Voľba poštou zo zahraničia je pre Slovákov už mnoho rokov štandardom. Pritom nejde zďaleka o samozrejmosť. Napríklad v susednom Česku o tejto možnosti dlhodobo prebieha diskusia, no schválenie podobnej možnosti voliť je v nedohľadne.

V debate o voľbe zo zahraničia sa, prirodzene, miesia dva druhy zástancov i oponentov. Na oboch stranách stoja idealisti, ktorí v korešpondenčnej voľbe vidia posilnenie či oslabenie demokratických princípov, a tiež realisti počítajúci, čo to komu prinesie a uberie.

Ostatné voľby ukázali, že medzi domácimi a zahraničnými voličmi je veľký rozdiel. Korešpondenčná voľba výsledky ovplyvnila, a to vrátane rozdelenia mandátov, hoci nie úplne zásadným spôsobom. Možno je čas opäť sa zamyslieť, či je voľba poštou dobrý nápad.

Slovenskí somewheres a anywheres

Na začiatok niekoľko faktov. Ostatných volieb sa zúčastnilo takmer 59-tisíc voličov z cudziny. To predstavuje takmer dve percentá všetkých odovzdaných hlasov. Nejde teda o zanedbateľný počet hlasov a potenciálnych zahraničných voličov je zrejme omnoho viac.

Prejavené politické preferencie voličov zo zahraničia sú výrazne iné ako preferencie voličov na Slovensku. Až 61,7 percenta zahraničných hlasov získalo PS, SaS dostala 10,8 percenta a Smer 6,1 percenta hlasov. Ostatné strany skončili výrazne pod päťpercentnou hranicou.

Korešpondenčné hlasovanie zasiahlo aj do rozdelenia mandátov. Ak by sa hlasovacie lístky doručené poštou nezapočítali, PS by malo o dva mandáty menej. Polepšilo by si KDH a Smer.

Zaujímavý je aj pohľad na to, akú časť získaných hlasov dostali strany zo zahraničia. Zatiaľ čo u iných strán sa tento podiel pohybuje okolo jedného percenta či nižšie, u SaS presahuje 3,3 percenta a v prípade PS je to až 6,7 percenta. Teda každý pätnásty volič PS žije v zahraničí.

Tieto čísla potvrdzujú dojem, že sa pozeráme na slovenskú verziu rozporu medzi somewheres a anywheres. Toto rozdelenie z pera britského publicistu Davida Goodharta poukazuje na rozdielne preferencie ľudí, ktorí sú ukotvení niekde (anglicky somewhere), a tými, ktorí dokážu žiť kdekoľvek (anywhere) patriac ku globálnej liberálnej elite.

Zdá sa, že slovenskí anywheres nielenže dokážu, ale dnes už aj žijú kdekoľvek. A rovnako ako ostatní anywheres by radi poučovali ostatných o správnych hodnotách.

Reprezentácia bez zdanenia

Hlavnou námietkou proti korešpondenčnej voľbe však nemôže byť to, že voliči žijúci v zahraničí majú iné názory na smerovanie štátu než voliči žijúci doma. Otázkou je legitimita takejto politickej účasti. Majú o smerovaní tohto štátu rozhodovať ľudia, ktorí nemajú v stávke to, o čom sa rozhoduje, teda život v tomto štáte?

Heslom americkej revolúcie, ktorá zrodila prvú modernú demokraciu, bolo: „No taxation without reprezentation,“ teda žiadne zdanenie bez zastúpenia. Americkí kolonisti vyčítali anglickému parlamentu a vláde, že na nich uvaľuje dane a ďalšie povinnosti bez možnosti podieľať sa na vládnutí.

Dnes sa zdá, že kyvadlo sa vychýlilo k opačnému extrému. Máme tu systém, ktorý umožňuje podieľať sa na výbere politickej reprezentácie a zároveň vyhnúť sa podielu na výsledkoch tohto výberu. Voliči žijúci v zahraničí neplatia dane uvaľované slovenským parlamentom a len veľmi obmedzene sa podieľajú na dôsledkoch svojej voľby v iných oblastiach.

Toto nie je volanie po daňovom volebnom cenze. Váha zdanenia dnes leží na spotrebe a tej sa nikto žijúci na území Slovenska nevyhne. Všetci voliči žijúci doma sú z daňového hľadiska kvalifikovaní, bez ohľadu na to, či a koľko zarábajú. Voliči žijúci v zahraničí však platia dane iným štátom (a platí to spravidla aj o daniach z príjmov, nielen zo spotreby).

Keď nejde o život, nejde o nič

A nejde len o dane. Je známe, že ľudia sa rozhodujú zodpovednejšie, keď ich nesprávna voľba môže niečo stáť. V opačnom prípade si doprajú to, čo americký ekonóm Brian Caplan nazval racionálna iracionalita. Čím menej nám hrozí, že ponesieme následky svojej voľby, tým menej pozornosti jej venujeme.

Tento fakt si môže napokon každý overiť. Keď vám niekto veľmi presvedčene tvrdí, že pozná odpoveď na neistú otázku – napríklad tvrdí, že jeho obľúbený futbalový klub vyhrá najbližší zápas –, opýtajte sa, koľko by na svoju odpoveď stavil. Možno už tak presvedčený nebude. Fandiť tej správnej strane je jedna vec, niesť finančné dôsledky je vec iná.

Apropo futbal. Všimli ste si, že diváci často vedia lepšie než hráči, čo treba na ihrisku robiť?

Existujú dobré dôvody, prečo nedávať externým pozorovateľom možnosť zasahovať do výberu politickej reprezentácie. Vyššie popísaný rozdiel medzi preferenciami domácich a zahraničných voličov, samozrejme, nemusí byť len výsledkom odlišnej miery zainteresovanosti na osude Slovenska. Ale môže.

Požiadavka, aby volič svoju zainteresovanosť preukázal pobytom vo svojej vlasti aspoň v deň volieb, nie je preto vôbec nezmyselná.

Poznámka: Autor tohto textu dlhodobo žije v zahraničí. Možnosť voliť poštou v ostatných voľbách nevyužil.