„Odovzdávame Ukrajine zbraňové systémy, čo je skvelé, a aj muníciu, ale nie z plných skladov. Začali sme rozdávať z poloprázdnych alebo ešte prázdnejších skladov v Európe,“ dodal Bauer s dôrazom na to, že tieto zásoby sa teraz vyčerpávajú.
Západ potrebuje zväčšiť a zrýchliť produkciu
James Heappey, námestník ministra obrany Spojeného kráľovstva, ktorý vystúpil v tom istom paneli ako Bauer, povedal, že aj napriek tomu, že zásoby môžu byť tenké, pomoc Kyjevu musí pokračovať a západné krajiny musia zvýšiť svoje kapacity na výrobu väčšieho množstva munície.
"Musíme udržať Ukrajinu v boji dnes večer, zajtra, pozajtra a aj (každý) deň po tom," povedal Heappey. To znamená, že "budeme pokračovať v poskytovaní pomoci, deň čo deň, a obnovovať naše vlastné zásoby," dodal.
To isté posolstvo o zvyšovaní kapacít zopakoval aj Bauer: „Potrebujeme, aby priemysel zväčšil výrobu v oveľa vyššom tempe. Potrebujeme veľké objemy.“
To však nemusí byť také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá.
Spojené štáty vyrobia za rok toľko, koľko sa vystrieľa za mesiac
Podľa výpovede vysokého ukrajinského armádneho funkcionára Serhija Čerevatyja z mája tohto roka, ktoré sprostredkoval v reportáži prestížny think-tank RAND Corporation, vypália Rusi len na jednej časti frontu enormné množstvo munície, približne 30-tisíc nábojov denne. Čísla sa však zdroj od zdroja líšia. A tieto sú s najväčšou pravdepodobnosťou výrazne prehnané.
Podľa marcových vyjadrení predchádzajúceho ukrajinského ministra obrany Oleksija Reznikova je to dohromady pozdĺž celého frontu omnoho menej, no čísla sa aj tak pohybujú v státisícoch mesačne. Ukrajina podľa jeho slov mesačne vystrelila v priemere 110-tisíc 155 milimetrových nábojov, zatiaľ čo Rusko vraj v priemere vypálilo zhruba štvornásobne viac.
Aj keď presné čísla nie sú známe, faktom je, že mnohonásobne prevyšujú výrobné kapacity USA a ich spojencov. Bývalý ukrajinský šéf obrany Reznikov v reportáži RAND hovorí, že by bolo „pekné mať (dostávať) 90-tisíc alebo 100-tisíc striel (mesačne)“, aby boli schopní odstrašovať nepriateľa.
„Počas celej tejto vojny držíme delostreleckú muničnú diétu. Nepovedal by som, že je to totálny hlad, ale diéta áno,“ skonštatoval Čerevatyj.
Keďže zásoby v USA sú čoraz obmedzenejšie, Washington sa bude musieť pri vyzbrojovaní Ukrajiny čoraz viac spoliehať na novú produkciu. Tá je však v súčasnosti, eufemicky povedané, nedostatočná.
Napriek tomu, že sú Ukrajinci na „diéte“, vypália mesačne niekoľkonásobne viac, než sú Američania schopní vyrobiť. Jennifer Kavanaghová, vedúca pracovníčka v Carnegie Endowment for International Peace (CEIP), vo svojej analýze uvádza, že výrobná kapacita USA sa pohybuje na úrovni zhruba 14-tisíc kusov delostreleckých nábojov mesačne. A hoci začiatkom jari obišla svet správa, že Pentagón plánuje zvýšiť produkciu delostreleckej munície až šesťnásobne, na úroveň zhruba 80- až 90-tisíc kusov mesačne, potrvá to podľa odhadov minimálne do roku 2025.
Prečo to trvá tak dlho, keď je dopyt taký veľký? A prečo nevyrábať ešte viac? Veď ukrajinskí predstavitelia v niektorých rozhovoroch uviedli, že by mesačne prijali aj 250-tisíc kusov nábojov.
Ak zvýšime produkciu, budeme mať v budúcnosti odbyt?
Táto otázka pravdepodobne stelesňuje dilemu, ktorú celý čas riešia zbrojári. Sčasti by to mohli vyriešiť dlhodobé vládne kontrakty. No túto otázku si zrejme nekladú len súkromné firmy, ale aj samotný verejný sektor.
Kavanaghová v spomenutej analýze uvádza, že „nie je jasné, či dodatočné investície a riziká potrebné na dosiahnutie spomínanej vyššej úrovne výroby sú v súlade s pomerne úzkymi záujmami USA na Ukrajine“.
Inými slovami, hoci sa do obrany postupne pumpuje čoraz viac financií a v Spojených štátoch sa už aj pracuje na zvýšení kapacít, je veľmi otázne, nakoľko sa budú tieto novovybudované kapacity využívať v horizonte desiatok rokov. A či je vojna na Ukrajine dostatočnou príležitosťou či motiváciou, aby ich súkromné firmy alebo americká vláda financovali.
Postaviť novú, špecificky zameranú výrobnú halu je totiž nákladné a pokiaľ by vojna na Ukrajine skončila, dopyt po munícii by pravdepodobne značne klesol, a rovnako by vysychali aj peňažné príjmy. Buď by na to doplatili firmy, alebo štát. A to napriek tomu, že exituje potenciál na ďalšie konflikty, do ktorých by USA mohli byť zapojené. Problémom totiž je, že delostrelectvo by pri nich nehralo prvé husle, ako je to v prebiehajúcej vojne na Ukrajine.
Napríklad Taiwan. Potenciál na budúci otvorený spor o strategický ostrov je nezanedbateľný. No aj v prípade vzniku horúceho stretu by sa v ňom bola delostrelecká munícia využívala iba minimálne. Väčšiu rolu by hralo námorníctvo či vzdušné sily a potrebné by bolo odlišné strelivo.
„Riziko veľkej pozemnej vojny USA v blízkej budúcnosti sa zdá byť nižšie ako riziko námorného alebo leteckého konfliktu v Indopacifiku. Je nepravdepodobné, že by výrazne oslabené Rusko ešte nejaký čas predstavovalo významnú konvenčnú vojenskú hrozbu niekde inde, a existuje len málo ďalších ohnísk, ktoré by mohli vyvolať pozemnú operáciu USA,“ objasňuje Kavanaghová.
Existuje však ešte jeden dôvod, prečo to ide tak pomaly. Veľmi jednoducho ho vo videoreportáži RAND Corporation popísal člen americkej Snemovne reprezentantov Seth Moulton.
„Dlho sme žili v mierových časoch,“ vraví. „Zmenšili sme (počet a kapacitu) našich tovární na výrobu munície,“ vysvetľuje, zatiaľ čo videoprezentácia ukazuje, ako v USA klesol počet zbrojných závodov na výrobu munície z 86 po druhej svetovej vojne na súčasných päť.
Okrem toho sa znížilo množstvo kontraktov a pretrhali sa mnohé dodávateľské vzťahy. Systém výroby v USA sa transformoval na „just in time“, čo znamená, že sa vyrába len toľko, koľko sa v danom čase aktuálne potrebuje. No pri takto veľkej zmene dopytu po munícii tento systém nestíha a kolabuje.
Nikto totiž podobnú zákopovú vojnu, v ktorej sa vypália tony munície, v modernom a rýchlom svete neočakával.
