Odmietajú sympatie ku krajnej pravici, označujú sa za ľavičiarov. Sú muzikanti z Rammsteinu toxickí?

Rammsteinovci asi predsalen našli spôsob, ako ženám vstup umožniť. Kým to nevzali do rúk právnici kapely, mohli sme o ich spôsoboch čítať celé týždne vo svetovej tlači. Právnici však dosiahli, že Spiegel a Süddeutsche Zeitung zmenili reportovanie, a koncom augusta berlínske štátne zastupiteľstvo celé konanie zastavilo. Kde sa stala chyba? Alebo sa žiadna nestala a my sme sa – ako tvrdia niektorí novinári – dočkali prelomového objavu?

Nová tvrdá hudba

Ten, kto sa nikdy nestretol s textami skupiny Rammstein, mohol v posledných týždňoch nadobudnúť dojem, že sa točí výlučne okolo sexuálneho násilia na ženách. Najčastejšie sa spomínala báseň Pokým spíš od speváka Tilla Lindemanna. Je písaná z pozície muža pri žene, ktorej pred aktom do vína vhodil rohypnol. Už v roku 2020, keď text vyšiel v zbierke Sto básní, malo vydavateľstvo Kiepenheuer & Witsch čo vysvetľovať.

Teraz sa báseň číta aj z inej perspektívy. Početné svedectvá hovoria o tom, že mladé ženy boli na koncertoch zdrogované a následne obťažované. Hlavný podozrivý je práve Lindemann.

Akokoľvek však patria škandály ku kapele, od jej vzniku v roku 1994, treba tiež povedať, že sa v jej piesňach dá stretnúť aj s pozoruhodnými úvahami, okrem iného s premietaním, čo znamená niekam patriť – napríklad práve v Nemecku. V poslednom čase aj hyperkritickí akademici o spevákovi nezriedka hovoria s rešpektom ako o poslednom dedičovi nemeckej klasickej romantiky.

Klip Nemecko

Výsostne romantická je napríklad inscenácia svetobôľu, ktorý človek vraj zakúša vo vykoreňujúcej moderne. Hudobníci tento motív spracovali v klipe Nemecko, v ktorom sa objavujú prezlečení za väzňov koncentračného tábora, vystupujú ako teroristi Nemeckej červenej armády alebo činovníci v politbyre. Zvlášť chrčivé "er" speváka Tilla Lindemanna, odkazy na nacistickú minulosť a militaristické vystupovanie kapely vzbudzuje dohady, aký majú vzťah ku krajnej pravici.

Ale prinajmenšom v tomto bode sa ich mnohí zastali. Napríklad podľa slovinskej filozofickej hviezdy Slavoja Žižeka by mohol aj menej bystrý človek pochopiť, že ide o bláznivé zveličenie a že umelci sa snažia o odstránenie nacizmu zvnútra.

Sami hudobníci opakovane odmietajú sympatie ku krajnej pravici. Tvrdia, že ich srdce – azda najčastejšie slovo Lindemannových piesní – bije vľavo. Niekoľkokrát sa „nostalgicky“ vyjadrili na adresu NDR. Ale asi to robia preto, aby hneď dodali, že keď to žili, bol to hnus. Sami sa tvária, že domov nemajú, svojim fanúšikom však ponúkajú identitu až náboženskú, čo bude jeden z dôvodov ich fenomenálneho úspechu. Kapela predala viac ako 20 miliónov nosičov a patrí na špičku nemeckého „kultúrneho exportu“.

Kvôli hlavnej vizuálnej dominante, obrovskej ohnivej šou, sa Lindemann vyučil za pyrotechnika. Plamene, ohlušujúca hudba, rinčivé – a v Nemecku nie neproblematické „er“– a prebásnenie klasickej nemeckej poézie i rozprávkových motívov do úderných hesiel, vytvárajú zvláštnu syntézu umenia (gesamtkunstwerk).

Ján Faktor, českonemecký spisovateľ, ktorý pochádza rovnako ako Rammsteinovci z umeleckého centra berlínskeho Prenzlauer Berg, k tomu poznamenáva: „Je to obrovské divadlo na veľkom javisku, niečo ako hypertrofovaná opera so všetkými primitivizmami, ktoré k tomu patria.“

Dodajme, že tvorba má aj svoju pedagogickú úlohu: Existujú učebnice Rammstein – Lieder für den Deutschunterricht (Rammstein – piesne pre výučbu nemčiny), obzvlášť obľúbené medzi Rusmi, hoci sú Rammsteinovci v súčasnom Rusku oficiálne považovaní za tvorcov skazenej hudby.

Vina, nevina, pochybnosť

V máji 2023 vzniesla írska fanúšička Shelby Lynnová obvinenie, že jej pred koncertom vo Vilniuse podali nápoj, po ktorom sa správala atypicky. Po koncerte sa stretla s Lindemannom, ktorý po nej chcel sex. Žena odmietla, spevák nenaliehal. Tým sa to skončilo. A začalo. Verejné obvinenie motivovalo ďalšie ženy, ktoré podali svedectvo trojakého druhu.

Niekoľko žien vypovedalo, že aj ony mali podozrenie z intoxikácie, o sexuálnom obťažovaní však nehovoria. Ďalšie vraj súhlasili so sexom, tento zážitok však opisovali ako násilný. Napokon malo podľa jedného svedectva dôjsť k znásilneniu. To je prípad z roku 1996, keď dvadsaťdvaročná žena odprevadila členov kapely do hotela. Na noc si nepamätá, ráno sa prebudila s bolesťami a hematómami. Usúdila, že bola intoxikovaná a znásilnená.

Ženy ďalej zhodne popisovali akýsi systém castingu. Pred koncertom sa vyberali pekné fanúšičky, ktoré mali prístup do takzvaného „row zero“, teda do radu bezprostredne pod pódiom. Tie isté ženy sa smeli v zákulisí stretnúť s členmi kapely, čo mnohé ľutujú.

Sami hudobníci tvrdia, že všetky obvinenia sú bez výnimky nepravdivé. A pravdou je, že akonáhle sa prípad dostal na prvý súd, začali si Lindemannovi právnici pripisovať jedno víťazstvo za druhým. Po tom, čo koncom augusta konanie zastavili, začali sa hneď ozývať hlasy, že to neznamená nevinu, „len“ sa nič nedokázalo.

Nehľadiac na to, že toto „len“ je podstatné, tiež je vhodné dodať, prečo to bolo pre právnikov také ľahké: ženy sa rozhodli nevypovedať. Nie je pritom jasné, koľko ich celkovo bolo. Süddeutsche Zeitung hovorí o dvanástich, ďalšie sa však obracali na Welt a Neue Zürcher Zeitung. Počet možno odhadnúť na niekoľko desiatok.

Prečo sa odmietli prihlásiť na políciu či obrátiť sa na prokuratúru? Možno im nešlo o otázku práva, ale morálky a chceli varovať ostatné ženy. Určite sa tiež báli Lindemannových povestných právnikov preverených radom rammsteinovských výziev. Ale treba si položiť sled otázok: Keď už človek vznáša závažné obvinenia proti konkrétnym ľuďom, nemal by byť ochotný hovoriť aj s vyšetrovateľmi? A ak nemá silu na rozhovor s vyšetrovacími orgánmi, je v poriadku, že hovorí s médiami?

Sporným postupom sa potrestali ženy samotné, lebo teraz sledujú víťazoslávne vyhlásenia právnikov, fanúšikov i časti verejnosti, ale aj kritiku médií, ktorá im dala za pravdu. Problematické je tiež to, že sťažili pozíciu prípadným budúcim obetiam.

Už teraz sa v súvislosti s unáhlenými súdmi pripomínala kauza Jörga Kachelmanna. Médiá vtedy mali jasno v tom, že novinár a moderátor stĺkol a znásilnil ženu. Pri vyšetrovaní sa ukázalo, že si dotyčná spôsobila zranenie sama. Tvrdenia, že Kachelmanna zničili médiá, by si dnes nikto netrúfol vyvracať. Budúce obete a tí, ktorí sa za ne budú vyhlasovať, nebudú čeliť len námietke ad Kachelmann, ale možno aj ad Rammstein.

Pochybnosti vyvoláva aj konanie médií. Novinári zdôrazňovali, že od všetkých žien mali podpísané miestoprísažné vyjadrenia. Keby sa teda ukázalo, že nehovorili pravdu, dotyčným by hrozilo odňatie slobody. Lenže žiadna zo žien neudala, že ich obťažoval, intoxikoval či inak im ubližoval Till Lindemann. Ženy často zdôrazňovali, že sám spevák ich odmietnutie akceptoval, hoci sa pozastavujú nad celým systémom castingu, prípadne hovoria, že si nič nepamätajú. Médiá však na Lindemanna poukázali.

Niektorí novinári, napríklad Kristina Dunzová, upozorňovali, že spevák o násilí píše básne a fanúšikovia Rammsteinu sú povestní svojím otrasným správaním. Oboje vraj poukazuje na to, že obvinenia sú pravdivé. Lenže keby sme naozaj prijali podobné „argumenty“, mohli by sme, na druhej strane speváka obhajovať tým, že sedem rokov vychovával svoju dcéru ako samoživiteľ, pravidelne ju vozil do škôlky a vídavali ho na detskom ihrisku. A napríklad Thomas Winkler z mesačníka Cicero bol natoľko dojatý spevákovou skromnosťou, že k jeho portrétu napísal „Milý pán Lindemann“ a spevákovi v článku z roku 2015 prisúdil „humanistický humor“. Tento pán že by niekomu sypal drogy do nápoja?

Rammstein hranicu vkusu neprekračuje, ale udupáva

Vraj sa aspoň ukázalo, akí toxickí sú Rammsteinovci. Niekoľko novinárov poznamenalo, že texty už nie sú „zeitgemäß“, že nezodpovedajú dobe. Ale ako zistiť, čo sa rozchádza s dobou? Kde vziať kritérium? Isté je prinajmenšom to, že v súboji Süddeutsche Zeitung verzus Rammstein bude mať kapela o niečo viac fanúšikov ako spomínané noviny predplatiteľov.

Nespochybniteľné je, že Rammstein hranicu vkusu a morálky neprekračuje, ale udupáva. Zostáva však otázka, či slovná brutalita, sebapoškodzovanie ohňom alebo milostný gýč môže vôbec kedy byť v rozpore s dobou. Klasickí romantici razili heslo, že večnosť je v rukách básnikov. Všetko ostatné – vedecké poznatky, normy, napríklad aj nerasty – starne a zaniká.

To iba básnik dokáže vystihnúť niečo, čo môže mať platnosť večnosti. Inými slovami, Sofokles nestarne. Vystihnúť niečo večné pritom neznamená, že človek svetu oznámi čosi krásne, môže to byť ako v prípade Rammsteinovcov - aj niečo hnusné. Práve to, zdá sa, je ich parketa: inscenujú čosi ako večnú primitívnosť v nás, ktorú neprekonáme, nech už by sme žili v akejkoľvek ušľachtilej dobe.

Jazyk

V minulých dňoch vydal Till Lindemann nový klip s titulom Jazyk. Časť sa odohráva v jeho žalúdku. Spevák si najskôr sám vykonáva gastroskopiu, následne mu lekár – skutočne – zašije ústa. Prítomnosť tigrov, ktorí spevákovi lížu krv z tváre zaručuje, že brány groteskného gýča sa doširoka roztvorili.

Čo to má znamenať? Podľa novinárky Kiry Kramerovej sa Lindemann slabošsky sťažuje na to, ako počas posledných mesiacov nemohol hovoriť. Na čo iné by asi mohli odkazovať zašité ústa?

Lenže klip bol natočený, ako priznáva aj novinárka, v roku 2021. A treba veľmi tlačiť na pílu, aby sa tam našiel odkaz na reči o novodobej cenzúre. Refrén tvrdí pravý opak: „Meine Zung hat keinen Knochen / Und so sag' ich, was ich will.“ (Môj jazyk nemá kosť / A tak hovorím, čo chcem.)

Čo to všetko znamená? Rammsteinovci vraj nič nevyhlasujú, iba stimulujú. A čo stimulujú? Údajne našu vlastnú násilnosť, živelnosť, naše strachy. Tento náš primitívny sediment dvíhajú svojou zvrátenou operou na povrch a umožňujú si to odžiť v kontexte umenia. V novembri dorazí Till Lindemann do Prahy. Pozýva, akoby na bohoslužbu:

Za dobrý skutok odpustenia / Vždy buďte bez previnenia / Za to k vám príde návštevník / A so sebou bude mať spevník.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.