Za návrat Fica nemôžu Demokrati, ale progresívci a ich médiá

Progresívna rozprávka o tom, ako je ich strana tou jedinou politickou silou, ktorá na Slovensku dokáže zastaviť Roberta Fica, pokročila do novej kapitoly.

Voliči strany Eduarda Hegera totiž nevypočuli predvolebnú výzvu Denníka N, aby boli zodpovední a hodili svoj hlas radšej Progresívnemu Slovensku. Demokratov pritom nevolili ani tri percentá voličov, čo je menej ako polovica prepadnutých stredopravých hlasov z roku 2020 v dôsledku zlyhania PS.

Pritom je to celé presne naopak. Do leta sa porážka Smeru javila úplne reálne – KDH, Hlas, PS, SaS (a Sme rodina blahej pamäti) spoločne súzneli v snahe spolupracovať na volebnej porážke Smeru.

Matematicky to mohlo vyjsť. A matematicky to aj vyšlo. Ale medzičasom sa tento „demokratický“ sektor ocitol v úplne inom univerze.  

Už na jar sa začali diať veci, ktoré napokon z možnej porážky Fica a vybudovania protismeráckej koaličnej alternatívy urobili ilúziu. Progresívne denníky začali stranu Hlas prezentovať ako nástroj Progresívneho Slovenska. Stranu, ktorá nemá vlastné záujmy, ale vznikla akoby len preto, aby pomohla ich koňom postaviť vládu.

Veľmi podobne propagovali aj KDH. Peter Pellegrini a ani Milan Majerský na to pôvodne nereagovali. Kým z toho ich voličov nezačala bolieť hlava.

Líder Hlasu a najmä straníci sa zdesene prizerali tomu, ako im progresívci veľkú časť voličov odlákali k Smeru. Zvyšok Slovenska sledoval, ako Robert Fico po tejto výdatnej kampani progresívnych denníkov začal prudko rásť.

Medzitým od leta začala prinášať plody aj iracionálna mediálna kampaň, ktorá cielene budovala atmosféru, že kto chce zastaviť Fica, musí voliť Progresívne Slovensko.

Pellegrini aj Majerský sa tak ocitli pod tlakom a v sebazáchovnom pude sa proti radikálnej progresívnej agende začali ostro vyhraňovať.

Po tom, ako progresívci umelým zásahom médií prevzali kormidlo protismeráckej koalície a stali sa jej dominantným hráčom, si Pellegrini s Majerským uvedomili, že vstup do Šimečkovej koalície by bol pre nich samovražedným činom.

Tento faktor progresívne prostredie vo svojej sebastrednosti a s dúhovými klapkami na očiach vôbec nereflektovalo.

Progresívne Slovensko, kampaňujúce so sloganom Myslime na Budúcnosť, medzitým možno administratívnym omylom zverejnilo volebný program nemeckých Zelených pre voľby 2050. S výberom pohlavia na základe sebaurčenia a podobnými „skvostami“, na ktoré všetci ich potenciálni partneri zdesene čumeli ako na inváziu mimozemských civilizácií.

Kľúčovým partnerom PS ich vlastní voliči čoraz intenzívnejšie dávali najavo odpor k spolupráci s progresívnym radikalizmom.

Vo finiši kampane sme sa tak ocitli v úplne absurdnom svete: progresívcom pod vplyvom nebývalej manipulatívnej kampane médií pribúdalo voličov a priamo úmerne s tým klesali aj nádeje na porážku Fica.

Ak by mal líder Smeru svojich ľudí infiltrovaných medzi editormi Denníka N a spindoktormi Progresívneho Slovenska, nevyzeralo by to inak.

Kampaň, ktorú liberálne médiá robili pre Michala Šimečku a Roberta Fica, nemá na Slovensku obdobu. Lídrom opozície sa s 18-timi percentami stala strana s okrajovou radikálnou ideológiou, ktorá by sa za normálnych okolností nepresadila s výtlakom nad desať percent.

Manipulatívna mašinéria a antikampaň, ktorú predviedli médiá, sa zaradí medzi najvážnejšie štrukturálne ohrozenia demokratického režimu v novodobej histórii Slovenska.

Okrem toho, že výdatne prispela k návratu Roberta Fica, pripíše si aj ďalšie historické „zásluhy“. V parlamente sa napríklad oproti dvom predchádzajúcim volebným obdobiam strojnásobil počet extrémistických poslancov.   

Memento Heger

V tejto chvíli sa oplatí pozastaviť aj pri tragikomickom príbehu Eduarda Hegera, ktorý sa zdá byť už uzavretý. Tento muž je odstrašujúcim príkladom, ako to dopadne, keď sa stanete poslušným pudlíkom progresívcov, ktorí vás napokon podrazia.

Keď si nerozhodný Heger na jar odlupoval z margarétky kvietky, či má alebo nemá založiť stranu, progresívne médiá a prezidentka ho do toho napokon dokopali. Mal sa predsa pochlapiť a ukázať ochotu bojovať za „demokratické“ Slovensko v zápase s temnotou.

Nie je ťažké domyslieť si, prečo si Hegera progresívci vyvolili ako svojho užitočného... ehm, partnera. Jeho agenda a názory kopírovali komentáre Denníka N a preukázal aj množstvo iných progresívnych cností: vieru v svoje spasiteľské poslanie (záchrana demokracie - to som ja) a v zásadných témach pri ignorácii a dešpekte k názorom väčšiny nemihol ani brvou. Mnoho štátov podporovalo napadnutú Ukrajinu a bolo to tak správne, ale len jeden štát na celom svete sa vzdal svojho protiraketového dáždnika aj s kompletnou vzdušnou ochranou.

Keď Západ zavelil, Heger salutoval bez reptania. Skrátka, na progresívnom glóbuse to bol muž vedomý si toho, že stojí „na správnej strane dejín“, pretože ako správny komsomolec vopred vedel, ako tie dejiny dopadnú.  

Nerozpakoval sa predviesť ochotu zradiť svoje najbližšie konzervatívno-kresťanské prostredie, keď svojou pasivitou de facto umožnil presadenie Lengvarského lekárskych štandardov na „liečbu“ transsexuality.

Preukázal sa ako ideálny hráč pre antidemokratickú víziu progresívneho režimu, na ktorom družstvo Progresívneho Slovenska mohlo budovať svoje pridružené výroby.

Heger mal zabiť tri muchy jednou ranou. Prevziať časť konzervatívnych voličov z prostredia, ktoré by progresívcov nikdy nevolilo, pochovať Matoviča a zároveň vybudovať partnerskú stranu pre Progresívne Slovensko. Ten plán bol dokonalý. Na papieri. Jeho okolnosti sa oplatí pripomenúť.

Vtedy mu pribehla na pomoc aj dvorná agentúra Denníka N, agentúra Ipsos, ktorá Hegerovej strane v januári namerala situačný „volebný potenciál“ 22 percent. Áno, v tomto svete Heger dlho žil.

Toľko ten papier, túžby a vízie svetlých zajtrajškov. V realite sa však veľmi rýchlo začalo ukazovať, že Heger nedokáže tieto očakávania napĺňať. Nielenže nestiahol Matovičových voličov, ale začal aj blokovať rast progresívcov.

Hegerov plán, pardon, „plán s Hegerom“, nevyšiel. A z nástroja sa stal problém.  

Prezidentka Čaputová, ktorej prostredie predtým podporovalo vznik strany Demokrati a hecovalo Hegera do úniku z OĽaNO, Demokratov ihneď zarezala, keď ansábel jeho ľudí spolu s premiérom vyhodila z vlády.

Uvedený dôvod bol prozaický. Demokrati vraj využívajú vládne funkcie na prezentáciu svojej strany, ktorá vznikla preto, aby vládne funkcie využila na prezentáciu strany. Ak by Heger tušil, že ho tento ťah pripraví o premiérsku funkciu – a ak by mu to predtým prezidentka čo i len naznačila –, Demokratov by predsa nezaložil a nepochoval by seba aj svojich straníkov, ktorým predtým prisľúbil prezidentkine vence za záchranu demokracie.

Také sú benefity zo spolupráce s progresívnym politbyrom. Kde by dnes bol Heger, ak by zostal verný Matovičovi? Kde by bol, ak by prijal ponuku dvojky na kandidátke KDH?

A taký býva na Slovensku osud ľudí, ktorí uverili vo svoje spasiteľské poslanie a bezchybne konali podľa dogiem Biblie N.

Jej editori si dnes vyvršujú svoju frustráciu na Eduardovi Hegerovi, ktorého onehdy presvedčili, aby založil stranu a kandidoval s ňou do volieb. A keď ju založil, presviedčali ho, aby ju zrušil a nepokúšal sa získať ani tie tri percentá, ktoré by mu finančne pomohli splatiť kampaň.

A následne ho antikampaňou pripravili aj o štátnu volebnú odmenu.