Zo stredovekého dažďa pod moderný odkvap

Samozrejme, na rozdiel od Talibanu či Islamského štátu mala Saudská Arábia veľa peňazí z predaja ropy a to sa odrážalo aj na jej medzinárodnom postavení „váženého spojenca v boji proti terorizmu“. Ako keby pätnásť z devätnástich útočníkov na World Trade Center neboli Saudi.

Súčasný saudský kráľ je starec pamätajúci ešte Stalina a Churchilla (na Silvestra bude mať 88 rokov), ale na tom veľmi nezáleží, pretože reálnu moc nedrží. Na trón sa dostal v čipernom veku 79 rokov po tom, čo jeho polovičný brat Abdulláh (90 rokov) zomrel na zápal pľúc. Zlé jazyky tvrdia, že už vtedy azda trpel nejakou formou demencie, čo sa odvtedy určite nezlepšilo a čo saudské oficiálne kruhy veľmi vehementne popierajú. 

Ale ani na stave kráľa Salmána až tak nezáleží, pretože faktickú moc drží v rukách jeho siedmy syn Mohammad bin Salmán, zvaný tiež len MbS. MbS je naskrze moderný človek, ktorý začal púštne kráľovstvo neuveriteľnou rýchlosťou prerábať do úplne inej podoby. Náboženská polícia síce nebola formálne zrušená, ale prišla o všetky relevantné právomoci. 

Ženy môžu riadiť a nikto ich nenúti obliekať sa ako strašidlá, mládež vymetá koncerty západných skupín. A v novo plánovanom „lineárnom meste“ menom Neon, respektíve v jeho počítačových vizualizáciách, nezahliadnete žiadnu zjavnú mešitu. Ak tam vôbec budú, budú nenápadné.

Napriek tomu, modernita má veľa rozmerov a v prípade saudského kráľovstva to vyzerá, že hlavným cieľom súčasnej sekularizácie štátu je odstrániť „konkurenčné“ centrum moci, čo sú práve náboženské štruktúry.

Viac ako 200 rokov bola saudská monarchia úzko spojená s fanatickým wahhábizmom, čo jej na jednej strane dodávalo silu, ale na druhej ju to aj obmedzovalo; ani kráľ nebol taký mocný, aby si mohol dovoliť čokoľvek. Vždy musel brať ohľad na dogmy svojej viery.

Toto obmedzenie očividne princovi Mohammadovi nesedí. Buduje sekulárny, moderný, ale autokratický štát podľa vzoru, no, hádam, Saddáma Husajna alebo Benita Mussoliniho; ťažko to povedať presne, pretože vzorov v minulosti aj súčasnosti je, bohužiaľ, dosť. 

Prejavuje sa to najmä potlačovaním disentu. Osemnásťročné dievča bolo práve odsúdené na 18 rokov väzenia iba za tweetovanie, v ktorom vyjadrovalo podporu iným disidentom. Nie je to najťažší trest pre tweetujúce ženy, pretože doktorandka z Leedskej univerzity, Salma al-Shehab, zatknutá pri návšteve rodnej krajiny, dostala za online kritiku saudskej vlády rovných 34 rokov. 

A iný kritik vlády, Mohammed al-Ghamdi, „vyfasoval“ v auguste za svoje tweety dokonca trest smrti, zatiaľ nevykonaný. Uvidíme, či sa na jeho stranu postaví aspoň jedna západná krajina. Za takéto tresty by sa nehanbila ani predvojnová tretia ríša, ktorá mala k slobode prejavu a pluralite názorov veľmi podobný vzťah.

Superbohatá tyrania nie je veľmi dobrou náhradou za predošlú zaostalú teokraciu a je zhruba rovnako zlým spojencom. Pravda, aspoň kohútiky peňazovodov k nenávistným kazateľom džihádu sa začínajú zatvárať. To je nepochybne dobrá vec, hlavne v Európe s jej problémovými moslimskými menšinami.

Ale ten typ autokratov, ku ktorému sa súčasný vládnuci princ tak túži zaradiť, má zároveň neblahú tendenciu začínať vojny, aby dosiahol ešte väčšiu slávu v učebniciach histórie. Saudská Arábia je už teraz dlhodobo angažovaná v dlhej a beznádejnej občianskej vojne v Jemene; ak si k tomu pridá ešte nejakú ďalšiu, presne podľa vzoru Mussoliniho alebo Husajna, stabilite v preľudnenom moslimskom svete to nijako neprospeje.

Niežeby sme s tým mohli niečo robiť. Maximálne tak „mať sa na pozore“ a byť si vedomí, čo sú tí naši „spojenci“ zač.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.