Smer presvedčivo vyhral voľby a spolu s politicky príbuznými stranami môže mať parlamentnú väčšinu.

Mimochodom, odpor spoločnosti k progresívcom viedol k preklápaniu pomerov síl už dlho pred voľbami. Ešte vo februári si Hlas užíval podporu na úrovni 21 percent. Potom prišiel Smer s jarnou kampaňou, kde opakoval, že voliť Hlas znamená voliť Progresívne Slovensko. Tento útok posunul Smer na prvé miesto. Hlas voľne padal k desiatim percentám. Pellegrini to pootočil až v lete, keď sa začal tvrdšie vyhraňovať proti progresívcom.

O ďalšiu vlnu mobilizácie proti PS sa postarali, paradoxne, progresívne médiá a ich volebné modely, ktoré hlásali, že Šimečka môže byť víťazom volieb. To postavilo na nohy voličov Smeru, SNS, čiastočne Hlasu. A z druhého konca aj voličov KDH.

Progresívci dúfali, že vyhrajú voľby na démonizácii a neprijateľnosti Fica. Nakoniec to však bolo opačne. Rozhodujúca časť voličov videla hrozbu v „progresívnej revolúcii“.

V Šimečkovom tábore sú sklamaní. Slovákov obviňujú, že stratili pamäť. Takéto čítanie výsledku volieb je však povrchné.

Nie, Slováci nestratili pamäť. Len prestali veriť propagande a poučkám, že najväčšie zlo je korupcia a Smer. Za posledné tri roky zažili aj horšie veci. Oveľa horšie…

Za Ficom ako „menším zlom“ je zásadný zlom v politike a v skúsenosti ľudí. Hlavné faktory, ktoré prispeli k preskupeniu síl, sú tri.

Prvým bola pandemická kampaň. Ľudia strácali základné práva a slobody. Nemohli chodiť von, do práce, za príbuznými… Výkupným, ktoré im malo vrátiť slobodu, bolo vynútené plošné očkovanie. Alebo rovno povinné plošné očkovanie… Presadzovali ho prezidentka, Progresívne Slovensko, liberálna platforma Obyčajných, Lengvarského tím. A progresívne médiá. V rámci segregácie pre neočkovaných. Ministerka Kolíková žiadala tresty za šírenie kritických názorov, ktoré „autority“ vyhlásia za dezinformačné.

Tupá pandemická drezúra bola pre časť spoločnosti, hlavne pre tú menej poslušnú, príšernou skúsenosťou.

Druhým faktorom bola vojnová kampaň. Po vystupňovaní hybridnej vojny Západ – Rusko, respektíve po útoku Ruska na Ukrajinu sa začala éra tvrdej propagandy. Akákoľvek kritika rozširovania NATO a vojenskej politiky Západu, ktorá viedla ku konfliktu na Ukrajine, bola odsudzovaná ako zradná, konšpiračná, spoločensky nebezpečná. Neprávom.

Skutočným zlom nie sú kritické hlasy. Skutočným zlom je stupňovanie hybridnej vojny, ktorú poháňajú najmä Washington a Londýn – a ktorá ničí Európu. A skutočným zlom je odsudzovanie a sabotovanie akýchkoľvek pokusov o mierové rokovania – ako robil britský premiér Johnson v marci 2022.

Asi netreba dodávať, že o vojnovú propagandu a hon na vnútorného nepriateľa sa starajú hlavne „progresívne kádre“. A ich spojenci.

Tretím faktorom sú pokusy o kultúrno-etickú revolúciu. Problémom je hlavne transrodová politika, ktorá už nerozkladá len rodiny, ale aj identitu jednotlivca. Chce prepisovať tradíciu, výchovu, zvyky, charakter človeka…

Všetky tri kampane – pandemická, vojnová aj kultúrno-etická – sa pritom presadzovali a presadzujú mimoriadne agresívnym spôsobom. Pripomína to novú režimovú (progresivistickú) politiku, ktorej sa musíte podriadiť. Inak z vás urobia triedneho nepriateľa. Terč cenzúry alebo prevýchovy.

V konečnom dôsledku je dobrou správou, že Slováci nestratili pamäť a vzbúrili sa proti týmto zvráteným, akože pokrokovým trendom.

Pokus o víťazný pochod Šimečku a progresívnu revolúciu narazil na voľby. A nepomohli ani otrepané zaklínadlá „lebo Fico“.

2. Médiá prehrali

Krátko po voľbách, v ktorých predpísaná strana nevyhrala, prišlo hľadanie vinníka. V Eurokomisii to vidia tak, že slovenskú spoločnosť zmanipulovali dezinformácie.

Tieto vysvetlenia už začínajú byť smiešne. A zároveň nebezpečné. Schéma je vždy rovnaká. Ak voľby vyhrá progresívny líder alebo strana (Čaputová, Biden, Pavel…), je to vraj víťazstvo dobra nad zlom vo férových, demokratických voľbách. Ak vyhrá ktokoľvek z rivalov (Fico, Trump, Babiš), voľby vraj boli zmanipulované deziformátormi. Ruskými, proruskými, fašistickými, konšpiračnými…

Pointa podľa majiteľov pravdy: treba pritvrdiť v cenzúre. A v postihovaní „dezolátov“ a „dezinformátorov“.

Táto logika strážcov poriadku je pritom celkom mimo reality. Iste, je tu aj niečo ako alternatívna mediálna scéna. A je tu aj ruská propaganda. Lenže jej dosah je stále okrajový. Hlavne medzi staršími ľuďmi alebo na vidieku, kde vo voľbách dominoval Smer.

Širokú dostupnosť a prevahu vo verejnom priestore dnes majú progresívne médiá. Ich možnosti ovplyvniť spoločnosť a voľby sú násobne vyššie než možnosti alternatívnych médií.

Ak boli voľby 2023 niečím mimoriadne, tak to bola hysterická nadpráca médií hlavného prúdu v kampani. Stratili posledné zábrany. A vrhli sa do manipulácií na všetkých frontoch.

Začali šírením strachu a falošných hrozieb – ako vraj Slovensku hrozí vytrhnutie zo Západu a odchod z EÚ a NATO, ak voľby nevyhrajú progresívci a ich spojenci (boli to nezmysly, Smer, SNS ani Hlas nechcú otáčať zahraničnú politiku).

Pred registráciou strán do volieb zas skúšali modelovať koalície. Progresívne médiá spolu s Postojom naliehali na kresťanských demokratov, aby sa spojili so stranou Demokrati. Teda s maskovanými progresívcami. Inak im vraj hrozí ďalší volebný neúspech… KDH nakoniec mediálne tlaky odrazilo. A dobre urobilo. Receptom na úspech KDH bola konzervatívna politika. Nie spojenectvo s Letanovskou, Hirmanom a Naďom.

Počas volebnej kampane sa progresívne médiá načisto opustili. Emotívne vyzývali voličov, aby podporili Progresívne Slovensko. A aby o tom presvedčili aj rodičov, starých rodičov, príbuzných… Lebo ak by PS nevyhralo voľby, zo Slovenska by bol vraj ruský rajón – a dvihla by sa vlna emigrácie mladých. Takýto prepálený výkon progresívnych médií v politickej kampani sme tu ešte nemali.

Súbežne s tým väčšina médií vytrvalo opakovala poučku, že najväčším problémom Slovenska je korupcia a Smer. A že hlavným vyzývateľom Fica sú progresívci. Akosi im pri tom uniklo, že Fico nemohol mať vyzývateľov, lebo sedel v opozícii. A že „progresívne kádre“ po roku 2020 ovládali nielen Prezidentský palác, ale aj časť koaličných strán, kľúčové ministerstvá, úrady.

Slovom, veľká časť médií sa správala ako najsilnejšia zbraň Progresívneho Slovenska v kampani.

Čiastočne to zabralo. Mimoparlamentná zväzácka strana získala trikrát viac hlasov ako je jej prirodzený potenciál v slovenskej spoločnosti (ktorá nie je až taká progresívna, ako by si želali aktivistické médiá).

Vo výsledku však mediálne kampane stroskotali. A prehrali.

Dôvod: aktivistickým médiám od roku 2015 strmo padá dôveryhodnosť a reálny vplyv. Po sérii kampaní – migračnej, klimatickej, pandemickej, vojnovej, dúhovej – je ich priamy dosah na spoločnosť obmedzený. Progresívne médiá, akokoľvek dostupné a dominantné, dokážu hladko modelovať mienku (a mobilizovať) možno tak 20 až 25 percent ľudí.

Na viac už nemajú ani silu, ani nárok.

3. Zrážka dvoch svetov

Slovenské voľby mali, ako to v časoch vojen chodí, aj silný geopolitický rozmer. Potvrdilo sa to hneď po oznámení výsledkov.

Ficovi volal šéf eurosocialistov (PES) Stefan Löfven. Vysvetlil mu, že Smer bude musieť korigovať svoju politiku tak, aby zapadla do línie Bruselu a európskych partnerov. Hovoril hlavne o údajne neprijateľných postojoch Smeru k vojne na Ukrajine. Ak Smer neposlúchne, PES ho vylúči z frakcie európskych socialistov.

Argumenty boli reputačné. Ide vraj o reputáciu strany Smer.

Ostré slová Löfvena si zaslúžia dopovedať pointu. Tá je ešte ostrejšia. Smer má hodiť do koša volebné sľuby. A následne má otočiť svoju politiku podľa predstáv „zhora“. Jednoducho: Smer sa má preformátovať zo slovenskej strany na vzorne atlantickú. A slovenský volič? Ten v tejto geopolitickej hre nikoho nezaujíma. Politiku predsa neurčujú voliči a spoločnosť cez svojich zástupcov. Určujú ju veľmoci a ich figuríny.

Alebo?

Treba dodať, že Fico pritom nepožaduje nič radikálne ani protizápadné či protieurópske. Naopak, postoje Smeru vyjadrujú nielen národný, ale aj širší európsky záujem. Podpora Ukrajiny má mať limity, lebo stupňovanie vojny ohrozuje Európu (hlavne východnú a strednú). Energetické sankcie treba realisticky prehodnotiť, lebo ničia európsku ekonomiku a cez infláciu ochudobňujú Európanov. Treba hľadať aj iné ako vojenské riešenie konfliktu.

Toto všetko by mali byť línie európskej bezpečnostnej politiky. No nie sú. Lebo európska politika už neexistuje. Pravidlá a kurz diktujú Londýn a Washington.

Zrážka Fica s Löfvenom je ukážkou zrážky dvoch svetov. Pre eurosocialistov je reputačným rizikom robiť suverénnu politiku, ktorá by bola v záujme Európy. Radia ohnúť chrbát a poslúchať. Aj za cenu porušenia volebných záväzkov.

Má to istú logiku. Za funkciami ohybných šéfov frakcií nie sú voliči. Sú za nimi iné sily, ktorým sa hovorí establišment.

Pre suverenistov je zas reputačným rizikom prehliadať záujmy voličov a domácej spoločnosti. Zdrojom ich moci predsa nie sú zahraniční partneri alebo médiá. Zdrojom ich moci sú ľudia, ktorí im dali svoj hlas.

V západnej spoločnosti, ktorá má byť slobodná a demokratická, by mali byť obe veličiny, záujmy spojeneckých veľmocí a záujmy domácej spoločnosti, v rovnováhe. Ak sme realisti, tak aspoň v čiastočnej rovnováhe…

A ak už rovnováha existovať nemôže, potom na to treba nahlas upozorniť. Aby sa obnovila.

To najhoršie, čo môže líder urobiť, je podvoliť sa bočným tlakom. Mlčky. A podraziť voličov, ktorých má zastupovať.

Presne toto žiada od Fica akýsi Löfven.

Mimochodom, scénka s nervóznymi eurosocialistami, ktorí strašia Smer vylúčením, sa opakuje desaťročia. Šéfovia PES sa striedajú na javisku ako sošky v orloji. Mnohé z nich sú už vyradené. A ten, ktorého roky poúčajú, čo robiť, je stále na svojom mieste. So širokou verejnou podporou.

Löfven a Fico zastupujú dva rôzne svety. A každý v ňom robí to, čo má. Všetko je vlastne v poriadku.

4. Migračné kvóty? Neprijateľné

V EÚ sa dejú veci, ktoré nutne povedú ku konfliktu starej a novej Európy. Sporný migračný pakt, respektíve jeho posledná časť prešla hlasovaním veľvyslancov a smeruje do finále. Proti boli len Poľsko a Maďarsko, čo na zastavenie návrhu nestačilo.

Migračný balík prináša to, čo Nemecko požaduje od roku 2015. A čo krajiny V4 vytrvalo blokovali. V skratke ide o kvóty, cez ktoré štáty EÚ budú musieť prijímať desiatky tisíc migrantov z preťažených krajín. Ak neposlúchnu, za každého odmietnutého migranta budú musieť zaplatiť 22-tisíc eur.

Poľská konzervatívna vláda už vopred varovala, že návrh dohody bude blokovať. A ak neuspeje (čo sa práve deje), tak dohodu nebude plniť. Tvrdý postup avizuje aj Orbán. Ďalšie dve krajiny V4, Česko a Slovensko, sa pri dohode zdržali hlasovania. Návrh však získal väčšinovú podporu a smeruje do europarlamentu.

A to je veľmi zlá správa. Migračná politika EÚ je z pohľadu východných členov zvrátená. Hasí problémy preťažených krajín ako Taliansko, Grécko, Nemecko. A migračné bremeno presúva na štáty, ktoré migrantov z Afriky a Blízkeho východu na svojom území nechcú. A zároveň tam nechcú žiť ani samotní migranti.

„Dohoda“ (na ktorej sa viacerí nedohodli) prehlbuje problém. A uhýba pohľadom pred riešením.

Jediným účinným riešením je ochrana vonkajších hraníc Únie. Teda zastavenie nelegálnej migrácie. V tomto je však EÚ dokonale neschopná.

V praxi bude „dohoda“ fungovať takto: lode nemeckých aktivistov, ktorých sponzorujú mimovládne organizácie, budú ďalej voziť migrantov do Európy. Hromadne a bez kontroly. Preťažené krajiny sa potom kvótami zbavia časti migrantov a posunú ich do iných členských štátov EÚ. Alebo od týchto krajín získajú stovky miliónov eur ako výkupné.

Pre Slovensko by mala byť takáto politika neprijateľná. Problémy s hromadnou imigráciou a prisťahovaleckými komunitami sa totiž v budúcnosti nedajú vyriešiť. Sú trvalé a každou generáciou sa prehlbujú. Až do úplnej zmeny identity pôvodnej spoločnosti.

Aké je teda z pohľadu Slovenska riešenie? Také isté, aké oznámili Poliaci. Vláda by mala jasne odkázať, že „dohodu“ nebude plniť. A to z toho prostého dôvodu, že je v rozpore s ľudskými právami – aj Slovákov, ktorí migrantov prijímať nechcú. Aj migrantov, ktorí nechcú byť väznení na Slovensku.

A ak tomu sociálni inžinieri v Bruseli neporozumejú, bude treba zvýšiť hlas.