Práve na túto privysokú cenu upozornil exprezident Kiska. A spolu s ním zástup menších hráčov. Varovanie má jasnú pointu: ak budú progresívci príliš tlačiť na plyn a na vidinu porážky Smeru, ich partnerské strany, ktoré sa dnes trápia pri hranici zvoliteľnosti, neprelezú do parlamentu.
Kombinácia vysokej volebnej účasti a rastu PS by ich zhodila pod päť percent. Aj bez toho, aby prišli o voličov, ktorí ich dnes podporujú. V rizikovom pásme či pod ním sú pritom všetky strany, s ktorými sa rátalo v novej protificovskej vláde: SaS, KDH, Sme rodina, Obyčajní, Demokrati. Dokonca aj Hlas, ktorý má len štyri percentá jadrových voličov.
Odpoveď progresívneho tábora na tieto obavy je sebavedomá. Chcú vyhrať voľby a vedľajšie účinky neriešia. Šéfredaktor Denníka N vyzýva na porážku Smeru a víťazstvo PS. Táto priorita je vraj naliehavejšia ako všetky ostatné. Výzvu podopierajú aj „motivačné prieskumy“. Hlásia, že progresívci sú (vraj) len malý krok od volebného víťazstva.
Z nadhľadu to môže vyzerať tak, že progresívci sa prepáleným šprintom ženú do rastu, ktorý pochová ich spojencov a šancu na širokú koalíciu. Lenže – takýto špekulatívny, hypotetický pohľad je v kampani celkom nepodstatný. Podstatné sú ambície a volebné výsledky hráčov. Každý chce maximálnu podporu pre seba. Nie pre svojich drobných dýchavičných partnerov (alias rivalov).
Ak by lídri uvažovali opačne, neskončili by ani v parlamente, ani mimo parlamentu, ale v ústave pre slabomyseľných.
Navyše, z pohľadu progresívcov sú tu dve oveľa väčšie hrozby ako tá, že raz v ringu ostanú v nadživotnej veľkosti sami. Obe hrozby sú také vážne, že progresívcov vyľakali a dohnali k tomu, aby rozohrali vabank. Všetko alebo nič.
Prvou hrozbou je to, že PS nemusí byť skokanom volebného roka, ale prepadákom. Tak ako vo voľbách 2020, keď sa hrali na premiérsku stranu – a nakoniec ostali vymknutí pred parlamentom.
Umelým produktom s mediálnym pohonom (ako PS) sa to stáva často. Rok pred voľbami z nich robia agentúry a médiá favorita. V ostrej kampani a v reálnom hlasovaní však môžu rýchlo zhorieť.
Samozrejme, dnes už progresívcom asi nehrozí, že sa celkom prepadnú. Hrozí im skôr to, že ich výsledok bude ďaleko za očakávaniami. Jednak preto, že umelé (mediálne) nafukovanie má vždy limity. Potom preto, že kampaň progresívcov je taká ako oni sami – nudná. A nakoniec preto, že obsah, ktorý ponúkajú, je prudko menšinový a pre väčšinu normálnych ľudí nejedlý.
Verejný a politický odpor proti progresívnej (dúhovej) agende je čoraz silnejší. Čím viac sa blížime do finále kampane, tým viac sú progresívci v defenzíve.
Také sú trendy.
Ak by teraz krotili bojový krik – ako radí Kiska – mohlo by ich to strhnúť pod desať percent. Za Pellegriniho Hlas. Možno kamsi do blízkosti SNS, Republiky a Obyčajných.
Preto sú – spoločne so svojimi médiami – takí hyperaktívni. Jednoducho: hrozí im, že kampaň a voľby ich zomelú a osekajú do skromnejšej podoby. Do takej, aká im reálne patrí.
Druhá hrozba, ktorá stresuje progresívcov, je čisto politická. Vyzerá to tak, že ani v optimálnom prípade by nemali prirodzených spojencov, ktorí by podporovali ich agendu. Je to presne naopak. Všetky strany, s ktorými môžu rátať, pociťujú k progresívnej ľavici a jej sociálnym experimentom silný odpor. Platí to dokonca aj o Sulíkovi.
Pokusy vyrábať „moderných konzervatívcov“, ktorí by verne slúžili v progresívnych vládach, stroskotali. Kiskova strana je minulosť. Jej pozostatky prebral Matovič. Hegerovi Demokrati sú v bdelej kóme.
Namiesto toho sa v strede kampane dvíha silný protiprogresívny front. KDH sa prebralo. Útočí a Šimečkovi dáva drsné podmienky. Matovič si ich dal dokonca desať (podobne je na tom Boris Kollár). Proti progresívcom namieril zbrane aj Pellegrini. A najnovšie, pri migračnej téme, aj Sulík.
Progresívcom hrozí, že aj keby dali dokopy širokú koalíciu, utopia sa v nej. Ako fackovací panák.
Ich jediným východiskom je zvýšiť náskok a uhrať presvedčivý výsledok vo voľbách.
Prioritou nemusí byť porážka Smeru, ako to deklarujú (to je zrejme len mobilizačný trik). Prioritou je nepustiť pred seba Pellegriniho – a získať maximálnu možnú verejnú podporu. Aby sa ich budúci partneri nemohli pretekať v tom, kto im dá po voľbách viac ponižujúcich podmienok. Alebo kto im silnejšie vytne…
Progresívci vlastne hrajú o to, aby nezhoreli. A aby si udržali to, čo si do nich päť rokov projektovali progresívne médiá a ich volební modelári – rolu silnej strany, ktorá môže byť jadrom vlády.
Ak by zaváhali, skončili by na okraji ihriska. V lepšom prípade na okraji krehkej koaličnej vlády.
To isté platí o progresívnych médiách. Keby pristúpili na Kiskovu kombinatoriku, teda keby len mierne poľavili v mediálnej kampani a výrobe Progresívneho Slovenska, Šimečka by sa musel v cieli spoľahnúť iba na vlastné sily. Prípadne na organickú, prirodzenú podporu progresívcov v slovenskej spoločnosti.
A to by bola pre PS pohroma.