Jednu takúto správu komentoval na Twitteri viceprezident Zväzu priemyslu a dopravy ČR Radek Špicar slovami: „Dúfam, že to nikoho neprekvapuje. Naučili sme ich to my…“ Jeho slová možno vnímať tak, že hovoril ako Čech a Európan, ale aj ako niekdajší manažér koncernu Volkswagen. Pokiaľ to neplatí úplne doslova práve pre elektromobily, tak všeobecne pre západný, najmä nemecký priemysel celkom určite.

O niekoľko týždňov neskôr oznámila Európska komisia, že začne vyšetrovanie, či výroba čínskych elektromobilov nie je neprípustne podporovaná. Reportážami z mníchovského autosalónu vyvrcholila niekoľkomesačná vlna panických článkov v európskych, najmä nemeckých médiách.

Lenže zatiaľ čo reakcia európskej loby výrobcov automobilov reagovala na krok Komisie pozitívne, práve reakcia nemeckého zväzu bola opatrná. Spomínala aj, že „treba vziať do úvahy aj možné reakcie z Číny“. Podľa niektorých zdrojov Európsku komisiu tlačia Francúzi, zatiaľ čo v Nemcoch ešte žijú dlhoročné liberálne reflexy.

Európska únia sa v tomto prípade dostala sama do problémov. Na jednej strane naplánovala zákaz áut so spaľovacími motormi a je si vedomá ako šialene to, najmä menej majetných Európanov, naštve, preto im chce dať prístup k čo najlacnejším elektromobilom.

Na druhej strane chce chrániť domáci priemysel. Nechce, aby sa zopakovalo to, čo začiatkom minulého desaťročia s fotovoltickými panelmi. Vtedy na nich uvalili antidumpingové a antidotačné opatrenia. Lenže v sporoch, ktoré nastali, získali navrch spotrebitelia, v roku 2013 sa Komisia stiahla a európska výroba fotovoltických panelov prakticky prestala existovať. Dnes Čína ovláda nielen celosvetovú produkciu solárnych panelov, ale aj všetkých súčastí ich výrobného reťazca aspoň z 80 percent.

Osvojiť si, dobehnúť, predbehnúť

V reakcii Zväzu nemeckých automobiliek tiež možno vidieť symptóm „štokholmského syndrómu“, ktorému Nemecko, pokiaľ ide o vzťahy s Čínou, prepadlo. Špicar musel počuť a vidieť to, čo občas prezrádza mnoho nemeckých manažérov – ak Čína pustí západných výrobcov na svoj trh a do svojho priemyslu, tak systematicky pracuje na tom, aby si osvojila to, čo vedia, dobehla ich, predbehla a vytlačila.

Oni vedia, že idú hlavou proti múru, ale nedokážu nič iné ako o to urputnejšie pokračovať v nastúpenom smere. Iste nie úplne, nejaké oficiálne iniciatívy, ako nerovnovážny vzťah „vybalansovať“, existujú. Ale nádej umiera posledná. V rokoch 2018 až 2021 tvorili investície nemeckých firiem VW, BMW a BASF celú tretinu všetkých európskych investícií v Číne. Dúfajú, že zostanú na čínskom trhu. Lenže čínska vláda začala plánovito podporovať vývoj elektromobilov už v roku 2009.

Varovnou ukážkou čínskeho ekonomického predátorstva je Taliansko, kde sa čínske investície sústredili do priemyselných klastrov v odboroch ako výroba domácich spotrebičov, presné strojárstvo, ľahký priemysel a potreby pre domácnosť. Zadlžené Taliansko bolo hladné po investíciách a Číňania sa situovali do miest, kde mohli nazbierať maximum know-how a potom taliansky priemysel prekonať.

A to nechávame bokom prípad toskánskeho mesta Prato, kde sa už od 90. rokov začali usadzovať čínski legálni i nelegálni imigranti a začali okukávať tamojší textilný priemysel. Vybudovali tam svoj paralelný, ktorý sa stal základom pre sektor rýchlej módy v Európe aj v Číne. Všeličo sa naučili a hlavne mohli na svoje výrobky a látky dávať visačku „Made in Italy“. Mnoho talianskych firiem tento tlak neustálo a skončilo. To, čo malo byť varovanie, sa pokladalo za typický prejav talianskeho lajdáctva, ktoré nie je schopné nasledovať úspešný nemecký win-win model obchodu s Čínou.

Lenže západný pohľad na Čínu ide k hysterickým extrémom, ktoré nemusia zodpovedať tomu, čo sa tam deje. V tamojšom dianí môžeme zahliadnuť zárodky mnohých možných budúcich vývojov. Na jednej strane nástup elektromobilov ukazuje pokračujúci čínsky drive. Na druhej strane Čína zaznamenala niektoré ekonomické aj politické neúspechy. A Západ najneskôr s nástupom Donalda Trumpa stratil svoje neoliberálne klapky na očiach a začal k Číne pristupovať ako k súperovi.

Clá, ktoré na čínske výrobky uvalil Donald Trump, Joe Biden nielen ponechal v platnosti, ale jeho administratíva prišla s niekoľkými ofenzívnymi iniciatívami. Po prvé v zákonoch IRS a CHIPS Act vytvorila mnoho motivačných nástrojov pre domáce investície v najnovších technológiách a „reshoringu“ či „friendshoringu“ výrobných reťazcov, teda vrátenie výroby do Ameriky, a keď nie domov, tak aspoň do iných krajín, geopoliticky priateľskejších ako Čína. To funguje do tej miery, že sa EÚ sťažuje a výrobcovia zelených technológií z EÚ hovoria, že najlepšou krajinou na svete pre ich investície sú momentálne USA.

Čipy pre umelú inteligenciu

Po druhé vlani v októbri USA zaviedli systém exportných kontrol zameraných veľmi premyslene na celý ekosystém výroby a vývoja čipov. A čo mnohí nečakali, pripojilo sa k nemu Japonsko a Holandsko, ktorého firma ASML je jedným z mála európskych hráčov s kľúčovou rolou v tomto výrobnom reťazci.

Je to niečo nové a prelomové. Zatiaľ čo európski výrobcovia začnú panikáriť, keď sa prerušia dodávky čipov, Američania sa rozhodli nielen zabezpečiť si dodávky, ale hlavne podraziť čínsku schopnosť dosiahnuť primát v čipoch. Na tie najnovšie technológie firiem ako ASML alebo americká INVIDIA Číňania stále ešte nemajú. A sú dôležité pre vývoj umelej inteligencie, ktorú Američania aj Číňania považujú za vrcholne strategickú.

Na konci augusta Huawei s veľkými fanfárami predstavil nový telefón obsahujúci čip, aký by podľa predpokladov Číňania nemali byť schopní vyvinúť. Ukazuje to na pochabosť amerických snáh? Nie je to jednoznačné. Nechýbajú hlasy, a to ani v Číne, ktoré vysvetľujú, že nový čip je posledným plodom vývoja ešte pred zavedením exportného režimu. A že budovanie vlastného čipového ekosystému bude znamenať regres a oneskorenie nie o päť rokov, ako predvídali Američania, ale o viac. A Morris Chang, zakladateľ najdôležitejšieho svetového výrobcu čipov, taiwanskej TSMC, vyhlásil, že fragmentácia svetového ekosystému výroby čipov je realita a funguje.

Krehkosť čínskej ekonomiky

Čínsky vývoj je mnohotvárny. Okrem trvajúceho dynamizmu, ktorý sa prejavil napríklad na elektroautách alebo novom mobile, má čínska ekonomika ako celok prvýkrát vážne problémy. Také, ktoré ekonómovia porovnávajú so zárodkami japonskej „stratenej dekády“, z ktorej sa stali dekády tri. Rozvojový model, založený na podcenenej mene, exporte a investíciách do výroby a infraštruktúry, sa vyčerpal.

Ekonomická aktivita sa presúva do realitného sektora, ktorý je náchylný na krízy a vzhľadom na to, ako je prepojený s bankovníctvom, robí celú ekonomiku nesmierne krehkou. Pamätáte na veľké praskanie realitných bublín počas veľkej krízy pred pätnástimi rokmi? Len v Španielsku sa podiel realitného sektora na ekonomike blížil k tridsiatim percentám, ktoré má dnes Čína.

K tomu pripomeňme problémy na medzinárodnej scéne. Čínska „diplomacia vlčích bojovníkov“ je zjavne kontraproduktívna, prieskumy ukazujú, že popularita Číny vo väčšine krajín poklesla. Periodické miznutie vysokých činiteľov – naposledy ministra obrany – budí bázeň a odpor. Medzinárodné zoskupenie BRICS sa síce môže pochváliť veľkým záujmom o členstvo, ale v praxi vôbec nič nerobí.

Pod komunistickou kontrolou

Nezabúdajme, že krajine s najdravšou kapitalistickou ekonomikou vládne komunistická strana. Nehodlá stratiť kontrolu nad spoločnosťou a v osobe zrejme už doživotného vládcu Si Ťin-pchinga ju ovláda presvedčený komunista. Paradox, ktorý naše myslenie epochy konca dejín nevie spracovať.

Pred dvoma rokmi zverejnil americký expert na Čínu N. S. Lyons profil špičkového čínskeho straníckeho byrokrata a intelektuála menom Wang Huning. Ten v roku 1988 strávil šesť mesiacov na študijnom pobyte v USA. Kniha Amerika proti Amerike, ktorú o tom napísal, by sa veľmi pozdávala dnešným národným konzervatívcom a intelektuálom liberálnej pravice. 

„Američania síce vnímajú, že čelia zložitým sociálnym a kultúrnym problémom,“ reprodukuje jeho tézu Lyons, „ale majú sklon uvažovať o nich ako o problémoch technologických a vedeckých, ktoré treba riešiť samostatne. To je bezvýchodiskové, tvrdia, pretože ich problémy sú v skutočnosti všetky prepojené a majú jeden koreň: radikálny, nihilistický individualizmus v srdci moderného amerického liberalizmu.“ 

Videl mladú generáciu, ktorá nemá povedomie o tradičných západných hodnotách. „Keď sa zrúti systém hodnôt, ako sa dá udržať sociálny systém?“ pýtal sa. Tak sa stal Wang Huning presvedčeným odporcom liberalizácie.

Dnes je stále veľmi mocný a má blízko k Si Ťin-pchingovi. Lenže, píše Lyons, namiesto toho, aby pociťoval zadosťučinenie z amerického chaosu posledných rokov, musí ho znepokojovať, že sa v Číne objavujú rovnaké problémy.

Majetková nerovnosť je dnes v Číne rovnako veľká ako v Amerike. Ľudia sú otrokmi konzumného spôsobu života, vidiek sa vyľudňuje, medzi mladými ľuďmi sa šíri nihilizmus. Snaha vlády zvýšiť pôrodnosť sa medzi nimi stretáva len s posmeškami. Kapitalistická ekonomika akoby so sebou priniesla rovnaký rozklad hodnôt, ktorému sa Huning snažil zabrániť tým, že do krajiny nepustí politický liberalizmus.

Práve v jeho myslení je možné hľadať korene kampaní, ktorým Si Ťin-pching v posledných rokoch Číňanov vystavuje. Prebieha veľká mediálna kampaň proti „zženštilým mladíkom s taiwanským prízvukom“ v popkultúre. V roku 2021 režim v záujme rovnosti zakázal domáce doučovanie a pomôcky na štúdium. Čím však prišlo o prácu veľa mladých absolventov univerzít. Manažéri veľkých (súkromných) firiem musia študovať niekoľko hodín týždenne myšlienky Si Ťin-pchinga a písať z nich referáty. Jeden z nich sa anonymne zveril novinárovi, že na ich písanie používa ChatGPT.

Je to pre nás oriešok, pretože v tom spoznávame bezmocné zmietanie sa, vytĺkanie klinu klinom a nezamýšľané dôsledky, ktoré charakterizovali režim našej neskorej totality. Znamená to, že Čínu čaká podobný koniec? Alebo čínsky rast jednoducho všetko prevalcuje?

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.