Prízrak v Benátkach pracuje s prvkami hororu

Časť vysvetlenia by mohla byť v tom, že v jej svete bolo všetko na svojom mieste. Britskú spoločnosť tvoril dokonale prepracovaný systém vzájomnej nerovnosti a bolo úplne jasné, kto kam patrí, čo sa smie a čo nie. A na tom nemohla nič zmeniť ani nejaká tá vražda, pretože čaj sa aj tak podával v presnom čase a v tom správnom porceláne.

Agatha dala svetu dvoch zvláštnych detektívov – starú dámu s klbkom ružovej vlny a dokonale oblečeného puntičkárskeho mužíčka. Nebudem sa tajiť tým, že milujem stvárnenie Poirota Davidom Suchetom v britskom seriáli z rokov 1989 až 2013.

Bol dokonalý od klobúka až po vyleštené lakovky. Presné pohyby, zvláštna chôdza, citová zdržanlivosť, občasné, veľmi sofistikované pichnutie do Angličanov a výnimočne dobrý slovenský dabing. Briti sú majstri atmosféry a detailov, ich zánovná krajina snímaná očami skvelých kameramanov je nádherná. Žáner tvorcovia dodržiavajú mimoriadne starostlivo, ale dá sa vycítiť, že nám tú idylku predkladajú s istou iróniou.

Kenneth Branagh je uznávaný autor filmových adaptácií shakespearovských drám. V jeho voľnej sérii o Poirotovi, ktorú režíruje a aj v nej stvárňuje hlavnú postavu, má jeho detektív fúziská pruského dôstojníka. (Kde je ten malý dokonalý moustache Davida Sucheta!) Je oveľa mužnejší a rýchlo sa pohybuje. Prvé dva filmy vychádzali z najznámejších predlôh autorky – Vražda v Orient exprese a Smrť na Níle. Boli obrazovo opulentné, plné hviezd, svižne zostrihané a skvelo kostýmované.

Zároveň sú to diela, kde je prítomných veľmi veľa postáv, ktoré neustále prichádzajú a odchádzajú. Poirot chvíľami pripomínal krotiteľa šeliem, ktorý sa usiluje, aby bol každý na svojom mieste. Branagh mu akosi zabudol dodať zraniteľnosť a zdržanlivosť. Pretože bystrá myseľ s aktívnymi šedými bunkami skrýva okrem veľkého ega aj citlivé vnútro.

Tretí film Prízrak v Benátkach je príkladom, že menší rozpočet nemusí vždy znamenať horší film.

Postáv je podstatne menej a mesto v lagúne v čase búrky pôsobí rovnako nehostinne ako Škótsko v zime. Poirot je na dôchodku, sám a zatrpknutý. Po celoživotnom styku so zlom stratil vieru v Boha. Oddáva sa presnej dennej rutine a sladkostiam. Neochotne sa nechá nahovoriť na návštevu duchárskej seansy, pri ktorej (ako inak) dôjde k vražde. Takže je tu situácia, na ktorú sme zvyknutí – ohraničený priestor a jeden z prítomných musí byť vrah.

S jednou prímesou sa však u Agathy Christie stretávame zriedkavejšie. Prízrak v Benátkach pracuje s prvkami hororu. Stiesnenú atmosféru vyšetrovania ako blesk pretnú čisté okamihy hrôzy, ktoré otrasú aj logickou a chladnou mysľou detektíva. Neuchopiteľnosť atmosféry podčiarkuje časté diagonálne komponovanie záberov, pri ktorých nie je jasné, kde je pevná zem.

Podozrivých nie je veľa – slávna speváčka, ktorá sa nevie zmieriť s dcérinou smrťou, bývalý snúbenec mŕtveho dievčaťa, žena, ktorá sa spája s duchmi, a jej dvaja pomocníci, Poirotov osobný strážca, gazdiná a dojímavá dvojica otca lekára a jeho syna. (Tu sa mi zdá nevhodne aktualizované pozadie postáv –koncentračné tábory. Pohybujeme sa stále vo svete Agathy Christie a ten nie je takýto reálny.) Miestami prekáža okatá naliehavosť, s akou tvorcovia dráždia emócie diváka, u Agathy predsa platí, že menej je viac.

So všadeprítomnosťou vody, vlhkými múrmi či paranoidnou atmosférou však Branagh režisér pracuje väčšinou majstrovsky a Branagh herec konečne našiel Poirota, ktorý má ľudskú hĺbku. Diela Agathy Christie sú, pri všetkej úcte, citovo ploché a jej postavy často predstavujú skôr typy než plnokrvné ľudské bytosti.

Niektorým tvorcom pracujúcim s jej predlohami sa podarí dostať hlbšie. To je práve tento prípad. Neviem sa však stotožniť s relativizovaním Poirotovho obsedantného vzťahu k pravde. Práve to z neho totiž robí toho, kým je. Nemôže ho rozhodiť prudké zabuchnutie dverí a škrekot papagája. So zlom sa stretával celý život a vždy ho spôsobili iba ľudia. Tvorcovia môžu duchárskym motívom strašiť diváka, Poirot však vidí viac.

Adaptovať Agathu Christie je vždy záležitosťou vkusu. Mám na mysli ten špecifický britský jasnozrivý pohľad, oveľa prísnejší, detailnejší a ťažšie čitateľný. Mne vyhovuje dokonalosť, jemná irónia a harmónia už spomínaného britského spracovania s Davidom Suchetom, ktorá ho rešpektuje. Po prvých dvoch Branaghových filmoch som mu dávala jednoznačne prednosť. Prízrak v Benátkach však poirotovský mýtus obohacuje – je menej idylický a temnejší. Stojí za to ho vidieť.