Pristavme sa ale na chvíľu pri jednotlivých krajinách. Takto pred rokom sme mali v eurozóne krajiny so zlou a ešte horšou infláciou. V najlepšom Francúzsku bola v septembri 2022 medziročná inflácia 6,2 percenta a v najhoršom Estónsku 24,1 percenta.
No tento september pravdepodobne budeme mať jednu krajinu, Holandsko, dokonca v deflácii -0,3 percenta, ďalšiu (Belgicko) blízko nule s 0,7 percenta. Grécko s 2,4 percentami bude lízať povestnú hranicu 2 percent. Na opačnej strane máme Slovinsko s infláciou 7,1 percenta, Chorvátsko 7,3 percenta a najhoršie Slovensko s rastom cien o 8,9 percenta.
Hoci sa absolútne rozdiely medzi krajinami za rok zmenšili, situácia je pre centrálnu banku paradoxne prekérnejšia ako vtedy. Pri inflácii 6,2 percenta aj 24,1 percenta môže smelo šliapať na brzdu. No ak je jedna krajina v deflácií a niekoľko ďalších sa k nej blíži a, naopak, niekoľko ďalších krajín má infláciu stále veľmi vysokú, je tu otázka. Brzdiť, alebo monetárnu politiku naopak už zasa uvoľňovať?
Zatiaľ nepredbiehajme. Štatistické hodnoty medziročnej inflácie sú rozhádzané rôznymi reguláciami cien energií naprieč štátmi a medziročné údaje majú v sebe istú zotrvačnosť. Je možné, že slovenská či chorvátska inflácia o pár mesiacov skonverguje bližšie k priemeru eurozóny.
No ak nie, pripomína sa nám tu stará dilema jednotnej menovej politiky, ktorá vládne príliš rozdielnym regiónom. Brzdiť či šliapať na plyn. Neexistuje politika, ktorá by vládla všetkým ekonomikám.
