Ideály a predsudky

V príhovore prezidentka zdôraznila, že preberám dôležitý rezort s množstvom problémov: „...Sme v situácii, keď regionálne školy avizovali vážne problémy s platením rastúcich cien energií, vysoké školy avizovali zastavenie vyučovania na deň študentstva a reformy z Plánu obnovy sú v neistote. Čaká sa od vás veľmi veľa za krátky čas..."

Na prvom mieste som mal riešiť existenčné otázky škôl spojené s energetickou krízou, neúnosnú situáciu s financovaním vysokých škôl a ohrozenie 2 žiadostí o platbu z Plánu obnovy a odolnosti v celkovej výške takmer 2 miliárd eur. Bolo 6 mesiacov do termínu vydania nového štátneho vzdelávacieho programu pre ZŠ a medzi 300 autormi nebol konsenzus na najlepšom možnom riešení; predo mnou bola úloha presadiť v rozhádanom parlamente z pozície ministra bez politickej príslušnosti v menšinovej vláde veľkú novelu školského zákona – splniť míľniky z Plánu obnovy v oblasti predškolského vzdelávania, zavedenia a financovania podporných opatrení vo výchove a vzdelávaní, desegregácie rómskych detí... Popri tom som využil príležitosť a presadil viacero principiálnych zlepšení, ako je budovanie stredného manažmentu na školách alebo umožnenie zamestnávať na školách sociálnych pracovníkov a šokujúco – po 20 rokoch (!) nezmeneného finančného normatívu na prevádzku škôl na žiaka, som tento normatív zdvihol o 22 percent.

Pani prezidentka považovala za potrebné poučiť ma vo svojom príhovore pri menovaní za ministra, že „už nie som manažér jednej siete škôl s jasne vyhraneným svetonázorom“. Netušil som, že môj svetonázor môže byť problém, ale sociálne siete „ma poučili“.

Len, čo sa objavilo moje meno v súvislosti s nomináciou na ministra školstva, bol som na sociálnych sieťach označený za „talibanca, fundamentalistu, stredovekého tmára, katastrofu pre školstvo...“ Prečo? Pretože som bol vnímaný ako „konzervatívny odborník“; bol som riaditeľom cirkevnej Spojenej školy sv. Františka z Assisi (podľa INEKO v tom čase na prvých priečkach medzi školami na Slovensku), prezidentom Združenia katolíckych škôl Slovenska a zrejme aj preto, že som sa v týchto pozíciách ohradil voči prvému pokusu zaviesť do škôl rodovú ideológiu a „sexuálnu výchovu“ ultraľavicových ideológov. Bol som proti zrušeniu náboženskej výchovy ako rovnocenného predmetu s etickou výchovou. Dosiahol som vyradenie knihy Sekerou a nožom z povinného čítania pre stredné školy vzhľadom na vulgárne a pornografické texty v knihe – vtedy ma označovali za „stredovekého cenzora, ktorý chce páliť knihy“. Goebbelsovsky prekrútené – knihu som nezakazoval (ako aj?!), necenzuroval (ako aj?!), v kníhkupectve si ju mohol kúpiť ktokoľvek. Len som bránil žiakov pred jej prikázaným a núteným čítaním, z pedagogických a výchovných dôvodov – na to nepotrebujete byť katolíkom. Inými slovami, bránil som slobodu a demokratické princípy v oblasti vzdelávania a výchovy v zmysle článku 24 Ústavy Slovenskej republiky, článku 14 Charty základných práv Európskej únie („...právo rodičov zabezpečiť vzdelanie a výchovu svojich detí v zhode s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením...“) a § 144 zákona č. 245/2008 Z.z. (školského zákona).

Kresťanstvo je cesta mojej formácie, osobného zrenia; cesta, ktorou kráčam v snahe byť dobrým človekom a občanom. Viera a svetonázor sa nedá nikomu vnútiť a také čosi by bolo v príkrom rozpore s učením a pôsobením Pána Ježiša Krista a Cirkvi. Kvalita a podstata vzťahu Boh a človek, a medzi ľuďmi navzájom, spočíva v láske a v slobodnej vôli. Celý slobodný život volím kresťanských demokratov. V týchto voľbách som na kandidátke KDH, s číslom 11. Samozrejme, KDH nie je cirkev, nie je „znakom spásy“. KDH je solídnou politickou stranou, ktorej členovia sa hlásia k nadčasovým overeným kresťanským a univerzálnym hodnotám, k dedičstvu sv. Cyrila a Metoda, k ochrane a podpore dôstojného života od počatia po prirodzenú smrť. Volebný program KDH nie je konfesný, nikomu nevnucujeme svoju vieru a svetonázor, program je adresovaný v prospech všetkých občanov jednotlivo aj celej spoločnosti; odborne a zodpovedne sa venuje rozhodujúcim oblastiam života na Slovensku – najmä ekonomike a hospodárstvu, zdravotníctvu, školstvu, sociálnym službám a princípom dobre spravovanej spoločnosti.

Napriek tomu som bol často aj ja svedkom a terčom predsudkov voči kresťanským demokratom alebo kresťanom vo všeobecnosti; v diskusiách som si vypočul útoky, akoby KDH „chcelo zaviesť povinné náboženstvo ako ideológiu“, akoby sme sympatizovali s útokmi na menšiny či šírili nenávisť. Pritom lietajú pojmy ako radikálne kresťanstvo. Čo to je? Radikálny znamená idúci ku koreňom (z latinského koreňa slova „radix“) – tak poďme ku koreňu – toto je citát z Biblie (Lk 6, 27-28):

„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ alebo (1 Jn 3, 16): „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov.“

Toto je radikálne kresťanstvo, ktoré nám ukazuje bezhraničnú Lásku, ktorú my ľudia žijeme len parciálne, hoci sú medzi nami radikálni kresťania ako sv. Maximilián Kolbe – dal dobrovoľne svoj život za otca rodiny v nacistickom koncentračnom tábore alebo rodina Ulmovcov – za ukrývanie židov pred Nemcami boli všetci, mama v siedmom mesiaci, otec a ich 6 detí (od 1,5-ročného až po 9-ročné) popravení fašistami.

Radikálne kresťanstvo je svätosť a nie politický extrémizmus. Žiaľ, máme na Slovensku extrémistov, ktorí zneužívajú kresťanské symboly a rádoby kresťanský slovník, a zrejme tak prispievajú k predsudkom voči kresťanom. Pričom títo extrémisti konajú a komunikujú opačne, než sú kresťanské postoje. Nechce sa mi veriť, že by mnohí inteligentní liberálni spoluobčania nevedeli rozlíšiť kresťanských demokratov od politických extrémistov zneužívajúcich kresťanské symboly. To je to isté, akoby sme si v spoločnosti vytvorili obraz napr. o LGBT ľuďoch podľa skúseností so „záchodovými homosexuálmi“ obťažujúcimi cestujúcich na železničnej stanici. Oboje je/bolo by zlomyseľné a podlé.

V politickom programe KDH, samozrejme, nenájdete mocenské presadzovanie kresťanskej viery. To sa ani nedá a bola by to strašná, medvedia služba človeku. Paradoxne strana PS, ktorá sa vyhlasuje za liberálnu, má v programe mocenské presadzovanie doslova ideologických cieľov, napr. manželstvo párov rovnakého pohlavia, tranzícia na princípe sebaurčenia bez akejkoľvek lekárskej indikácie či asistencie, zavedenie už od škôlky „vzťahovej a sexuálnej výchovy“ podľa predstáv aktivistiek PS, úplné rozvoľnenie umelého ukončenia tehotenstva (zrušenie poučenia nad rámec súhlasu s medicínskym zákrokom, zrušenie súhlasu rodičov neplnoletých dievčat s umelým potratom, zavedenie zadarmo potratovej tabletky), zadarmo v lekárňach nehormonálna antikoncepcia pre mladých od 16 do 25 rokov. PS chce presadzovať nábožensky neutrálnu legislatívu, hoci náboženská neutralita Slovenskej republiky je už ukotvená v Ústave – to nemôže znamenať nič iné, než vytlačenie prejavov náboženstva z verejného života a zatlačenie náboženstva do súkromia. Taktiež chce presadiť nábožensky neutrálne vzdelávanie na verejných školách, hoci aj toto už je ukotvené v Školskom zákone – to nemôže znamenať nič iné, než zákaz vyučovať náboženskú výchovu v alternácii s etickou výchovou na školách.

Viacero bodov programu PS je v priamom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Chartou základných práv Európskej únie a Všeobecnou deklaráciou ľudských práv OSN. Napriek tomuto ľavicovému extrémizmu, pripomínajúcemu názory Engelsa, rešpektujem, že takto môže niekto zmýšľať. Avšak celkom inou vecou, než právo na vlastné svetonázorové presvedčenie, je politické presadzovanie a vymáhanie tohto ľavicovo revolučného programu zákonom pre všetkých. Zároveň chce PS upraviť Trestný zákon tak, aby verejne komunikovaný iný postoj/názor, napr. na manželstvo osôb rovnakého pohlavia lebo na tranzíciu na základe sebaurčenia, bol nenávistným trestným činom. Tu už končí demokraticky chápaná sloboda a nastupuje nová totalita.

Ak by rovnakým spôsobom mali presadzovať svoje svetonázorové presvedčenie členovia KDH, tak by sme mali v programe povinný krst, povinné sviatosti a každomesačné spovedanie, sex mimo manželstva by bol trestným činom... Kto by bol verejne proti, dopúšťal by sa trestného činu z nenávisti. Takéto nezmyselné absurdum a karikatúra kresťanstva by bola rovnako „účinná“ ako zákon o povinnej láske a zákon o prikázanom šťastí.

Vo svojom okolí mám troch gayov, s ktorými sa priatelím a spolupracujem, ich sexuálna orientácia ma v dobrom slova zmysle nezaujíma, neriešim s nimi svoju ani ich spálňu. Nie sú to občania druhej kategórie ale moji blížni. Chápem, že v minulosti zažívali horké chvíle pri hrubých vtipoch o homosexuáloch, degradujúcich postojoch a trpkých prejavoch predsudkov. To však nemôže byť dôvod na vychýlenie civilizačného kyvadla do druhého extrému – popieranie unikátnosti kultúrno biologického mainstreamu, rodine zloženej z otca, mamy a detí, vďaka ktorej vôbec všetci žijeme. Minulé krivdy nenapravíme ignorovaním vedeckej pravdy o prirodzenej binarite človeka: muža a ženy. Ako učiteľ, či minister školstva, som vždy pristupoval ku všetkých žiakom ako k Božím deťom s rovnakou dôstojnosťou. Riadny učiteľ nemá v triede skupinky, „menšiny“, ale ide na úroveň jednotlivcov – ku každému dieťaťu pristupuje podľa jeho potrieb, možností a životnej situácie. Podobne bude postupovať lekár verný Hippokratovej prísahe a všetci profesionáli a charakterní ľudia. V dnešnej materiálne a technologicky rozvinutej demokratickej spoločnosti má miesto pre dôstojný život každý – rodina v zložení otec, mama a deti; alebo jedno-rodičovské či, naopak, širšie rodiny; ale aj dobrovoľní singli či osamelo žijúci ľudia; celibátni kňazi či rehoľníci/rehoľníčky; LGBT ľudia – všetci.

Vo vzťahu k našim blížnym v ich rozmanitosti nám bol vzácnym vzorom pán kardinál Jozef Tomko; Slovák, ktorý stál na čele najväčšej kongregácie katolíckej cirkvi – Kongregácie pre evanjelizáciu národov – jeho každodenným chlebíkom bola rozmanitosť: v kultúre, náboženstve, sociálnych a historických reáliách rôznych národov a etník, ich chudobe či prosperite... Napriek svojej otcovskej láske ku všetkým rôznorodým bratom a sestrám na Zemi, zostával sám sebou a rástol vo svojej identite kresťana, kňaza, arcibiskupa a kardinála; stal sa najvýznamnejšie postaveným Slovákom v Cirkvi, známym po celom svete svojou múdrosťou, ľudskosťou a čnosťami.

Bolo mi cťou a milosťou spolu s pánom Marekom Lisánskym, veľvyslancom Slovenskej republiky vo Vatikáne, vyrokovať so zástupcami Svätej stolice a presadiť vo vláde Slovenskej republiky získanie sídla pána kardinála Tomka (na hranici Vatikánu a Ríma) pre Slovensko na 6 rokov s opciou na ďalšie roky. Toto vzácne miesto bude sídlom Slovenského historického ústavu v Ríme a zároveň príležitosťou pozrieť sa na Slovensko z večného mesta, v nadčasovej perspektíve všetkého vzácneho, čo nás doma spája a za čo sa oplatí namáhať, vytrvať a niečo aj zniesť – pre ovocie, ktorému niet na svete páru.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.