Čo kniha Postsedliaci ponúka slovenským postintelektuálom

Keď som v septembri knihu Postsedliaci hľadala v bratislavských kníhkupectvách, prekvapilo ma, že je všade vypredaná. Za to, že zbierka esejí ide na odbyt, je pravdepodobne zodpovedný Martin Šimečka, ktorý knihe antropológa Juraja Buzalku urobil reklamu v Denníku N.  

Šimečkova chvála knihy ale podľa mňa nie je hlavným dôvodom jej náhlej popularity. Čitatelia sa dali zlákať na niečo iné. Šimečka píše, že Buzalku „by mal čítať každý, kto chce porozumieť slovenskej spoločnosti a príčinám dnešného fašizmu“.

To je veľký sľub. Ktorý progresívec by nechcel pochopiť fašizmus? Veď toto slovo sa na nich valí zo všetkých strán. Od roku 2013, kedy sa datuje najstaršia Buzalkova esej v knihe Postsedliaci, sa výskyt slova fašizmus (fašisti, fašistov, atď) v médiách stisícnásobil.

Podľa aplikácie Mediaboard, ktorá monitoruje slovenské médiá, v roku 2013 zaznel tento výraz v mediálnych výstupoch 306-krát. V roku 2022 sa slovo fašizmus, podľa spoločnosti, objavilo 14 417 ráz.

Rozšíril sa tiež počet ľudí, organizácií aj politických strán, ktoré podľa progresívnych komentátorov spĺňajú definíciu fašizmu. Diagnostikovanie fašizmu sa rozmohlo až tak, že vymenovávanie všetkých ním údajne “postihnutých” entít by zabralo príliš mnoho miesta. Samozrejme, toto slovo nepoužívajú iba progresívci. “Liberálny fašizmus” sa ozýva aj z úst niektorých ich kritikov. Môj text sa však nimi nezaoberá.

Čo zapríčinilo tento “fašizmus” je teda pre progresívcov vysoko aktuálna otázka. Kladú si ju aj neprogresívci. No zatiaľ čo neprogresívne názorové spektrum sa pýta, prečo “mainstream” za každým stromom vidí Mussoliniho, progresívci svojmu strašiakovi skutočne veria. 

“Ty sa nebojíš fašizmu?!” nedávno sa ma opýtala moja príbuzná. V jej hlase pritom nezaznievala závisť, skôr rozhorčenie. Naznačila, že meradlom slušného človeka je to, ako “citlivo vníma” hrozbu fašizmu. Čím dlhší pobyt na psychiatrickom oddelení s panickými atakmi z nástupu Fica, tým väčší demokrat.

Postsedliaci

Zbierka esejí Postsedliaci teda progresívcom sľubuje odpovede na otázku: “Čo spôsobilo súčasný slovenský fašizmus?” Skeptici ako ja by zasa od knihy mohli očakávať, že sa dozvedia aké nové spôsoby diagnostikovania hnedej pliagy intelektuáli vymysleli. 

Kniha však na otázky neodpovie ani jednej spomenutej skupine. Aby totiž text mohol odovzdať informáciu, musel by dávať zmysel. Buzalkove eseje, ktoré sa týkajú tak rôznorodých tém ako štúrovci, poľnohospodárstvo, Vinnetou, alkohol a ďalšie, odpovedajú namiesto toho na otázku inú: Ako (ne)rozmýšľajú dnešní progresívni postintelektuáli?

Pozor, nie pseudointelektuáli. Tí sa tvária múdro. Narozdiel od pseudo, postintelektuál sa už netvári. Nie je sa pre koho, keďže cieľovka namiesto rozmýšľania vníma signály kmeňovej príslušnosti, no najmä sa obklopuje výrazmi, ktoré ju upokojujú. Zelený údel (Green Deal) multikulturalizmus, dekolonizácia, inklúzia, kvóty, pokrok, otázka zastúpenia žien (v poľnohospodárstve). Tým všetkým Buzalka hladká progresívcov, hoci z jeho pera tieto termíny často nedávajú zmysel.

Ako napríklad v tejto vete: “Aby sa naplnil obsah toho, čo László Szigeti vníma ako „trojsvet“ – civilizačne judeokresťanský, európsky, jazykovo maďarský a občiansky česko-slovenský honfoglalás, musí byť pokrokárskym zeleným údelom.” 

Okrem pozitívnych výrazov antropológ svoju kmeňovú príslušnosť signalizuje aj mierou dehonestovania iných skupín. “Hordy nenávistných pseudokresťankov”, “mamičky z Eurovey” a “pologramotní fašisti”, “katolibanci” aj výrazy ako “klerikálna pornografia” naznačujú, že autor hovorí rečou svojho kmeňa. 

Ako napríklad v tejto dlhočiznej vete: “Centrálnym bodom záujmu týchto katolibancov nie je láska k blížnym utečencom či chudobným Rómom podľa učenia Ježiša Krista, ale klerikálna pornografia, teda záujem o sledovanie sexu iných, jeho kontrolu a následnú podporu inseminácie biologicky čistých a pravoverných, a to napríklad podporou pôrodnosti a dôchodkových systémov, teda známy welfare egoizmus skalickej šibenice, ktorá je ‘enem pro nás a pro naše dzeci’.“

Všetci sme postsedliaci

Hoci sa progresívny kmeň dehonestujúcimi výrazmi na iné názorové prúdy hemží, Buzalkova kniha nám dáva tušiť, že tu existuje dopyt po ďalších. Prichádza teda s výrazom “postsedliaci” ako novým slovom pre všetkých, ktorým sa nadávanie do “sedlákov” už zdá nemoderné. 

Postintelektuálovi sa slovo páči aj preto, že ho autor nedefinuje, preto si pod ním môže predstaviť čokoľvek. Zároveň je to nadávka podložená niečím hmatateľným – konkrétne papierom usporiadaným do podoby knihy. 

Kniha teda pokojne mohla vyjsť s prázdnymi stranami a titulnou stranou, pričom jej úžitok by bol podobný. Vydavateľstvo MAMAŠ v nej teoreticky mohlo ponechať aj úplne prvú esej “Slovenský zelený údel”. V nej totiž Buzalka hovorí všetko, čo postintelektuál potrebuje. Slovensko, tá naša “džamahíria”, slovami Zuzany Kovačič Hanzelovej, je podľa Buzalku v podstate vidiek. 

“Vidiekom sa tu samozrejme nemyslia iba malé obce a lazy, ale aj mestečká a väčšina miest v krajine”, upresňuje autor. “S výnimkou najväčších aglomerácií ako Bratislava a Košice ide o viac ako štyri pätiny Slovenska, ktoré majú vidiecky charakter a odkiaľ mnohí vidiečania naďalej dochádzajú do miest”, dodáva Buzalka.

A vidiek, teda Slovensko, to je “kolíska reakcionárskej politiky”. Inak povedané, vidiek, teda Slovensko, je podľa Buzalku fašizmus. “Úspešní v tomto dominantne vidieckom prostredí sú lídri, umne narábajúci so sociálnou demagógiou a nacionalizmom, zmiešaným s ľudovým katolicizmom”, zamýšľa sa antropológ.

Čo tým chcel autor povedať

Zatiaľ čo v označovaní väčšiny Slovenska za dedinských fašistov je autor aspoň zrozumiteľný, v iných častiach knihy sa uchyľuje k nečitateľnosti.

Nevadilo to doposiaľ žiadnym recenzentom denníka Sme a Denníka N. Ostatne, postintelektuál textom nepotrebuje rozumieť. Naopak, čím menej rozumie, tým sa cíti blaženejšie. Iba vtedy totiž prijíma múdro, ktoré je bežnému postsedliakovi neprístupné. Pochopili to postmodernisti, keď začali chrliť texty, za ktoré by sa nehanbil generátor náhodných slov. Pochopil to aj Juraj Buzalka. V Postsedliakoch je zmysluplnosť výnimkou. 

Autor sa dopúšťa myšlienkových skratiek, nad ktorými ostáva rozum stáť. Napríklad keď v eseji Obilie a násilie naznačuje, že návšteva politika na žatve je dôvodom rasistického násilia na Rómoch. 

Vymenovaniu všetkých myšlienkových prešľapov Buzalku by bolo potrebné venovať knihu (s názvom Postsedliaci). Preto ako posledný príklad uvediem úryvok z eseje o multikulturalizme. Autor tu tému migrantov zo severoafrických a moslimských krajín v Európe prezentuje v schválenom štýle – tvrdiac, že ich prijatím nič neriskujeme.

Človek so sedliackym rozumom by si pri podobnom zadaní povedal: keď chcem poukázať na neškodnosť migrantov z moslimských krajín, možno by som nemusel spomínať, ako som videl “desiatky” Pakistancov hromadne masturbovať. 

Juraj Buzalka si však v eseji, ktorou reagoval aj na incident hromadného sexuálneho násilia v Kolíne nad Rýnom na Silvestra 2016, povedal niečo iné. “Pri čítaní novoročných správ z Kolína sa mi však pripomenul obraz z pláže v Dubaji, kde som na vlastné oči videl desiatky pakistanských robotníkov po pás vo vode, ako si pri pohľade na vyše šesťdesiatročnú dôchodkyňu z Európy v celých plavkách uľavovali pravou rukou”, píše Buzalka.

Hoci nedáva zmysel, sledujme tento myšlienkový pochod ďalej. Buzalka videl “desiatky” mužov spoločne masturbovať nad ženou, ktorá bola odhalenejšia, než je v pakistanskej kultúre zvykom. Čo z toho vyplýva pre strednú Európu, kde ide o bežný plavecký odev?

K tomu sa autor nevyjadruje. Že by za nevhodné správanie mladých mužov mohla iná kultúra, je ale pre Buzalku neprípustné, a preto dvíha prst smerom k ľuďom, ktorí si dovolili šíriť túto konšpiráciu. “Možnože gastarbeiterov núti masturbovať na verejnosti „kultúra islamu“, povedal by slovenský premiér či český prezident”, píše autor.

Kultúrou to teda nie je. Tak čím? Pakistanci v Dubaji podľa Buzalku žijú v celibáte. Na rozdiel od mužov v strednej Európe, ktorí tiež podľa autora nie sú veľkí kanci, však nemajú títo robotníci “prístup k erotike”. A keby aj porno prístupné bolo, na biednych preplnených ubytovniach by si nenašli na masturbáciu priestor. 

Tak sa aspoň dá preložiť odsek: “Pravdepodobnejšie však je, že na rozdiel od starých mládencov v Karpatoch, s ktorými majú Pakistanci podobný život v celibáte, v Dubaji nie je voľný prístup k erotike a na biednych ubytovniach sa po desiatkach nedá získať toľko intimity, aby sa v nej dalo dosýta voľkať ako v priestranných socialistických kockách Slovenska, ktoré obtlstlí kresťanskí mládenci vykurujú z dôchodkov svojich matiek.”

Zatiaľ čo čitateľa by mohlo zaujímať, ako získal slovenský antropológ vhľad do témy masturbácie Pakistancov na dubajských robotníckych ubytovniach, Buzalka sa vyberá iným smerom. Iná kultúra za hromadné obťažovanie žien migrantmi v Kolíne nemôže preto, že aj hinduisti majú problém so sexuálnym násilím. Okrem toho, ani to porno, také tradičné pre našu kultúru, nie je úplne bez problémov.

“Netreba teda pripomínať beštiálne znásilnenie študentky v indickom autobuse alebo prostý fakt, že porno, ktorého producentom je Česko či Maďarsko svetovou špičkou, je primárne založené na kultúre ponižovania žien, aby bolo jasné, že v Kolíne nejde o islam.”

Porno je teda zlé, ale keby mali Pakistanci porno, nemuseli by verejne masturbovať nad 60-ročnými turistkami. Autor ďalej uráža inteligenciu čitateľa aj dodatkom: “Mimochodom, tretina Čechov si napriek (či vďaka?) slobode (a voľne prístupnému pornu) myslí, že ženy si za znásilnenie môžu samy.” Naznačuje Buzalka, že kým v našom geografickom priestore nebude nula mužov, ktorí zo znásilnenia obviňujú ženy, nemáme právo brániť migrantom páchať hromadné sexuálne útoky?

Neviem, ale môj postsedliacky rozum mi velí ísť radšej na záhradu plieť burinu.