Osemdesiatpäť rokov „po tom“. Nasledujúca dekáda bude patriť zbrojeniu

Byť zradený spojencami, ktorí sa v lepších časoch tvárili takí priateľskí, na to sa nezabúda. Ani na to, že v okamihu slabosti sa ukázalo, že aj menší predátori na európskej scéne (Poľsko, Maďarsko) si radi urvú nejaké to „mäso“.

Jediný sused, ktorý voči Československej republike nevzniesol žiadne nároky a nepodieľal sa na jej okliešťovaní, bolo vzdialené a chudobné Rumunsko, s ktorým sme vtedy mali kus spoločnej hranice na Podkarpatskej Rusi.

V dnešnej dobe, keď sa opäť rieši hodnota mieru a cena zaň zaplatená, je spomienka na Mníchov dobrá aj na to, aby sme sa zamysleli nad podstatou vecí. Vojna nie je niečo, čo sa stane len tak náhodou, samo od seba, a rovnako tak podpísaný papier nezaistí mier.

Pilierom trvalého mieru je ochota jednotlivých krajín, najmä tých silnejších, nesiahať po násilí voči svojim susedom a riešiť všetky vzniknuté spory pri rokovacom stole. Bez tejto ochoty sa dá mier garantovať už len jedným ďalším spôsobom, a to – ozbrojiť sa po zuby tak, aby každého potenciálneho agresora včas prešla chuť.

Motivovať veľmoci k vzájomnému rešpektu sa snažila už Briandova-Kelloggova dohoda z roku 1928, ktorá ako prvá vyhlásila útočnú vojnu za zločin; bola to menšia revolúcia, pretože po celé tisícročia predtým bolo vyhlásenie vojny považované za nedotknuteľnú právomoc panovníkov, štátov a vlád.

Briandov-Kelloggov pakt nedokázal zabrániť druhej svetovej vojne ani mnohým ďalším konfliktom, ale vo všeobecnosti sa dá povedať, že od jeho podpisu frekvencia veľkých vojen aspoň významne poklesla. A konkrétne v Európe poklesla natoľko, že sme pomaly, ale iste uverili, že éra vojen skončila úplne.

Táto viera sa prejavila dvoma spôsobmi.

Po prvé – zanedbávaním vlastnej obranyschopnosti. Poistka mieru v podobe ozbrojených síl schopných odradiť potenciálneho nepriateľa od útoku akoby stratila na význame; mier predsa jednoducho je a hotovo.

Po druhé – politici naprieč kontinentom stratili schopnosť vôbec rozpoznať hrozbu blížiacej sa vojny a pripraviť sa na ňu. Nepatrilo to k bežným skúsenostiam potrebným na politickú kariéru.

O ilúzie sme prišli.

Nasledujúca dekáda bude patriť zbrojeniu, „neskoro, ale predsa“. Okrem toho však zostáva vyriešiť ešte jednu otázku, a to, ako sa postaviť k podobným udalostiam v iných častiach sveta.

Napríklad k Náhornému Karabachu, ktorého etnické dejiny v mnohom pripomínajú tie sudetské. Ono totiž s každou vojnou, ktorej iniciátor má za odmenu nejaké zisky, rastie pravdepodobnosť vojen ďalších. Vojna nie je niečo, čo sa stane len tak náhodou, samo od seba, a mier zase nemôže zaistiť podpísaný papier.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.