Prezident a viceprezident
V júni roku 1991 zvolili Jeľcina za prezidenta Ruskej Federácie ľudia, Jeľcin vyhral v tandeme s viceprezidentom Alexandrom Ruckým. Pred voľbami sa Jeľcinov volebný tím obával, že hlasov jeho verných podporovateľov nebude dostatok, že to nemusí stačiť na výhru vo voľbách. Preto ponúkli post viceprezidenta Ruckému (ročník 1947) – hrdinovi vojny v Afganistane, bojovému pilotovi a generálovi, ktorý mal úplne iných voličov ako Jeľcin (ročník 1931).
De facto zvíťazila demokraticko-národniarska koalícia dvoch politikov a ich priaznivcov. Ale Jeľcinov tím to videl inak. Viceprezidentovi okamžite ukázali, kde je jeho miesto. Ponížili ho, nebol dokonca pozvaný ani na hostinu na počesť volebného víťazstva. Aj potom si ho Jeľcin držal od tela, nedovolil mu ani len priblížiť sa a nezveril mu žiadne dôležité funkcie.
Vtedajší ruský politický systém sa inšpiroval americkým modelom, v ktorom viceprezident existuje na to, aby v prípade potreby nahradil svojho šéfa. Nie je však náhodné, čo hovorí jeden americký vtip: „Matka mala dvoch synov. Starší sa stal námorníkom a odplával, mladšieho zvolili za viceprezidenta USA. Odvtedy nikto nič nepočul ani o prvom, ani o druhom...“
Generál Ruckoj však nebol žiadny politológ, neocenil by takýto humor.
Napriek tomu, keď v auguste roku 1991 vypukol komunisticky puč, Jeľcin – ako tvrdili očití svedkovia, – sa zo stresu opil a skoro celý čas bol v stave nepríčetnosti. Jeho „demokratické“ okolie sa ukázalo neschopné, nedokázalo sa postaviť pučistom. Bol to Ruckoj, kto zorganizoval odpor a zachránil nový politický systém. No keď bolo po všetkom, nikto mu ani slovom nepoďakoval, jeho zásluhy boli pripísané prezidentovi Jeľcinovi. Čitateľa neprekvapí, že Ruckoj si dodnes ponechal zášť voči Jeľcinovi a jeho spoločníkom. Samozrejme, že to zohralo aj svoju úlohu v udalostiach, ktoré nasledovali.
Už toto skoré obdobie Jeľcinovho prezidentstva odhalilo problémy, ktoré sa v priebehu rokov len zhoršovali: jeho neschopnosť porozumieť ľuďom a správne ich hodnotiť, svojvoľnosť a tvrdohlavosť. Postupom času narastali problémy s alkoholom, čo malo čoraz väčší vplyv na jeho činnosť. Neskôr mi Gorbačov povedal, že presne vedel, akým bude Jeľcin vládcom, preto sa snažil upozorniť verejnosť, nebol však vypočutý.
Je to zvláštne, ale keď sa teraz pozrieme späť na niektoré rozhodnutia, je ťažké pochopiť, kto presne ich urobil: či to bol sám Jeľcin, kým bol opitý, alebo to bolo jeho okolie a blízki, ktorí konali v jeho mene, pričom využívali obdobia jeho dočasnej nespôsobilosti.
Sprievod prezidenta
Jeľcinovi priaznivci neustále ospravedlňovali jeho zvláštne skutky vplyvom okolia. Rusi si naučili veriť, že majú dobrého cára, no pri ňom sú zlí bojari.
Zastavme sa teda pri Jeľcinovom okolí. Kto bol jeho sprievod a okolie, ktoré vraj malo byť zodpovedné za činy tohto obdobia?
Na začiatku sa prezident spoliehal na ľudí, s ktorými spolupracoval vo Sverdlovsku (dnes Jekaterinburg), kde viedol oblastný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Boli to vraj na pomery strany čestní funkcionári. Dosť rýchlo ich nahradili ľudia s „demokratickou“ povesťou, ktorí však boli oveľa menej profesionálni, pričom vyhľadávali príležitosti na osobné obohatenie.
Hlavnou postavou tejto skupiny bol vtedy nepochybne Gennadij Burbulis. Volali ho „štátny sekretár“, prípadne „šedá eminencia,“ pretože nebol verejnou osobou, radšej zostával v tieni. Hoci ústava takúto funkciu nepredpokladala, bol to on, kto riešil takmer všetky politické otázky. Údajne to bol Burbulis, kto nafukoval ambície Jeľcina a obrátil ho proti Ruckojovi.
Z tieňa konali aj iné osobnosti. V prvom rade to bola ochranka prezidenta. Jeľcin nemal rád KGB-FSV, ale rýchlo sa ocitol pod vplyvom ľudí z týchto organizácií, ktorí s ním boli vo dne v noci. Tí si dobré uvedomili výhody svojho postavenia a vytvorili si na tom vlastný biznis.
Ako sa vtedy hovorilo, prostredníctvom nich bolo možné získať podpis prezidenta pod akýkoľvek dokument. Objavili sa doslova stovky prezidentských dekrétov, ktoré ani neboli zaregistrované na úrade, ale boli odovzdané priamo do rúk záujemcov. Zvyčajne išlo o prístup k obmedzeným zdrojom alebo o oslobodenie od daní. To sa, samozrejme, nerobilo zadarmo. Postupne ľudia z ochranky pocítili silu a sebadôveru. Myslím si, že odtiaľ pramení tendencia, aby bezpečnostné zložky ovplyvňovali ruskú politiku a biznis.
V sledovanom období začal stúpať vplyv Borisa Berezovského – oligarchu, ktorý je považovaný za zlého génia Jeľcina a jeho rodiny. Medzi výsledky jeho aktivít vraj patrí vojna v Čečensku a tiež výber Vladimíra Putina za Jeľcinovho dediča a prezidenta Ruska.
Ale to predbiehame, Putinovo meno, to je ešte ďaleká budúcnosť...
Prezident a poslanci
V súlade s vtedajšou ústavou nebol ruský prezident všemocný. Ale s tým, že Jeľcin a jeho tím nebrali ohľad na žiadne obmedzenia. Vláda s jeho podporou začala radikálnu ekonomickú reformu podľa scenára takzvanej šokovej terapie.
Medzi poslancami, ktorí bývali a pôsobili v regiónoch, kde ostro pociťovali ťažkosti, rástla nespokojnosť. Tá viedla k protikladom a napätiam medzi výkonnou a legislatívnou mocou, pričom prezident postupne strácal dôveru parlamentu. Nuž, a prirodzeným dôsledkom bolo, že parlament bol čoraz menej ochotný podporovať jeho iniciatívy. Jeľcin tomu chcel priamo čeliť. Požiadal o rozšírenie svojich právomocí, aby mohol v určitých prípadoch rozhodovať samostatne. Keď to neprešlo, chcel zmeniť ústavu a prerozdeliť moc vo svoj prospech. Poslanci s tým nesúhlasili.
Dôležité je, že Jeľcin mal vtedy vysokú osobnú popularitu a tiež podporu väčšiny médií. Preto sa rozhodol ísť priamo za ľuďmi – usporiadať referendum o dôvere, s čím poslanci napokon a pod verejným tlakom súhlasili (bolo by predsa ťažké vysvetliť voličom, prečo nechcú vypočuť ich názor).
Spustila sa mimoriadne intenzívna propagandistická kampaň, ktorá mala zabezpečiť výsledky hlasovania tak, aby vyhovovali prezidentovi. Jej hlavným argumentom bolo, že Zjazd ľudových poslancov a Najvyšší soviet sú pod vplyvom komunistov, a preto hrozí obnovenie „socialistického systému“. Nebola to pravda, pod silným tlakom propagandy tomu však veľa ľudí uverilo.
Iste, medzi poslancami v parlamente bolo veľa bývalých členov Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, veď aj sám Jeľcin bol predtým vysokopostavený komunisticky funkcionár. Ale väčšina z týchto ľudí chcela, aby sa na to zabudlo. Podieľali sa na novej ekonomike, mali svoje biznisy a majetok, a nemali záujem o návrat minulosti. A samotná parlamentná frakcia komunistickej strany nebola taká veľká, aby diktovala svoju vôľu ostatným. Návrat do komunizmu nehrozil.
Stratená šanca
V tom čase rozhodujúcu úlohu v parlamente hral Občiansky zväz – blok centristických frakcií a poslaneckých skupín. Jeho program zahŕňal vytvorenie sociálne orientovanej trhovej ekonomiky bez šokov pre obyvateľstvo.
Jeľcin istý čas uvažoval o možnosti nájsť podporu v parlamente. Občiansky zväz dostal ponuku navrhnúť vlastných kandidátov do vlády, a vo februári 1993 prezident neočakávane prišiel na kongres zväzu. Prijali ho tam dosť chladne. Jeden po druhom rečníci na jeho adresu hovorili veľmi nepríjemné, niekedy dokonca urážlivé slová.
Sedel som tam. A ako predseda výkonného výboru Občianskeho zväzu som viedol ten zjazd. Na pódiu som bol hneď vedľa Jeľcina. Videl som, ako doslova kamenie. Snažil som sa ho upokojiť, že tak sa správajú iba jednotliví radikáli, ktorí nevyjadrujú spoločné stanovisko. Ale bolo už neskoro. Prejav prezidenta bol veľmi tvrdý, vyhlásil zámer ukončiť „absolútnu moc sovietov“. Išlo nielen o Zjazd ľudových poslancov a Najvyšší soviet, ale aj o regionálne rady.
Pochopil som, čo hrozí. Napriek tomu som v záverečnom slove povedal, že ak nám prezident podá ruku, nezostane neopätovaná.
Ale ruka už nikdy ponúknutá nebola.
Dodnes si myslím, že to bol zlomový bod, po ktorom nastala priama konfrontácia až po jej extrémne formy.
Referendum
V apríli 1993 sa uskutočnilo referendum, ktoré prinieslo nejednoznačné výsledky. Väčšina občanov, ktorí sa na ňom zúčastnili, vyjadrila dôveru Jeľcinovi a jeho politike, trochu menej ako polovica (49,5 percenta) si želala predčasné prezidentské voľby. A až 67,2 percenta hlasovalo za predčasné parlamentné voľby.
Podľa rozhodnutia ústavného sudu výsledok nadobúdal účinnosť iba v prípade, ak by zaň hlasovala viac ako polovica všetkých oprávnených voličov. Táto podmienka nebola splnená, pretože hlasovať prišlo len 64,2 percenta voličov, čo bolo veľa, ale nie dosť, aby za jednotlivé odpovede hlasovala väčšina voličov. Jeľcin dostal podporu, ale nie takú veľkú, akú potreboval.
To nezabránilo prezidentovi a jeho tímu odvolávať sa na výsledky referenda pre legitimáciu ďalších krokov, hoci ich to pribrzdilo. Ešte nejaký čas sa predĺžilo taktizovanie a hľadanie riešení. V parlamente sa diskutovali aj také krajné návrhy, ako narýchlo sa dohodnúť s Bieloruskom a (alebo) s Kazachstanom o vytvorení zjednoteného štátu, prezidentom ktorého sa určite nemal stať Jeľcin, ale Lukašenko alebo Nazarbajev...
Prevrat
Situácia sa zhoršovala, konfrontácia stúpala. Napokon 21. septembra 1993 prezident zverejnil dekrét o ústavnej reforme, podľa ktorého Zjazd ľudových poslancov a Najvyšší Soviet museli hneď skončiť svoju činnosť.
Bol to jednoznačne štátny prevrat, pretože podľa platnej ústavy prezident nemal právomoc rozpustiť parlament. Väčšina poslancov odmietla splniť dekrét, pokračovali v práci a mali aj kvórum potrebné na rokovanie parlamentu. Prvé, čo urobili, bolo, že na základe stanoviska Ústavného súdu vyhlásili Jeľcinovi impeachment – snahu o proces, ktorým by ho odvolali z postu prezidenta a dočasne preniesli jeho právomoc na viceprezidenta Ruckoja. Ten prijal túto ponuku a rozhodným spôsobom sa postavil na stranu zástancov ústavy (nepochybne v tom zohrala rolu aj jeho nevôľa voči Jeľcinovi).
Parlament vyhlásil nové voľby prezidenta a poslancov na marec 1994. Boli vymenovaní aj noví ministri obrany a vnútra, čo bola asi chyba – z dovtedajších ministrov, ktorí mali všetko pod kontrolou, urobili nepriateľov.
Samozrejme, Jeľcin ignoroval toto rozhodnutie a pokračoval v porušovaní zákonov. Pretože ministri obrany a vnútra nemali na výber a zostali na strane prezidenta, mal k dispozícii dosť ozbrojencov. Budovu Najvyššieho sovietu (takzvaný Biely dom) blokovali policajti a vojaci a potom ju odpojili od elektriny a vody.
Spočiatku nebolo obliehanie prísne, dalo sa vyjsť aj dostať do budovy. Smutné a trochu aj smiešne bolo pozerať sa, ako úctyhodní a nie už najmladší ľudia preliezajú plot alebo kríky, aby sa vyhli pozornosti stráží...
V tom čase som sa podieľal na pokuse nájsť východisko, aby nedošlo k tragickým následkom. Neveľká skupinka reprezentantov oboch strán pripravila návrh dohody, stanovujúcej zrušenie všetkých rozhodnutí, prijatých od 21. septembra, a predčasné voľby prezidenta a parlamentu. Ale keď som priniesol tento návrh Ruckému, kategoricky ho odmietol. Rovnako reagoval aj Jeľcin. Rozhovory o zmieri boli prerušené.
„Apokalypsa“ ruského parlamentarizmu
Konflikt prirodzene rozdelil ruskú spoločnosť, každá strana mala svojich podporovateľov, niektorí boli veľmi radikálni. Dňa 3. októbra zástancovia parlamentu – medzi ktorými boli aj ozbrojenci, – s použitím sily odblokovali Biely dom a potom sa pokúsili nadviazať kontrolu nad kanceláriou primátora Moskvy a centrálnou televíziou. Vznikli zrážky a prvé obete.
Bola to tragická chyba. Sila parlamentu nebola v ozbrojencoch, ale v legitimite. Použitím sily, porušením zákona, ktorý zastával, stal sa rovnakým ako protistrana, stal sa zraniteľným. Čoskoro to bolo úspešne použité proti nemu.
Nasledujúci deň sa mi už nepodarilo preniknúť do parlamentu – aj „tajné“ cestičky boli zablokované. Kým som hľadal, ako sa pridám k obkľúčeným kolegom, začul som mocnú kanonádu. Začalo sa ostreľovanie parlamentnej budovy z tankových hlavní.
V centre Moskvy strieľali tanky. Stovky ľudí okolo sa s otvorenými ústami pozerali na nebývalé divadlo a nikto sa nestaral o ich bezpečnosť. Obetí bolo zrejme dosť – podľa rôznych odhadov od 150 do niekoľko tisíc. Očití svedkovia hovorili o početných mŕtvolách, ležiacich priamo na uliciach.
Poslanci mali iba jednu možnosť, ako zastaviť násilie a vyhnúť sa novým obetiam. V oknách parlamentu sa objavili biele vlajky, odpor sa skončil. Lídrov odporu zatkli. Obvinili ich z organizovania masových nepokojov, ktoré viedli k ľudským obetiam, a uväznili. Štátny prevrat bol úspešný, obhajcov ústavy vyhlásili za zločincov.
Po bitke
Tieto udalosti videl celý svet, CNN ich vysielala v priamom prenose, ale to, čo diváci počúvali ako interpretáciu, bola viac propaganda, ako objektívna informácia. Preto západné demokracie tlieskali ostreľovaniu ruského parlamentu. Bezpodmienečne podporovali Jeľcina, ktorému sa podarilo Západ presvedčiť, že ide o posledný boj proti komunizmu. Keď teraz západní politici a médiá kritizujú ruský autoritársky politicky systém, mali by si spomenúť, že bol do značnej miery inštalovaný vďaka ich podpore.
V decembri 1993 bola v referende schválená nová ústava. Rusko sa stalo prezidentskou (čítaj superprezidentskou) republikou: hlava štátu dostala obrovské právomoci a parlament, naopak, stratil vplyv. Vznikla výkonná moc, nekontrolovaná spoločnosťou, náchylná ignorovať verejnú mienku.
Ale novozvolená Štátna duma napriek tomu prijala zákon o amnestii pre účastníkov obrany parlamentu. Bolo jasné, že aj tím prezidenta to ticho podporil, pretože inak by sa musel začať otvorený súdny proces, a to by vyvolalo novú konfrontáciu. Amnestia poskytla možnosť obrátiť stránku, aby ľudia čo najskôr zabudli na to, čo sa stalo.
Ak dnes hľadáme bod, kedy sa v Rusku po páde komunizmu začalo autoritársky vládnuť, bolo to na prelome septembra a októbra 1993. Sú to práve tieto udalosti, ktoré naštartovali sily, určujúce život Ruska už 30 rokov.
Skreslený odraz
Terajšia ruská moc ako priamy dedič tej jeľcinovskej nerada spomína na jeseň 1993. Liberálna opozícia o tom tiež radšej mlčí – sú to totiž ľudia, ktorí vtedy podporovali prezidenta a teraz bojujú proti poriadku, ktorý zaviedol. Ľavicová opozícia v Rusku sa vždy snaží nedráždiť moc, okrem radikálov, ktorých málokto počúva. A ľudia pod 40 nevedia už takmer nič.
Nerobím si ilúzie, že budúci historici dokážu tieto udalosti správne posúdiť. Médiá ako jeden z hlavných zdrojov informácií o minulosti im poskytli skreslený odraz toho, čo sa vtedy stalo. Pamätám si, že už v tých dňoch, keď som čítal noviny alebo sledoval televízne správy, často som sa sám seba pýtal: naozaj hovoria o tom, čo som videl na vlastné oči?! Alebo som bol ja niekde inde, v nejakej inej realite?!
Raz, počas konfliktu s prezidentom, sa predseda Najvyššej rady Ruslan Chasbulatov s úprimným zmätkom opýtal novinárov: Rozumiete, že bojujeme aj za vaše právo na slobodu prejavu? Ale nerozumeli, odpovedali mu smiechom. Takto Rusi dospeli k dnešnej povinnej jednomyseľnosti a zákazom alternatívnej tlače.
Niektoré trendy na modernom Slovensku vo mne, žiaľ, vyvolávajú pocit déjà vu: pokusy niektorých vysokých vládnych predstaviteľov prekročiť svoje ústavné právomoci, neskrývaná angažovanosť mainstreamových médií, ich závislosť od oligarchov, vytláčanie pravdy propagandou, polarizácia spoločnosti ohľadom určitých myšlienok a osobností, politická motivácia orgánov, činných v trestnom konaní a tak ďalej.
Namiesto záveru poviem len jednu vec, ktorá si zaslúži pozornosť aj u nás, na Slovensku. Zaujatosť médií je pre spoločnosť deštruktívna vec. Obmedzuje možnosti diskusie a tým aj vedomú voľbu správania v náročných situáciách. Blúdime potom v mediálnej hmle medzi skresľujúcimi zrkadlami.
Som Slovensku za nový domov vďačný a určite nechcem strašiť, ani dávať nejaké nevyžiadané rady, ale nedávna ruská história ukazuje, kam sa môžeme takýmto spôsobom dostať.
