pod rezort zdravotníctva, minister má na to prirodzenú kompetenciu. Prečo to nefunguje takto?

Lebo sa to takto neriešilo od začiatku. Vzal si to pod seba predseda vlády, riešilo sa to priamo u neho, potom sa to odovzdalo Krajčímu, ktorý na to nebol pripravený. Potrebuje reálnu pomoc. Navyše covid reálne ukázal, kam vlády Smeru doviedli zdravotníctvo, ktoré je vďaka Ficovi v totálne rozvrátenom stave. Rezort má problémy sám so sebou – problémy s ambulantnými lekármi, so sieťou nemocníc, s počtom lekárov, lôžok, problémy technologické aj systémové –, nemôžete na ministra hodiť ešte aj riešenie pandémie. Nedá sa to zvládnuť. Preto som presvedčený, že zrušenie krízového štábu a riadenia pandémie z Úradu vlády, ktorá je gestorovaná premiérom, bolo tou najväčšou chybou.

Matovič je v posledných mesiacoch tvrdo kritizovaný za viaceré jeho iniciatívy, od celoštátneho plošného testovania po Sputnik. Vy si myslíte, že je skôr málo Matoviča?

Nie že je málo Matoviča, ale že rezignoval na riadenie. Keď som tam prišiel a v tých prvých momentoch, keď som ho spoznal aj osobne, videl som ho, aký bol odhodlaný a zároveň bol vtedy ešte pokorný. Počúval vedcov. Išla z neho pokora aj rešpekt a z tej úrovne sa to riadilo. Ale vo chvíli, keď ho Sulík začal provokovať…

Sedí to poradie udalostí? Začal Sulík provokovať Matoviča?

Áno, začal ho provokovať.

Ako to vyzeralo?

Ukazovalo sa, že je zlá situácia. Richard Sulík začal rozprávať, že opatrenia sú tvrdé, že treba viac otvárať ekonomiku. To bolo v čase, keď sme ešte o tom veľa nevedeli, snažili sme sa chrániť zdravie, Sulík začal hovoriť o dôležitosti ekonomiky.

Prečo to nazývate provokáciou? Veď takto fungovalo aj Švédsko.

Lebo si myslím, že Richard Sulík je omnoho skúsenejší politik než Igor Matovič, keďže na rozdiel od neho mal skúsenosti aj s vládnutím a s technikou moci, mal pristupovať citlivejšie. Mal sa snažiť komunikovať.

Dalo by sa to? Matovič očakáva súhlas, nie diskusiu, aj stranu má tak vybudovanú. Dalo by sa to robiť inak?

Nepoznám detailne to zákulisie. Igor Matovič je veľmi ťažká povaha. Ale určite by som od začiatku na mieste Richarda Sulíka vedel, že sú tak rozdielni, že by som si do poslednej chvíle hľadal spôsob, ako s ním vychádzať. Sulík veľmi skoro rezignoval na túto ťažkú prácu hľadania si cesty k premiérovi (úsmev). Vzdal to a začal s ním bojovať. V tejto chvíli je jasné, že vzájomná cesta je nemožná.

Naznačujete, že to bol zlom? Vtedy, keď skončil Matovič pokorný a nastúpil Matovič manipulatívny?

Tam to začalo, keď sa ešte počas prvej vlny začali proti sebe vymedzovať. Kričali po sebe pred celým štábom.

Kričali po sebe?

Hádali sa tak, že som nemal pocit, že som na krízovom štábe, ale na koaličnej rade. My ostatní sme sa na seba len pozerali. Bol to jednoducho konflikt medzi politikmi. Ale my sme tam neprišli počúvať, ako sa dvaja lídri hádajú, ale prišli sme rozhodovať o postupe, čo budeme robiť. Tam som videl, že je zle a cesta je zarúbaná. Sulík má tiež sklony posúvať dopredu svoje ego, Matovič podobne. Narazili proti sebe dva svety, moment, kedy k sebe mohli nájsť cestu, premrhali.  

Vidíte nejaké politické východisko?

Nevidím.

Sulík už otvorene hovorí, že Matovič by nemal byť premiérom.

Na Matovičovom mieste by som v nejakom momente Sulíka určite odvolal. Ako jeho nadriadený v rámci vládnej štruktúry by som sa mu neprosil, ale odvolal ho. Musel by som si spočítať hlasy, možno sa aj vzdať istých politických cieľov, ale prevzal by som zodpovednosť a v tej sekunde by som ho odvolal. Je to zodpovednosť Matoviča, on má konať.

Ako rozumiete tomu, že nikto z nich nechce urobiť to rozhodnutie, ani Sulík nechce odísť z vlády, ani Matovič nechce odvolať Sulíka? Obaja dúfajú, že rozhodnutie urobí ten druhý.

Nemá to východisko. V tejto chvíli sme už len pozorovateľmi, nevieme, čo sa stane, nedá sa to predvídať. Len vidíme, že vo vláde sú dvaja lídri, ktorí už len medzi sebou bojujú, ale nič rozumné už nedokážu urobiť, lebo rozum je to posledné, na čo počas hádky myslia.

Môžu takto dovládnuť?

To, čo sa teraz deje, už považujem za zbabelé aj zo strany Matoviča aj zo strany Sulíka. Stále sa niečoho boja. Strach, čo bude, ich spolu drží, ale pozerať sa na to, je už utrpenie. Takto to ďalej nejde. Ide to na úkor vládnutia a krajiny, blbá nálada každým dňom stúpa a nemá to zmysel. Pozerám na to a vravím si: ako môžete byť takí zbabelci!

Inštinkt im hovorí, že by ich to politicky poškodilo.

Inštinkt za každú cenu udržať sa pri moci? To už nie je poctivá politika.

Ale zdá sa, že takto chcú fungovať.

Som presvedčený, že sa to nedá zvládnuť, jeden z nich to nevydrží. V jednom z nich sa to zlomí. Otázka je, či to bude u Sulíka alebo u Matoviča. Bude to vo veci, o ktorej v tejto chvíli ani nedokážeme predvídať, čo by ňou malo byť. Ale príde to a jedného z nich to zlomí. Takýmto spôsobom nedovládnu.

Poďme na ďalšiu tému. Ďalší spor, v ktorom ste s vládou, sa týka eurofondov a plánov ich čerpania pre regionálny rozvoj. Opäť, ide o rezort, kde sú vaši známi – Veronika Remišová, Vladimír Ledecký, Michal Dyttert, s ktorým ste boli ešte v KDH. Sú vám blízki, nie?

Áno.

A v čom je problém?

Obávam sa, že ide o to, že sme si vytvorili nejaké ministerstvo, lebo niekto nechce byť len podpredsedom vlády, ale aj ministrom.

Čo je predsa normálne.

Je to normálne. Ale keď ideme vytvárať Ministerstvo regionálneho rozvoja, tak máte vedieť, prečo to robíte. Chcete niečo urobiť, teda opraviť to, čo tu bolo dlhodobo zanedbávané, teda nastaviť zmysluplnú regionálnu politiku, vrátane ambície riešiť reformu verejnej správy a cez obrovský balík peňazí, ktorý u mňa pristál cez eurofondy, čo je ideálna situácia, cez peniaze sa dobre riadi, lebo sú rozhodujúce. Je tu teda obrovská šanca.

V čom je problém?

Podľa koncepcie územného rozvoja obyvateľstva, ako fungujú regióny, ako sa ľudia pohybujú a kde chodia do práce, musím rezignovať na hranice územných celkov a vložím peniaze do správneho fungovania, aby to bolo tak, ako to má byť. Máme na to obrovské peniaze. A prichádza obrovský šok. Vôbec nepochybujem, že Veronika Remišová a ostatní chcú prerozdeliť peniaze spravodlivo a transparentne. Ale robia to zle, uspokoja sa s tým, že to zasadia do systému, ktorý nefunguje. Namiesto ambície rozdeliť tie peniaze do nového systému, ktorý by mal byť nastavený tak, aby bol funkčnejší a účinnejší, tak oni sa rozhodli naliať peniaze do systému, ktorý je nefunkčný.

Vravíte, že členom vlády chýba kontakt so životom na regionálnej úrovni. Ale veď Ledecký ho má, roky o tom písal, aj Remišová má komunálnu skúsenosť. Prečo je to tak?

Vlado Ledecký sa na mňa už dnes veľmi hnevá a ja mu rozumiem. Nie je to osobné, je to politický spor. Je to dobrý chlap. Ale musím to povedať: myslenie Vlada Ledeckého je rurálne. Vníma svet cez svoj dedinský pohľad vidiečana, ktorému je bližší nejaký nezmyselný vyšší územný celok, ktorého je poslanec, ale nevníma funkciu mesta a mestských regiónov a mestskej politiky. Necíti potrebu podpory mestských aglomerácií, lebo s tým nemá žiadnu skúsenosť a nevie takto ani rozmýšľať. Vidí veci v rámci svojho malého priestoru, v ktorom bol neuveriteľne úspešný, a ktorý chce posilňovať. No keď prídete za ním a prosíte ho, aby zabudol na nezmyselné VÚC-ky, ale riešil prirodzené aglomerácie, tak vám skrátka nerozumie.

Ale myslenie človeka z dediny je založené na prirodzených väzbách, funguje predsa rovnako, len v menšom. 

Zažívam to aj tu so starostami menších obcí. Keď starostovi menšej obce poviete, že chcete vybudovať mestskú aglomeráciu, vysvetlíte, čo to znamená, že do toho zahrniete aj okolité obce, on sa cíti ohrozený, že mesto vás ide pohltiť a obec stratí nezávislosť. Nerozumie, že je to hlavne o kvalite života. Dedinčania väčšinu času strávia vo svojej aglomerácii, do mesta idú do práce, do školy, k lekárovi. Ale on má pocit, že mu idete vziať ich identitu. Nepočúva na to, keď mu vravíte, aby zabudol na VÚC-ky, kde má pocit, že je to dôležité, pretože on je tam poslancom, a pritom vie, že to nefunguje.

To naozaj?

Predstavte si to, ste Vlado Ledecký, ktorý môže zo zákona stanoviť, že Slovensko bude mať tri metropolitné regióny, ktoré by on ako autor zákona mohol zadefinovať, plus desať mestských aglomerácií a vidiecke oblasti. Potom sa môžeme dohodnúť, aké investície pôjdu do týchto regionálnych celkov a ako sa krajina bude rozvíjať. Má dnes obrovskú príležitosť cez eurofondy prekresliť vnútornú mapu Slovenska na jej prirodzené fungovanie. Neurobili to a namiesto toho zafixovali nezmyselné hranice vyšších územných celkov a dali im ešte viac peňazí. Takto ešte viac podporujú tento súboj medzi mestami a dedinami. Je to hrozne nekoncepčné.

Oni predsa vidia, ako prirodzené celky fungujú. Čo je problém?

Ja na toto jednoducho neviem prísť. Stretol som sa spolu s Edom Donauerom, vynikajúcim chlapcom, regionalistom, odprezentovali sme im víziu Únie miest, to, ako by to malo fungovať. Ledecký tam prikyvoval, že sa im to páči. Výborne, konečne, vravím si. On to však úplne hodil za hlavu a rezignoval. Išiel úplne opačnou cestou. Je to pre mňa úplne nepochopiteľné. Poviem to natvrdo. Som desať rokov primátorom a vidia to aj ostatní primátori, VÚC-ky so súčasným postavením, kompetenciami a financovaním sú zbytočné. Motajú sa vo svojom území s malým množstvom peňazí, so slabučkými kompetenciami a len robia problémy. Nie je to vina županov, systém je tak nastavený.

Pomenujte to riziko.

Namiesto toho, aby ich Ledecký s Remišovou buď zrušili, alebo posilnili ich kompetencie, oni ich cez eurofondy v tom marazme ešte viac posilňujú. A keď ich takto posilnia, tak ich už nebude možné zrušiť, lebo Európska únia povie, že ich nesmiete zrušiť, lebo ste si cez nich nastavili financovanie. Tak cez európske peniaze zabetónujú tento cirkus.

Ešte raz, prečo?

Nemám to potvrdené a nechcem sa nikoho dotknúť, ale počul som, že Vlado Ledecký má ambíciu kandidovať na Prešovského župana. Potom by som tomu rozumel, že posilňuje súčasný systém, lebo má záujem o tú stoličku. Ale ak to tak nie je, tak nechápem, čo sa s tým človekom stalo a prečo to robí, keď vie, že to nefunguje.

Rezort Veroniky Remišovej chce predsa vytvoriť územný integrovaný celok Banská Bystrica. Nie je to práve to, o čo sa snaží aj Únia miest?

Je to hrozne ťažká téma, ťažko sa to vysvetľuje. Ale skúsim to povedať jednoducho. Dnes máme Banskobystrický samosprávny kraj, čo je úplne choré, s neprirodzenými hranicami. Ledecký hovorí, že treba vytvoriť regionálne územie, ktoré bude čerpať a robiť stratégiu čerpania zdrojov a robiť si stratégiu v rámci svojich hraníc. Vo vnútri kraja sa vytvoria takzvané strategicko-plánovacie regióny. V jednom je Detva, Krupina a Zvolen, v druhom je Brezno a Banská Bystrica. Na tom sa dohodli. Do toho príde Ledecký a povie, že tieto dva regióny majú z Banskej Bystrice a Zvolena vytvoriť jednu aglomeráciu, pričom logicky centrom prvého regiónu je Zvolen a centrom druhého je Banská Bystrica. Veď si to predsa sami tak rozdelili. A nad tým všetkým je nejaký samosprávny kraj so svojimi hranicami.

Čo hovoríte vy?

My hovoríme, že mali vytvoriť takzvaný metropolitný región ako náhradu samosprávneho kraja, ktorý by spočíval v súmestiach a regiónu Zvolen, Banská Bystrica a Brezno v prirodzených hraniciach. V tomto metropolitnom regióne by prirodzeným centrom bola Banská Bystrica, ale dali by sa v ňom nastaviť projekty, ktoré by z metropolitného regiónu spravili zmysluplný a funkčný celok ekonomicky, dopravne a podobne.

Systém takýchto metropolitných regiónov by nahradil VÚC-ky?

Áno.

Ministerstvo teda spája Bystricu a Zvolen, pričom vy chcete spojiť Bystricu, Zvolen a Brezno. Je v tom až taký veľký rozdiel?

Je. Z pohľadu čerpania je. V danom území sa na základe metodiky čerpania fondov, ktorú stanovuje ministerstvo, v hraniciach Banskobystrického kraja nastavili dva strategicko-plánovacie regióny. Tie si určili svoje centrá, Zvolen a Bystricu. Je logické, že si primátori týchto miest povedali, že vo svojom regióne chcú byť centrom práve oni. Každý to chceme robiť individuálne. Verte mi, že by to fungovalo, ak by štát, teda Ledecký a Remišová zadefinovali, že je tu tento metropolitný celok, máme s ním svoje plány, nikdy by k tejto diskusii nedošlo. Tak to urobili Česi, Poliaci, Maďari, nie je to nič nové. Ale tým, že si Ledecký s Remišovou povedali, že vy sa dole dohodnite, a my to budeme rešpektovať, a oni sa dole naozaj dohodli, ale naraz v jednom momente sa im povie, že budú spolu, inak nedostanú peniaze – to je problém. Popreli to, na čom sa na začiatku spolu dohodli.

Prejdime na politickú rovinu. Čo sa to deje? Veď ľudia ako Ledecký, ktorý má živý kontakt s regiónom, rozhodujú tak, že nerešpektujú hlas regiónov. Minister školstva hovorí univerzitám, že ich nemusí rešpektovať a pripraviť ich o autonómiu. Ministerka spravodlivosti ide aj proti sudcom, ktorí chcú zmenu súdnictva. Takýchto sporov je iks, s pointou, že ministri idú proti svojim. Čo sa to deje?

Ja naozaj neviem, často nad tým premýšľam, ale neviem. Snažíme sa, pripravujeme materiály, prednášame… a Ledecký s Remišovou už s primátormi a s Úniou miest už mesiace nekomunikujú. Vôbec. Čestné slovo, neviem. Už sa mi ani nechce kritizovať ich, lebo to medzi nami vyvoláva zbytočné napätie, až mi je to ľúto. Som z toho nešťastný.

Rezignovať nemienite, čo teda ďalej?

Jediné, čo sa dá povedať, je to, že dozrel čas, aby sme si jasne povedali, že je rozdiel medzi mestom a dedinou. Je načase si povedať, že ekonomiku tohto štátu ťahajú mestá a nie dediny, a je absolútne nevyhnutné zmeniť kompetencie pre územia, ktoré budú systémovo oveľa lepšie nastavené, ako takéto šialené rozdrobenie, kde všetci medzi sebou bojujú o peniaze.

Myslíte si, že niektorí starostovia a primátori, ktorí napríklad dôstojne zvládli krízu a organizáciu testovania a očkovania, by mohli napodobniť Česko a založiť si stranu?

Niečo sa pošuškáva, ale ja s tým určite nepočítam. O čom by to bolo? Zoskupíme sa pre zmysluplnú regionálnu politiku, ale spoločná hodnotová strana by to nebola.

Miroslav Kollár opustil stranu Za ľudí a zdá sa, že chce zostať v národnej politike, nerozprávali ste sa o spoločnom postupe?

Nie. Miro sa dostal do situácie, ktorej sa ja cielene vyhýbam, že som nechcel byť poslancom parlamentu a zároveň primátorom. Narazíte sám na seba, narazia dva svety.

Zaplatí Hlohovec za jeho vzburu?

Ja dúfam, že nie. No bohužiaľ, pri ľuďoch, ktorí sedia vo vláde a ktorých si síce vážim, sa to ale vylúčiť nedá. Keď vidím, ako komunikuje Ledecký, neviem vylúčiť, že sa bude mstiť. Je nahnevaný a urazený. Stať sa to pokojne môže. Nemohol by som ísť do parlamentu, lebo by som skončil ako Kollár.

Vy ste to však pred piatimi rokmi skúšali.

Túžil som po takej štandardnej strane s regionálnymi lídrami. Bol som veľmi naivný.

Otvorene poviem, že som rád, že som si tým prešiel a že som z toho vycúval.

Delenie na pravicu a ľavicu už neplatí. Voliči tejto vlády sú však do značnej miery bývalí voliči Dzurindových vlád, tí konzervatívnejší volili vtedy KDH, liberálnejší SDKÚ. Čo sa deje s týmito voličmi teraz?

Veď oni dnes vládnu. Matovič vyhral voľby vďaka dvom veciam. Tou prvou bolo, keď sa postavil vo Francúzsku pred vilu, ktorú vlastní Michel. Druhý moment, ktorý pochoval KDH bol, keď lídri všetkých kresťanských spoločenstiev vyjadrili podporu Kresťanskej únii a OĽaNO. A dnes títo ľudia a kresťanské krídlo cez OĽaNO vládne. Konzervatívne a kresťanské sily dnes vládnu, lebo volili OĽaNO. Je to nesmierne silná komunita ľudí. Nie sú organizovaní v stranách, ale sú to úžasné komunity, ktoré organizujú stretnutia, modlitby. Ja tých ľudí poznám, je to fantastická komunita ľudí. Je taká silná, že rozhodla voľby a OĽaNO je dnes tam, kde je.

Čo sa s nimi deje dnes? Nesú zodpovednosť za vývoj? Ozývajú sa?

Nesú zodpovednosť. Ale ich politika a ciele, ktoré sú legitímne, v parlamente zaznievajú. Či už z úst Anky Záborskej a Richarda Vašečku. Cirkevné školstvo, oblasť interrupcií. Dnes je to cez OĽaNO prezentované.

Je to trochu paradox. Vláda predsa nič z tejto konzervatívnej agendy nepresadila a ak niekto niečo presadil, bol to Milan Krajniak, ktorý je v strane s divokým predsedom.  

V poriadku, ale pýtali ste sa, kde sú konzervatívni voliči. Sú v OĽaNO a vládnu. Maličká časť z nich je možno pri Milanovi Krajniakovi.

Hovoríte teda, že kresťanské komunity stavili na koňa, ktorý na nich pôsobil dôveryhodne, ale nevie robiť politiku?

Jasné.

Čo to bude znamenať pre konzervatívnu politiku pri najbližších voľbách?

Obávam sa, že sa vrátime do stavu, ktorý bol aj pred týmito voľbami, že keď to nejde s KDH, poďme zase niečo založiť. Ale nedokázali založiť stranu, ktorá by zjednotila konzervatívnych voličov. Ja som sa o to pokúšal, veď Toska mala byť konzervatívna strana. Všetci sa o to pokúšali, Hlina, Figeľ, všetci, ale nikomu sa to nepodarilo. Lebo neexistuje štandardná politická scéna. Ale podarilo sa to Igorovi Matovičovi, ale nie štandardnou stranou, ale tým, že si povyberal takýchto ľudí a nahádzal ich na kandidátku, ktorú vytiahol do parlamentu.

Vravíte, že v konzervatívnom priestore sú úspešní už len ambiciózni jednotlivci?

Nie. Už to hovorím roky a stále ma nik nepočúva. Naším problémom je nefunkčný systém. Je najvyšší čas zmeniť volebný zákon a poslancov národnej rady vysunúť do parlamentu tak, že budú zodpovedať v priamej voľbe v regióne, z ktorého prichádzajú, a nie anonymne na akejsi kandidátke a potom sa schovajú v parlamente. Chýba zastupiteľnosť demokracie, sú to anonymné bytosti. Niektorí sa ukážu aspoň v televízii, niektorí ani to nie. Nie sú žiadnym prínosom pre územie, odkiaľ prichádzajú. Je to zlý systém, pretože na kandidátku sa môže dostať človek, ktorý je dobrý známy s predsedom a strana ho tam vynesie bez toho, aby za sebou niečo mal. Tento systém zlikvidoval politické strany, ktoré sú dnes postavené na jednotlivcoch.

Ako teda vidíte budúcnosť?

Zlodejov a gaunerov vystriedala komunita ľudí, ktorí sú síce slušní a dobrí, ale nevedia, čo chcú. Motajú sa v zle nastavenom systéme. V takom systéme sa zle riadi, zle komunikuje, zle šetrí a aj zle funguje. Reformu verejnej správy a zmenu fungovania štátu neočakávam ani od liberálov a ani od socialistov. Ale ak to konzervatívci neurobia ako svoju hlavnú hodnotu, tak som sa ocitol v situácii, že prvýkrát vo svojom živote v najbližších voľbách nepôjdem voliť.