Vrcholom alarmizmu a manipulácií boli seriály o tom, ako sa vraj mladí ľudia chystajú hromadne emigrovať, ak po voľbách nevznikne progresívna vláda. Útočilo sa na tie najnižšie emócie voličov – na komplex menejcennosti. A na ich pocit hanby. Vykúpenie z komplexov a hanby malo jediné meno. PS.
Politický aktivizmus predvádzali aj televízie a ich moderátori počas volebných debát. Moderátor najsledovanejšej televízie Markíza vo finálnej debate nedovolil ani len okrajovú zmienku o migrácii. Hoci ľudí zaujíma, lebo sa ich dnes priamo týka. Táto téma bola tabu. Neprípustná. Moderátor nedovolil ani jednu dokončenú vetu. Dôvod? Téma nevyhovuje strane, ktorú väčšina médií pretláčala ako svojho favorita.
Tento typ mediálnej politiky pritom nekriví len politickú súťaž a voľby. Čiže základy demokracie. Problém je hlbší. Deformuje aj samotné médiá a ich poslanie. A deformuje spoločnosť, ktorá v čase kríz potrebuje odvážne kritické médiá. Nie jednofarebnú propagandu.
Médiá sa za posledných desať rokov zmenili na nepoznanie. Pôvodne mali byť politicky nezávislé a kritické k stranám a skupinám, ktoré držali moc alebo ktoré sa pokúšali o neprimeraný vplyv. Novinár, ktorý robil propagandu a politické kampane, bol podozrivý.
Dnes je to vo väčšine médií naopak. Moc nekontrolujú. Slúžia jej. A nie, nejde až tak o národnú vládnu moc (národné vlády sú dnes menej podstatné ako kedysi). Slúžia tzv. režimovým stranám. Teda takým, ktoré spoločne s Bruselom a Washingtonom dozerajú na správne smerovanie štátu a na prevýchovu spoločnosti. Konkrétne: slúžia strane, ktorá si robí nárok na vedúce postavenie v spoločnosti.
Novinár, ktorý dnes nerobí propagandu a politické kampane, je podozrivý.
Médiá počas volebnej kampane kričali, že okrem progresívnej prezidentky tu musí byť aj progresívna vláda. Inak vraj hrozí emigrácia, rozvrat a najmä odklon Slovenska od EÚ a NATO (hoci Fico, Danko aj Pellegrini takýto scenár opakovane vylúčili).
Toto už nebola len mediálna kampaň. Boli to primitívne lži. Klamstvá, ktoré majú vystrašiť spoločnosť. A modelovať jej rozhodnutia.
Nové, kampaňové poslanie médií môže mať ničivé následky pre to najdôležitejšie – pre slobodu a suverenitu spoločnosti.
Vymieranie nezávislých a kritických médií oslabuje verejnú moc a verejný záujem. A posilňuje tých, ktorí chcú spoločnosť strašiť a následne kontrolovať prostredníctvom kampaní. Volebných, imigračných, klimatických, pandemických, dúhových…
Predvolebnú kampaň majú progresívne médiá za sebou. S výkonom, aký nemá obdobu. A od nedele sa rozbehnú do ďalšej. Povolebnej.
2. O čo ide
Tí pozornejší si určite všimli, že nejde len o Slovensko či Európu. Podobné nastavenie vidíme takmer vo všetkých západných štátoch. Slobodná spoločnosť – a jej pilier, čiže sloboda slova – sú pod tlakom. Čoraz hlasnejšie sa hovorí o kontrole. Alebo rovno o cenzúre pre tých, ktorí sa proti pokrokovým kampaniam búria (o tom viac v bode 3).
Prituhuje. Ako to v časoch kríz chodí. Hlavné, rámcové motívy „majstrov kampaní“ sú dva.
Prvý je geopolitický. Presadiť sa majú tie strany a skupiny spoločnosti, ktoré bezvýhradne podporujú bezpečnostnú politiku Washingtonu a Londýna (nie EÚ, zabudnime, tá už dnes, chuderka, veľa neznamená). Bezvýhradná podpora sa vyžaduje aj vtedy, ak ide atlantická, čiže americká politika proti národným či európskym záujmom. Napríklad v oblasti voľného obchodu, energetiky, inflačných rizík. Alebo vtedy, keď máme odovzdať národné obranné systémy inej krajine – a bez zabezpečenia vlastnej náhrady na ochranu štátu a jeho obyvateľov.
Druhý motív je hlbší, kultúrno-etický. Zámerom je preformátovať západné štáty a ich spojencov na jeden unifikovaný, progresívny operačný systém. Progresívna ideológia s jej dúhovou agendou sa nemá týkať len jednej z politických strán. Program sa má presadiť celospoločensky. Od športu cez kultúru a školstvo až po vedu a biznis.
Komu sa to nepáči a chce viac slobody a suverenity v bezpečnostnej politike alebo v kultúrno-etických témach, ten je odsudzovaný ako nepriateľ spoločnosti. Končí na čiernych zoznamoch „toxických skupín“, ktoré treba zahnať do kúta. Alebo rovno za mreže, ako to navrhovala Kolíková, keď chcela meniť Trestný zákon a stíhať tých, čo zdieľajú „dezinformácie“. Asi netreba dodávať, že aj o tom, čo je a čo nie je dezinformácia, rozhodujú majstri kampaní.
Je smutné, že tento tlak na geopolitickú a kultúrno-etickú poslušnosť zachádza do extrémov. Až tak, že ničí medziľudské vzťahy. Alebo vzťahy medzi národmi. Dokonca aj medzi takými blízkymi národmi ako sú Česi a Slováci.
Český prezident Pavel – ukážkový atlantický hujer – varuje, že nesprávne volebné rozhodnutie Slovákov môže poškodiť tradične dobré vzťahy Česka a Slovenska.
Dúfajme, že motívy Pavlovych slov boli len politické. A blízke vzťahy Čechov a Slovákov ľudia ako on nerozhodia.
Dobrou správou je, že politické, geopolitické a kultúrno-etické kampane nie sú až také úspešné, ako sa tvária. Proti pokusom o kontrolu a pokrokovú prevýchovu spoločnosti rastie dosť široký odpor. A nielen na Slovensku alebo v Európe. Aj v Spojených štátoch.
Prieskum pre americkú ABC News tvrdí, že vo volebnom súboji exprezidenta s prezidentom by viedol Trump nad Bidenom v pomere 51:42 percent.
Asi za tým nebudú mimoriadne schopnosti Trumpa, ale skôr únava spoločnosti z progresívcov. A z ich otravných „svätých zápasov“.
3. O neposlušnom Britovi
O britskom komikovi Russellovi Brandovi ste asi veľa nepočuli. Známy je hlavne v Británii a Spojených štátoch. A nielen to. Je známy a zároveň kritický. A dopláca na to. Médiá zrazu starostlivo skúmajú jeho súkromie a staré aféry. A prácne v nich hľadajú „sexuálne delikty“ (tento pojem je dnes v Británii pomerne elastický).
Brand je jednou z provokačných a kontroverzných postáv verejného priestoru. Takto sa dnes hovorí ľuďom, ktorí neplávajú s hlavným prúdom, ale proti nemu. Odsudzoval pandemický alarmizmus a zásahy štátu do základných práv. Kritizuje politický systém, tvrdí, že dnes nemá priveľký význam voliť, lebo zvolení lídri musia pracovať na predpísanej politike. Ak sa im v tom nedarí a uvažujú príliš samostatne, zrušia ich.
Najnovšie Brand vášnivo bojoval proti novým pravidlám, ktoré štátnemu regulátorovi umožnia kontrolu súkromných správ a súkromných dokumentov používateľov internetu. Vraj v záujme bezpečnosti. Nepáčilo sa mu, že operátori a úrady budú môcť vedieť o každom všetko. Lebo kto má vaše dáta – vrátane súkromných – ten vás kontroluje alebo rovno ovláda.
A hneď sa to aj potvrdilo.
Práve v čase, keď Brand vystupoval proti pokusom vlády o plošnú kontrolu internetu, prišli útoky, ktoré ho umlčali. Viaceré médiá zverejnili jeho staré súkromné aféry, na ktorých vraj usilovne pracovali rok (napriek tomu, že úrady ich nikdy nevyšetrovali ako trestný čin).
Brand zrazu musí vysvetľovať, že mal možno búrlivú mladosť, no nikdy neurobil nič trestné. O jeho minulosť sa už zaujíma aj polícia.
Navyše Youtube (Google) mu zrušil príjmy z reklamných videí. Brand tvrdí, že to isté vyžadovali poniektorí angažovaní poslanci aj od alternatívnej a slobodnejšej platformy Rumble – aby ho odstrihla od príjmov. Len tak. Bez súdu, bez dokazovania. Tak sa to dnes predsa robí. Kto je toxic, toho zrušia. Finančne. Autoritami dnes nie sú úrady, ale vlastníci sietí a ich aktivisti.
V tomto prípade nejde len o Branda, ale skôr o to, akú moc majú vlastníci dát. Digitálna oligarchia. V roku 2021 sa partia oligarchov rozhodla, že vypne a umlčí prezidenta Trumpa a jeho ľudí. Na všetkých platformách. Nijaké súdy či úradné rozhodnutia v zmysle zákona. Len rozhodnutia vlastníkov sietí. Dôvod? Security. Bezpečnosť.
Dnes tá istá mediálna oligarchia odstavuje kohokoľvek, kto je príliš známy a príliš kritický.
Brand patril k šťastlivcom, ktorí boli nezávislí. Žil z podpory publika (cez masovú sledovanosť svojho Youtube profilu a podiel na reklamných príjmoch). Mohol verejne hlásať, čo chcel – a bez obáv, že mu za to niekto oseká výplatu.
Už nemôže.
Zápas o slobodu slova, o ochranu súkromia a o krotenie globálnej oligarchie, bude patriť medzi tie kľúčové. Lebo ak po nezávislých kritických médiách začnú vymierať aj nezávislí kritickí youtuberi, potom sa hra končí. A môžeme akurát tak s čapicami v ruke a s nostalgickým pohľadom vypraviť slobodnú spoločnosť do minulosti.
Asi neprekvapuje, že dnes sú to hlavne západné konzervatívne médiá a konzervatívne strany, ktoré bojujú za to, aby to nezašlo tak ďaleko. Sú síce v hlbokej defenzíve, ale ich podpora čoraz rýchlejšie rastie.
4. O poslušnom Kanaďanovi
Prehľad veľmi stručne uzavrieme čudesným príbehom predsedu kanadskej dolnej snemovne.
Ten patrí, na rozdiel od Branda, medzi tých vzorných a poslušných. No s nadprácou to výdatne prehnal. A letel.
Príbeh sa začal 22. septembra počas návštevy ukrajinského prezidenta Zelenského v Kanade. A v snemovni. Na akciu pozvali aj 98-ročného prisťahovalca z Ukrajiny a vojnového veterána Jaroslava Hunku.
Predseda snemovne Rota v príhovore ocenil, že Hunka v minulosti hrdinsky bojoval proti Rusom. Hunkovi prítomní prominenti postojačky tlieskali. Medzi nimi aj ukrajinský prezident Zelenskyj a kanadský premiér Trudeau.
Menej dôvodov na jasot mala židovská komunita. S rozhorčením namietala, že sa nepatrí postojačky tlieskať esesákom.
Hunka totiž naozaj bojoval proti Rusom, ale ako príslušník Waffen-SS, ktorá bola zodpovedná za zabitie poľských a židovských civilistov.
Rota sa ospravedlnil a zložil funkciu.
Celý výjav môžeme pokojne označiť za PR katastrofu. Aj pre Kanadu, aj pre ukrajinské vedenie. Incident s chuťou využíva ruská propaganda. Opakuje, že protiruský sentiment Ukrajincov má fašistický pôvod. Čo, samozrejme, nie je pravda. Nacionalizmus nie je fašizmus.
Trápna scéna z kanadského parlamentu je poučná. Ukazuje, že Kanada, ktorá dnes patrí k popredným vojnovým jastrabom v konflikte o Ukrajinu, vie o európskej histórii – a Európanoch – žalostne málo.
