Ako Američania podplatili Rusov. Čo hovorí nový výskum o americko-sovietskych rokovaniach a rozširovaní NATO

Nemecký knižničný trh nedávno obohatila knižka renomovanej americkej historičky Mary Elise Sarotte, ktorá sa dlhodobo venuje výskumu svetových dejín po skončení studenej vojny. V súčasnosti pôsobí v Centre globálnych štúdií Henryho A. Kissingera vo Washingtone a je tiež členka prestížneho Council on Foreign Relations, kľúčovej organizácie s dosahom na zahraničnú politiku USA.

Kniha nesie výstižný názov Nicht einen Schritt weiter nach Osten, čo v preklade znamená Ani krok ďalej na východ.

Autorka podrobne opisuje genézu rozširovania NATO od začiatku 90. rokov minulého storočia. Nemecký názov knihy, ktorá je vlastne prekladom z anglického originálu (Not One Inch: America, Russia, and the Making of Post-Cold War Stalemate, 2022), sa opiera o známy výrok amerického ministra zahraničných vecí Jamesa Bakera v pohnutých dňoch po páde Berlínskeho múru v povestnom „roku zázrakov“ 1989.

James Baker vtedy sovietskemu generálnemu tajomníkovi Michailovi Gorbačovovi vraj naznačil dohodu: Vy pustíte svoju časť Nemecka, my neposunieme NATO ani o piaď na východ. V súvislosti s touto výmenou názorov sa v roku 1990 takmer okamžite rozpútala polemika a v nasledujúcom desaťročí mali Bakerove slová nadobudnúť nový význam.

Ako teda vyzerala genéza rozširovania NATO v prvých mesiacoch po skončení studenej vojny podľa tvrdení Mary E. Sarotte, ktorá má poznatky podložené výskumom v relevantných západných a ruských archívoch?

Vrcholové stretnutie amerického prezidenta Georgea Busha s Gorbačovom na Malte začiatkom decembra 1989 sa dnes všeobecne považuje za ukončenie studenej vojny. USA a bývalý Sovietsky zväz sa prestali vnímať ako znepriatelené štáty a dohodli sa na budúcej spolupráci. Po skončení samitu bola sovietska strana presvedčená, že na Malte sa začala nová etapa vzájomných vzťahov spolurozhodovania v dôležitých otázkach medzinárodného vývoja. Gorbačov si predstavoval, že po skončení studenej vojny nastane podobný systém rozhodovania, ako to bolo v závere druhej svetovej vojny.

Keď sa táto architektúra obnovenej „Veľkej aliancie“ ukázala ako nereálna, požadoval vytvorenie bezpečnostnej štruktúry spoločného európskeho domu od Pacifiku po Ural. To by však znamenalo rozpustenie oboch vojenských paktov prítomných v Európe, Varšavskej zmluvy, ako aj NATO. Tu Gorbačov narazil na vážny problém. Najväčšou obavou vlády USA po skončení studenej vojny totiž nebola otázka úspechu alebo neúspechu jeho „perestrojky“. Americká diplomacia bola v prvej polovici roka 1990 oveľa viac hnaná obavou, že idea spoločného európskeho domu by sa mohla stať realitou. Už v apríli 1990 sa prezident USA Bush v tajnom telegrame určenom francúzskemu prezidentovi Françoisovi Mitterrandovi obával, že Kremeľ by mohol USA vymanévrovať z európskeho priestoru novou alianciou medzi Francúzskom a Veľkou Britániou. Varoval Mitterranda, že žiadna iná organizácia nemôže nahradiť NATO ako garanta západnej bezpečnosti a stability. Podľa Huberta Védrina, Mitterrandovho blízkeho poradcu, bola pre prezidenta Busha otázka budúcnosti Severoatlantickej aliancie jedinou záležitosťou, ktorá ho po skončení studenej vojny skutočne zaujímala. Bush sa obával, že ak by sa NATO malo zo západnej Európy stiahnuť, dlhodobá vojenská angažovanosť USA v Európe by bola pochovaná. Ako uviedol v telegrame francúzskemu prezidentovi: „NATO je v mojej krajine jediné skutočné odôvodnenie americkej vojenskej prítomnosti v Európe.“ Preto minister Baker v máji 1990 uisťoval Gorbačova počas stretnutia v Moskve, že idea európskej bezpečnostnej štruktúry je síce výborný sen, je to však len sen, NATO je realita.

Základy budúceho rozširovania NATO boli položené už vo februári 1990. V tomto mesiaci sa totiž uskutočnili významné bilaterálne stretnutia medzi najvyššími štátnymi predstaviteľmi USA, Sovietskeho zväzu a Západného Nemecka. Na rokovaní sa zúčastňovali prezident Bush, James Baker, spolkový kancelár Helmut Kohl, nemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher a na sovietskej strane Gorbačov, sovietsky minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze a Gorbačovov blízky poradca Anatolij Čerňajev.

Zo západných politikov bola Gorbačovovej predstave o budúcnosti NATO najbližšia pozícia sociálneho demokrata Genschera, ktorý opakovane vyhlasoval, že NATO by malo dať garancie, že sa nebude rozširovať. Na prvom stretnutí bolo dohodnuté budúce tzv. fórum dva plus štyri, na ktorom dva nemecké štáty mali spolu so štyrmi víťazmi druhej svetovej vojny vyriešiť nemeckú otázku. Na tlačovej konferencii po stretnutí Genscher oznámil prítomným novinárom, že spolu s Bakerom zdieľajú názor, že „neexistuje intencia rozširovať obranné a bezpečnostné územie NATO smerom na východ.“ Americkému kolegovi poradil, aby uistil sovietsku stranu, že NATO sa nebude rozširovať na územie vtedy ešte existujúceho Východného Nemecka. A skutočne, minister Baker 9. februára v Moskve počas stretnutia s Gorbačovom Genscherov návrh predostrel.

Z jeho návštevy sa navyše zachoval tajný list doručený spolkovému kancelárovi Kohlovi. V liste Baker cituje otázku, ktorú položil sovietskemu partnerovi: „Preferovali by ste zjednotené Nemecko mimo NATO, nezávislé a bez amerických vojsk, alebo by ste preferovali zjednotené Nemecko zviazané s NATO s uistením, že jurisdikcia NATO sa nepohne ani o piaď na východ (not one inch eastward) od súčasnej pozície?“ Gorbačovova odpoveď vyznela v tom zmysle, že akékoľvek rozšírenie NATO je neakceptovateľné, postupnému zjednoteniu Nemecka však dal zelenú.

Postoj USA sa v otázke bezpečnostného statusu zjednoteného Nemecka a prítomnosti NATO v Európe začal radikálne meniť. Zmena postoja vyšla na povrch už počas rokovaní medzi americkou a západonemeckou delegáciou vo víkendovom prezidentskom sídle v Camp Davide koncom februára 1990. Na tomto mieste sa západní lídri zjednotili v otázke ďalšieho postupu ohľadom Nemecka a NATO. Namiesto integrácie rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu a jeho nástupcu Ruskej federácie do novej európskej štruktúry sa totiž presadila koncepcia, ktorú národnobezpečnostný poradca prezidenta USA Robert Gates lapidárne opísal slovami: „we bribe the Soviets out“, čo vo voľnom preklade znamená asi toľko, že úplatkami dostaneme Sovietov z Nemecka von.

Cenu tohto exkluzívneho vytlačenia Moskvy mali zaplatiť bohatí západní Nemci, čo sa aj stalo. Gorbačov síce súhlasil zo zjednotením Nemecka a dostal za to zaplatené, ale nedostal žiadne záruky budúceho nerozširovania NATO. V Camp Davide sa teda naplno prejavil triumfálny postoj USA ako dôsledok víťazstva v studenej vojne. Prezident Bush to povedal naozaj výstižne, keď sa zdôveril spolkovému kancelárovi Kohlovi: „Do pekla s tým. My sme zostali, nie oni. Nemôžeme dovoliť Sovietom uchmatnúť víťazstvo, keď boli vlastne porazení.“

Okrem finančnej pomoci Bonnu, ktorá sa na jar 1990 na udržanie sovietskeho kolosu ukázala nevyhnutnou, dosiahol Gorbačov iba kompromis, že zo strany USA nebudú podniknuté žiadne kroky, ktoré by ohrozovali bezpečnosť Sovietskeho zväzu. Na tajných rokovaniach so západonemeckou delegáciou na čele s Helmutom Kohlom 16. júla 1990 na Gorbačovovej dači v Archys v blízkosti Stavropolu, ktoré sa považujú za finále sovietsko-nemeckých rokovaní o postavení Nemecka, zostala otázka budúcnosti NATO otvorená, pričom dodnes nie je jasné, prečo Gorbačovovo vedenie počas rokovaní nepožadovalo písomné záruky.

Po zjednotení Nemecka sa otázka rozširovania NATO opäť dostala do popredia. Vo vzduchu viseli ďalšie záruky pre Moskvu, pretože existovali rozpory medzi členskými štátmi NATO o budúcom rozšírení Aliancie.

Paradoxne, najviac sa proti rozširovaniu stavala britská vláda Johna Majora, ktorá v polovici 90. rokov, keď bola pri moci v USA garnitúra Billa Clintona, zohľadňovala ruské stanovisko. Briti presadzovali postup, podľa ktorého by malo dôjsť k čo možno najvyššiemu počtu nových členov NATO a po tomto nábore ďalšie rozširovanie definitívne zastaviť. Naopak, prezident USA Bill Clinton tvrdil, že sa mal prijať menší počet štátov a nechať tak dvere pre budúcich uchádzačov o vstup do NATO naďalej otvorené. Asi netreba dlho hádať, čie stanovisko sa napokon presadilo. Prezident Clinton z tohto procesu už vtedy nevylučoval ani Ukrajinu, na programe bolo však prijatie iných štátov.

V nedávnom rozhovore pre Rakúsky štátny rozhlas zhodnotila Mary E. Sarotte súčasné postavenie Ruska. Po rozpade Sovietskeho zväzu zostala síce Ruská federácia ako nástupnícky štát slabá, netreba však zabúdať na skutočnosť, že naďalej spolu s USA vlastnila (a dodnes vlastní) 90 percent svetového arzenálu jadrových zbraní. Túto strategickú pozíciu si Rusko zachovalo dodnes, preto sa s Ruskom musí aj v budúcnosti počítať, či už sa to niekomu páči, alebo nie.