Príbeh sa začína v Kirgizsku, kde sociálne experimenty doviedli aj rodinu presvedčeného komunistu Štefana Dubčeka. Koncom dvadsiatych a hlavne v tridsiatych rokoch minulého storočia bol už stalinský teror v plnej sile a nedá sa uveriť, že by rodina represie okolo seba nevnímala. Ani ich životné podmienky v „zemi zasľúbenej“ neboli dobré a na Slovensko sa vrátili.
Alexander Dubček v komunistickom presvedčení vyrastal a po celý život v ňom zostal. Vylúčením zo strany po roku 1968 nesmierne trpel. Nikde sa vo filme, ale ani v iných zdrojoch neuvádza, že by prechádzal krízou presvedčenia. Údajne videl vagóny plné rozkulačených chudákov mieriace do gulagov. Možno to ale považoval len za chybu v systéme.
Robert Kirchhoff vo filme navštevuje miesta, na ktorých sa životné udalosti protagonistu odohrali a necháva hovoriť prostredie, ktoré je niekedy kontrapunktom ku slovu a niekedy výpoveď dotvára. V krajine, kde Dubček vyrastal, znova počuť muezínov, ale bieda je stále rovnaká. Snímka dobre pracuje s archívmi a využitím obrazu sa mu darí ponúkať divákovi veľa vrstiev. Sledujeme plnokrvný dokument, nie galériu hovoriacich hláv.
Alexander Dubček sa po návrate zapojil do Slovenského národného povstania a jeho brat v ňom zahynul. Raneného Alexandra ošetril s nasadením života lekár, ktorý z Ruska utiekol po tom, ako mu v občianskej vojne zahynula celá rodina. Po oslobodení bol odvlečený do gulagu.
Dokument sa skokmi dostáva k strmej straníckej kariére protagonistu, ktorá sa začala v krutých päťdesiatych rokoch. Dubček ich nielen prežil, ale rýchlo postupoval, čo svedčí minimálne o jeho politickej obratnosti.
Zo záberov je zrejmá aj Dubčekova charizma i schopnosť pôsobiť na ľudí. Bol obrazom dobráckeho usmievavého komunistu, ktorý to nemyslí zle. Na dianie v komunistickej strane sa autor filmu pozerá zvonka, nesledujeme rozpory, frakcie a mocenské boje v jej vnútri a škoda je to minimálne v jednom prípade – Alexander Dubček, ako vysoký predstaviteľ strany, samozrejme, umožnil politické a spoločenské uvoľnenie spoločnosti a užíval si svoju popularitu, ale nezaskočilo ho to náhle vzopätie? Vedel predvídať jeho následky?
Tu film ukazuje len jeho vonkajší, kontrolovaný obraz, možno by pomohli spomienky pamätníkov. Pokiaľ bol Dubček skúseným straníckym politikom, je skutočne prekvapivé, že ho konanie sovietskych politických predstaviteľov v roku 1968 zaskočilo. Nebol pripravený, nevedel sa brániť a nebol schopný vyjednávať.
Človek, ktorý zažil sovietsku realitu a v kuloároch strany sa pohyboval tridsať rokov, bol prekvapený? Táto naivita je nepochopiteľná. Vo filme je záber, keď otrasene hovorí: "Neviete si predstaviť, aká je to strašná sila.“ To až po odvlečení do Moskvy pochopil, čoho sú Rusi schopní, pokiaľ im vazal odporuje? Odvtedy sa stal pokorným aparátčikom, ktorý urobil a podpísal, čo bolo treba.
Napriek tomu ho perzekvovali a eliminovali, čo ho znova prekvapilo a na túto skutočnosť sa sťažoval. Naozaj zabudol, že paranoidná atmosféra bola vo vysokých straníckych kruhoch bežná a sledovaný či kontrolovaný bol v časoch normalizácie nielen on, ale značná časť spoločnosti.
Lenže práve Dubček sa stal symbolom spoločenských zmien šesťdesiatych rokov a normalizačného marazmu. Vytvoril sa mýtus. Mal na ňom malý podiel – pretože on z komunistickej strany dobrovoľne neodišiel a rád by pre ňu naďalej pracoval. Lenže dejinné udalosti potrebujú svojich hrdinov a tým prináleží veľký príbeh a istá morálna sila. Nezmenil sa ani po roku 1990. Zosobňoval prianie nemalej časti spoločnosti, ktorá si neželala radikálnu zmenu politického smerovania. Dubček nedokázal a asi ani nechcel prekročiť svoj tieň.
Portrét každej osobnosti je portrétom autora. Autor dokumentu podáva nemilosrdný obraz spoločenského vývoja Slovenska po roku 1989. V tejto časti filmu sa niektoré obrazy stávajú skôr provokáciou a postoj Roberta Kirchhoffa vystupuje viac do popredia.
Dielo vyvoláva mnohé otázky. Čo to znamená zostať verný svojmu presvedčeniu? Je to vždy správne rozhodnutie? Čo presne máme na mysli, keď hovoríme o slobode, dobre a zle. Tieto pojmy majú u každého rozprávača úplne iný obsah. Slovenská spoločnosť je rozdelená. Je takmer nemožné nájsť osobnosti, ktoré by ju dokázali spojiť. Univerzálna autorita prijateľná pre všetkých neexistuje. Preto vznikajú mýty. Niekomu a niečomu veriť zrejme potrebujeme.