Povedané na rovinu: prezidentka vstúpila do živého prípadu. Teda priamo do prebiehajúceho trestného konania. A vstúpila doň v snahe spochybniť stíhanie policajného prezidenta Kovaříka.
Na záver stretnutia so Žilinkom ešte prezidentka spomenula, že predtým hovorila s Danielom Lipšicom, šéfom Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý to vidí podobne ako ona.
Lipšic v tom čase bránil Kovaříka. Pochopiteľne. Keď Kovařík z dovolenky s uchom na telefóne zasahoval do prebiehajúcej akcie inšpekcie, pomohol tým vyšetrovateľom NAKA a špeciálnej prokuratúre.
Kroky špeciálneho prokurátora Lipšica boli prirodzené.
Menej prirodzené bolo to, že bežal za prezidentkou. A že tá následne využila svoju funkciu na to, aby vstúpila do prebiehajúceho trestného konania. Priamo pred generálnym prokurátorom, ktorého mala „na koberci“.
Takéto praktiky hlavy štátu môžeme pokojne označiť za nehoráznosť. Prezidentka ako súčasť výkonnej moci predsa nesmie vstupovať do práce prokuratúry. A hrať sa na dozorcu v konkrétnej trestnej veci.
Napokon, v podobnom type nadpráce prezidentka pokračovala aj neskôr. V marci 2023 si vyžiadala od generálneho prokurátora všetky rozhodnutia podľa paragrafu 363 trestného poriadku. Všetky. Aj tie kladne vybavené, ktoré nahnevali Lipšica. Aj tie odmietnuté.
Žilinka prezidentke nevyhovel. Ani v roku 2021, keď ju trápilo stíhanie Kovaříka. Ani v roku 2023, keď chcela všetky spisy, ktoré sa týkali paragrafu 363. Generálny prokurátor prezidentke vysvetlil, že na takúto kontrolu spisov (rozhodnutí v prípravnej, neverejnej fáze trestných konaní) nemá ústavné právomoci.
Žilinka informoval prezidentku, že je pripravený vysvetliť si sporné témy na osobnom stretnutí.
To však Čaputová odmietla. Prezidentka nechce diskusiu. Chce – ako to majú progresívci vo zvyku – kontrolu. Dozor.
Prezidentka najnovšie do svojho sporu so Žilinkom povolala aj Ústavný súd.
Mimochodom, spomínate si na dôvody, ktoré viedli k odstráneniu ministra vnútra Ivana Šimka? Jedným z nich bolo to, že Šimkovi sa nepáčil prestup trestne stíhaného vyšetrovateľa Ďurku (z tímu čurillovcov) na inšpekciu (ktorá stíha čurillovcov). S druhým dôvodom prišiel policajný prezident Hamran. Minister Šimko sa vraj zaujímal o živé prípady, na ktorých pracovala NAKA. A ak neodíde, odídu vraj policajti okolo Hamrana a Čurillu.
Prezidentka následne vykopla ministra Šimka z vlády. Presne podľa želaní vyšetrovateľov NAKA, Lipšica a Hamrana.
Bolo to, samozrejme, nefér. Pravda a právo boli na strane ministra.
A čo má spor o Šimka spoločné so sporom o Žilinku?
Po právnej stránke nič. Minister vnútra, ktorý je podľa zákona zodpovedný za činnosť polície, mal právo na informácie o Ďurkovi aj o práci NAKA. Prezidentka, ktorá nie je nadriadená prokuratúre, podobné právomoci voči prokuratúre nemá (no dožaduje sa ich).
Po obsahovej stránke majú však oba spory spoločné všetko. Prezidentka v nich vystupuje ako asistentka Lipšica. Produkuje pri tom tony nadpráce. Podľa dvojakého metra. A keď niekto odkryje jej praktiky, pri ktorých vyzerá neznesiteľne podozrivo, progresívne médiá zborovo vypnú svetlo.
