Pri adaptácii rodičia dieťaťu neuľahčujú, keď predlžujú dobu ranného lúčenia. Odborníčka radí, akým chybám by ste sa mali vyhnúť

Aký je primeraný čas na adaptáciu?

Dĺžka a priebeh adaptácie závisí od viacerých faktorov, akými sú typ osobnosti konkrétneho dieťaťa, jeho sociálno-emocionálna zrelosť, pripravenosť na vstup do materskej školy po stránke sebaobsluhy a v neposlednom rade to závisí od nášho prístupu ako pedagógov.

U každého dieťaťa to môže byť úplne inak?

Áno, možno však povedať, že u väčšiny býva adaptácia úspešná už do dvoch až troch týždňov. Sú však deti, ktorým to trvá podstatne dlhšie, a zase, naopak, sú typy, ktoré od prvého dňa vstúpia do triedy sebaisto, hrajú sa, zapájajú do činností, nemajú problém ani nadväzovať kontakty či už s dospelým alebo s deťmi, dokonca upokojujú iné deti. Niektorým z nich to vydrží dlhodobo.

Hovoríte, že vplyv na priebeh adaptácie dieťaťa môže závisieť aj od jeho povahy. Ako postupovať pri bojazlivom dieťati?

Predovšetkým pôsobiť na dieťa ústretovo, ale zároveň nenútene. Dieťa potrebuje cítiť, že z rodiča doma a takisto z pedagóga v zariadení vyžaruje pokoj, jemný úsmev, treba mu poskytovať pocit istoty a bezpečia. Ukázať mu v materskej škole veci, ktoré budú iba jeho.

Čo znamená „iba jeho“?

Mám na mysli napríklad skrinku, postieľku, uterák, je dobré umožniť mu priniesť si niečo z domu, čo bude spájacím predmetom medzi domovom a materskou školou, napríklad obľúbenú plyšovú hračku. Poskytnúť mu bezpečné miesto v triede, odkiaľ môže všetko sledovať, keďže s veľkou pravdepodobnosťou sa nebude hneď chcieť zapájať do hier a aktivít.

Je dobré vizualizovať mu rutinu denných činností, aby sa pomocou obrázkov vedelo orientovať počas dňa – čo robíme teraz, čo bude nasledovať potom. Poskytuje mu to pocit istoty, že vie, čo môže očakávať a zároveň vie, že deň v škôlke sa aj skončí a ono pôjde opäť domov.

Materská škola. Foto: Archív Andrea Benková

Niektorí pedagógovia materských škôl nesúhlasia so „spájacím predmetom“, ako ste nazvali hračky z domu, ktoré si dieťa môže doniesť do škôlky. Vraj iba vytvárajú konflikty a neprajnosť medzi rovesníkmi.

Za seba hovorím, že nevidím problém v tom, aby malo dieťa hračku z domu. Samozrejme, mám na mysli primeranú hračku alebo predmet ako plyšiak či obľúbený vankúšik. Je to niečo, na čo sa dieťa ako jediné dokáže vo svojej náročnej situácii naviazať, čo mu aspoň ako-tak pomáha.

Možno môže byť problém so stratou hračky, že si ju dieťa niekam odloží a potom ju nevie nájsť a plače už aj za hračkou. V mojej praxi som vždy na tento účel využívala dve krabice – „Strážka“ pre chlapcov a „Stráženku“ pre dievčatá, ktoré mali svoje stabilné miesto. Deti vedeli, že ak práve nebudú chcieť držať hračku v rukách, môžu si ju tam kedykoľvek odložiť a Strážko a Stráženka im ju postrážia. A keď budú opäť chcieť, vždy si ju tam nájdu. Učia sa tak zároveň zodpovednosti za svoje veci.

„Strážko“ pre chlapcov a „Stráženka“ pre dievčatá. Foto: archív Andrea Benková

Vraj prvé dni sú pre deti v materskej škole obvykle plné šťastia. Je pravda, že plačlivosť prichádza okolo tretieho až štvrtého dňa od nástupu, keď si dieťa naplno uvedomí „škôlkarsku rutinu“ a pravidelný čas bez rodiča?

Áno, sú deti, ktoré po bezproblémovom začiatku, začínajú mať adaptačné problémy až po niekoľkých dňoch pobytu v materskej škole.

Prečo je to tak?

Prvé dni sú pre ne novou skúsenosťou, zaujmú ich nové hračky, prostredie, na čo sa spočiatku tešia. Tretí až štvrtý deň si už uvedomia, že nejde len o chvíľkovú zmenu, že je tam istý sled denných činností a že tam budú po celý ten čas samé, bez mamy.

Dieťa doma večer zaspáva uplakané, lebo vie, že ráno ho opäť čaká nástup do škôlky. Čo s tým, keď plačlivosť neustáva?

Chce to čas, ktorý môže byť u každého dieťaťa iný. K tomu pokojný prístup učiteľa, rodiča, podpora pozitívnych prejavov správania dieťaťa napríklad: „Dnes ideš s úsmevom, aj ja mám radosť, a keď pre teba prídem, pôjdeme spolu na prechádzku a všetko si porozprávame.“ Tiež tráviť po príchode domov čas spolu, nezaťažovať dieťa zbytočnými návštevami a ďalšími zmenami.

Ako vieme ešte deťom pomôcť adaptovať sa?

Okrem toho predmetu z domu, ako vankúšik, hračka, pomôže, samozrejme, krátke lúčenie. Pokiaľ je však dieťa nezrelé a neprešlo procesom aspoň krátkodobého odlúčenia od rodičov, netreba to siliť a treba sa prispôsobiť dieťaťu postupným privykaním, pridávaním hodín pobytu v škôlke.

Čo by sme ako rodičia alebo rodinní príslušníci nemali dieťaťu hovoriť? Mám na mysli slová ako – v škôlke je dobre, máš tam kamarátov a dobré pani učiteľky, nemáš dôvod plakať.

Tieto bežné frázy veľmi nepomáhajú. Ak dieťa hovorí doma o materskej škole, možno sa ho spýtať, s čím sa hralo, čo robilo, s čím sa hrali iné deti, s čím by sa chcelo ešte hrať.

A ak nechce hovoriť?

Tak mu to zbytočne nepripomínať a venovať sa radšej spolu s ním v domácom prostredí iným činnostiam. Úplne najhoršie je, keď sa rodič dieťaťu škôlkou už vopred vyhráža: „Veď počkaj, pôjdeš do škôlky, tam budeš poslúchať, jesť…“

Dieťa si totiž pamätá, a ak rodič ako jedinečná autorita použije tieto formulky, dieťa to berie vážne a potom od neho ťažko očakávať, že niečo, s čím sa mu vyhrážalo, bude mať rado. Najlepšie je, ak rodič oboznamuje dieťa s prostredím materskej školy už pred nástupom. Je dobré ukázať mu, kam bude chodiť, veľa sa s ním rozprávať na tému, čo tam bude robiť, ako bude preň chodiť, ako ho dieťa v škôlke počká, kým on bude v práci a podobne.

Vizualizácia denných činností v materskej škole. Foto: archív Andrea Benková

Je riešením prerušiť dochádzku do škôlky, ak má dieťa problematickú a dlhodobú adaptáciu?

Ak sa dieťa, napriek snahe všetkých zainteresovaných, nedokáže zadaptovať približne do troch mesiacov, to znamená, že má výraznejšie problémy, ako neutíchajúci plač, celé dni v materskej škole nič neje, často chorľavie a podobne, určite je na mieste, po zvážení a predošlej komunikácii rodiča s pedagógom, prerušiť jeho dochádzku na istý čas.

Ako to môže pomôcť?

Dieťa môže emocionálne dozrieť, čo však nemožno nechávať len tak na náhodu, treba pracovať na procese odlúčenia a trénovať osamostatňovanie dieťaťa. Do úvahy treba brať aj zmeny v rodine.

Napríklad?

Ak sa narodil súrodenec, sťahovanie či iné rodinné udalosti, ktoré môžu mať vplyv na adaptáciu dieťaťa v materskej škole. Prípadne je dobré zvážiť aj možnosť spolupráce s psychológom pri podpore odolnosti dieťaťa na záťažové situácie.

Prechod z domáceho prostredia do materskej školy predstavuje veľkú zmenu. Prezraďte nám, prosím, čo sa odohráva v hlave dieťaťa, aby sme mu vedeli lepšie porozumieť.

Nástup do materskej školy je významným medzníkom v živote dieťaťa. Malý škôlkar prichádza do cudzieho sveta, sám, medzi neznáme deti a dospelých. Stráca pocit bezpečia a istoty, ktorý dovtedy mal v prostredí domova so svojimi rodičmi. Keďže nemá uspokojenú jednu zo základných potrieb, bezpečie a istotu, prežíva strach a nedokáže sa sebarealizovať. Nechce sa hrať, odmieta činnosti, ktoré by ho inak zaujali, plače, nechce jesť. Takto to prebieha u väčšiny novoprijatých detí.

Aké chyby zväčša robíme pri adaptácii?

Keď vopred nepripravíme dieťa na vstup do materskej školy, čím by sme mu mohli pomôcť ľahšie prekonať náročné začiatky. Mám na mysli, keď napríklad rodičia nepracujú na istej miere citového odpútania dieťaťa od seba, čo sa dá postupne dosahovať stretávaním sa odmalička s ďalšími deťmi a dospelými na detských ihriskách, v materských centrách a podobne, tiež je dobré ponechať dieťa na istý čas s inou osobou. Dať ho postrážiť svojej tete či spoľahlivej priateľke, postupne aj prenocovať u starých rodičov.

Chybou je, keď nenaučia deti základným sebaobslužným návykom, potrebnej dávke samostatnosti a nevedú ich k rešpektu voči sebe i iným. Ak sa niečo zanedbá, býva nástup do materskej školy „boľavý“ pre dieťa a „šokový“ pre rodiča. Pri samotnej adaptácii to dieťaťu neuľahčujú, keď predlžujú dobu ranného lúčenia v šatni či vo dverách triedy, a tiež ak prenášajú na dieťa svoje strachy a neistotu.

Spálňa v materskej škole. Foto: archív Andrea Benková

A čo učitelia? Akú úlohu majú v procese adaptácie?

Učitelia môžu pomôcť deťom i rodičom napríklad organizovaním Dní otvorených dverí, kde môžu spoznať prostredie predškolských priestorov, tried, tiež môžu poskytnúť informácie o možnosti postupnej adaptácie na dve či štyri hodiny. V samotnom procese adaptácie sa učiteľ snaží predovšetkým získať si dôveru dieťaťa a byť mu oporou.

Prvý dojem na dieťa robí učiteľ hneď pri vstupe do triedy. Ako by mal pôsobiť?

Je to tak, mal by pôsobiť milo, ústretovo a sebaisto zároveň. Nevyhnutná je snaha o nadviazanie očného kontaktu s dieťaťom, najlepšie znížením sa k nemu, to znamená polohou v podrepe. Ďalej pár milých slov na privítanie a následne nenútené motivovanie a sprevádzanie dieťaťa vopred pripraveným podnetným prostredím, odpútavanie jeho pozornosti od prípadného smútku, plaču ponukou hier, aktivít, kamarátov.

Spočiatku je potrebné častejšie striedanie aktivít, aby dieťa bolo zaujaté a nemalo čas myslieť na mamu a domov, čo by ho opäť mohlo rozplakať. Počas celého adaptačného procesu, ale i po ňom, by mal učiteľ oplývať značnou dávkou trpezlivosti, rešpektovania osobitostí jednotlivých detí. Mnohé potrebujú pritúliť, objať, iné sa dotykom vyhýbajú, nájdu si nerušené miesto v triede, kde si poplačú samé, iné reagujú i agresívnejšie.

Takže by mali byť s deťmi v priebehu adaptácie kmeňoví učitelia?

Jednoznačne áno, tak to aj býva. Deti potrebujú mať oporu, istotu v známych ľuďoch a tú pre ne predstavujú tí istí dvaja učitelia z triedy. Ideálne je, ak sú s deťmi prvé týždne obaja od rána až po ich odchod domov.

Jednak deti spoznajú hneď oboch svojich učiteľov, nenaviažu sa len na toho, ktorý sa s nimi od rána hrá, realizuje aktivity a nemajú odmietavejší postoj k tomu druhému, ktorý by ich ukladal na odpočinok. Tiež z dôvodu, že jeden človek nedokáže dostatočne adekvátne reagovať na emocionálne a sebaobslužné potreby toľkých detí súčasne.

Systém je však nastavený inak.

Áno, a to tak, že 20 až 23 trojročných plačúcich detí by mala, s výnimkou pobytu vonku, zvládať len jedna učiteľka sama, čo je čím ďalej, tým viac neúnosné. Mnohé kolegyne z najmladších tried to riešia v prospech detí vzájomnou výpomocou, prítomnosťou oboch od príchodu detí až po ich odchod, následne pokračujú s prípravou aktivít na ďalší deň.

Sú zamestnávatelia, ktorí im to, aj napriek zlému nastaveniu systému, uznajú ako prácu nadčas, iní to zas berú len ako dobrovoľníctvo. Systém teda na našich najmenších nehľadí s pochopením, spolieha sa na citlivosť učiteliek, ktoré nenechajú deti v ich najťažšom období v štichu.

Pomocou by podľa vášho názoru bola zmena systému – na dvoch kmeňových učiteľov pre nových škôlkarov aspoň na úvodný mesiac?

Zmena systému je nevyhnutná, avšak určite nie v ponímaní dvaja učitelia na celý deň prvý mesiac. Učiteľ sa okrem priamej práce s deťmi musí na to aj pripraviť, v zmysle výroby pomôcok, premyslenia realizácie výchovno-vzdelávacej činnosti, tiež realizuje diagnostické záznamy o deťoch a ďalšie činnosti. Pracoval by teda denne jedenásť a viac hodín, čo sa pri takej psychicky náročnej práci nedá robiť dlhšie než pár dní.

Ďalšia vec je, že v triede materskej školy, obzvlášť pri najmenších deťoch, by mali byť vždy prítomné dve osoby súčasne. Teda okrem učiteľov, ktorí sa striedajú na zmeny a majú na starosti vzdelávanie detí, ešte ďalšia osoba, ktorá by pomáhala pri obslužných a ďalších potrebných činnostiach. Nie je v ľudských
silách jedného človeka zabezpečovať súbežne vzdelávanie detí, obslužné činnosti, ich emocionálne a ďalšie špecifické potreby a aj bezpečnosť. Buď na to dopláca kvalita poskytovaného vzdelávania a starostlivosti, alebo zdravie učiteľa. Privítali by sme teda v triedach väčšiu rozmanitosť pracovných pozícií, ktorá je v zahraničí úplne bežná. Učiteľ by nikdy nemal byť v triede s deťmi sám.

Zhrňme si na záver, kedy môžeme považovať ukončenie adaptácie za úspešné?

Úspešná adaptácia dieťaťa sa prejavuje bezproblémovejším ranným lúčením s rodičmi, prejavmi spokojnosti, radosti z hier, zapájaním sa do spoločných triednych aktivít, nadväzovaním kontaktov s deťmi. Tiež badať, že dieťa sa už normálne stravuje a neodmieta každé jedlo. Dieťa sa teda zadaptovalo, keď je v materskej škole rado a pôsobí šťastne.

Pre úspešnú adaptáciu detí je nevyhnutná maximálna súčinnosť učiteľov a rodičov, ktorá spočíva vo vzájomnej komunikácii, informovanosti a spolupráci, aby sa dospelo k žiadanému cieľu, ktorým je šťastný, spokojný a aktívny „škôlkar“.