Minister vnútra bude mať zásadnú zodpovednosť ukončiť vojnu policajtov, minister zahraničných vecí by mal hájiť zmenu línie k vojne a emancipovanú politiku k Washingtonu a Bruselu.
Z prvého vyplýva, že ministrom vnútra by mal byť zástupca Hlasu, z druhého, že na Hlbokej ulici by mal sedieť politik Smeru. Nie diplomat ani bývalý diplomat, ale politik Smeru.
A práve tu vidíme najväčšiu slabosť obidvoch strán. Obidve budú mať problém naplniť očakávania, ktoré vyvolali.
Začnime s Pellegrinim a budúcim ministrom vnútra.
Vo vláde s Ficom bude jeho úlohou mocensky vyvážiť Smer a garantovať koniec vojny policajtov takým spôsobom, aby súčasne uhájil nezávislosť vyšetrovania a zároveň vykonal väčšie personálne zmeny.
Ak chce Hlas obstáť, musí byť minister vnútra silný politický hráč.
Z pohľadu Hlasu by ideálnym riešením bolo, keby ním bol predseda strany. Nikto nemá silnejšiu pozíciu ako Pellegrini. Ten by sa však mal stať predsedom parlamentu.
Keď som sa na túto otázku pred voľbami spýtal Pellegriniho, rýchlo povedal, že na tento post majú viacero silných kandidátov. Odvtedy k tomu dodal, že dvaja premiéri by nemali sedieť vo vláde, takže si sám nakládol viacero prekážok. Zjavne to znamená, že ministrom vnútra byť nechce.
Prirodzeným kandidátom je Denisa Saková, bývalá ministerka vnútra, predtým štátna tajomníčka Roberta Kaliňáka. Vo voľbách získala druhý najvyšší počet krúžkov z Hlasu (bola aj na druhom mieste kandidátky), ale v kampani sa voči Kaliňákovi nevedela presvedčivo presadiť. Na vnútre by ju radi videli aj poslanci Smeru, ale z kuloárov počuť, že ona sama údajne preferuje iný post. V každom prípade, Saková by nepôsobila ako silná protiváha Smeru.
Pellegrini hovorí, že Hlas má viacero kandidátov na ministra vnútra. Spomínala sa ešte Lucia Kurilovská, ale aktuálne je podľa informácií Štandardu favoritom Matúš Šutaj Eštok. Erik Tomáš, ktorý má tiež skúsenosť s pôsobením na ministerstve vnútra, ašpiruje na ministra práce, sociálnych vecí a rodiny (a podľa kuloárov by ním aj mal byť). Kurilovská prišla do Hlasu s Druckerom a zo všetkých kandidátov by bola najslabším ministrom s najnižšou autoritou v polícii.
Matúš Šutaj Eštok je veľmi mladý (ročník 1987), v Hlase si však vypracoval pomerne silnú pozíciu, je považovaný za ideologicky zručného, nemá podobne silnú väzbu k Smeru ako Saková ani Tomáš, v policajných kauzách vystupoval sebavedomo (a odvážnejšie ako Saková), zároveň nie je spojený so žiadnou z vyšetrovaných skupín.
Či ale dokáže v 36 rokoch obstáť na vnútre, je otázka. Orientovať sa v polícii je ťažšie, ako sa zdá, personálna politika je osudovou vecou, minister vnútra má viac zodpovednosti ako moci. Zvlášť to platí pri výbere policajného prezidenta.
Hlas pritom pri obsadení ministra vnútra potrebuje ísť na istotu. Eštok je zjavne favorit, na ktorom sa dokážu zhodnúť všetky tri strany budúcej vlády, ale aj napriek tomu cítiť z tejto nominácie miernu neistotu.
Ešte zložitejšie je to s obsadením ministerstva zahraničných vecí.
Aj tu má ambíciu obsadiť tento rezort Pellegriniho strana, ktorá by sa tak zadefinovala ako povolebná korekcia Smeru, ale tento post by mal mať význam práve pre víťaza volieb. Minister zahraničných vecí tradične patril k premiérovej strane, bolo to tak v posledných rokoch vždy – s výnimkou Matovičovej vlády. Podľa informácií Štandardu ešte stále nie je dohodnuté, či bude ministrom zahraničných vecí kandidát Smeru alebo Hlasu. Ak by totiž post obsadil Hlas, vplyv zahraničných ambasád, mimovládiek a liberálnych médií by získal jasný cieľ.
Je Fico pripravený na takýto zápas?
Minulosť nabáda k opatrnosti, možno až skepse. Ak sa však má niečo po kritike Fica zo Západu (spomeňte si na správanie západných diplomatov, ktorí sa k Ficovi správali bez rešpektu) niečo zmeniť, Fico má na to dobrý dôvod práve teraz. Do čela prieskumov verejnej mienky sa dostal vďaka názorom na vojnu na Ukrajinu a zodpovednosť Američanov za jej provokovanie s rozširovaním NATO. Sebavedome sa ozval aj po kritike Stefana Löfvena zo strany európskych socialistov.
Všetky doterajšie Ficove vlády posielali na rezort zahraničných vecí diplomatov. Boli nimi Ján Kubiš a Miroslav Lajčák, ktorého na rok zastupoval Ivan Korčok (keď pôsobil Lajčák v OSN).
Ani jeden z nich nie je schopný napodobniť Ficovu líniu a hájiť národné záujmy voči USA a silnejším európskym štátom. Problém je, že nikto taký nie je ani v Smere. Blaha, ktorý sa k témam zahraničnej politiky vyjadruje, je nespôsobilý pôsobiť vo vláde. Vyvolal by výrazne viac problémov, ako by dokázal riešiť. Blanár má vystupovanie, ale nemá reputáciu, Kéry ešte neriadil žiadnu inštitúciu.
Ficovi zjavne chýba silný kandidát na ministerstvo zahraničných vecí. Minimálne ak rozmýšľa nad menami z kandidátky.
Pritom si musí uvedomovať, že jedným z kľúčových problémov je, ak rezort zahraničných vecí riadia diplomati, ktorí myslia viac na seba a ďalšiu kariéru ako na záujmy štátu. Kubiš aj Lajčák mu to každý po svojom potvrdili.
Ak myslí Fico zmenu v obhajobe národných záujmov vážne, bude musieť zmeniť prístup k zahraničnej politike, vybudovať silné vládne inštitúcie, ktoré podporia sebavedomejšiu zahraničnú politiku, pretože inak ovplyvňuje našu zahraničnú politiku Globsec a zahraničné ambasády s motivačnými programami pre študentov a s grantami pre mimovládky viac ako víťaz volieb. A z úradu vlády sa to systematicky nedá robiť.
Uvidíme, či sa Fico pokúsi napodobniť Orbána a jeho suverenistické a sebavedomé správanie v zahraničnej politike. Pre konflikty, ktoré Fica vrátili k moci, je to kľúčový post.
O výsledku volieb rozhodli dve vojny. O úspechu novej vlády rozhodne, ako s týmto mandátom Fico a Pellegrini naložia. Je zjavné, že to bude nepomerne ťažšie, ako obstáť v kampani a získať voličov.
Je to však zároveň aj príležitosť.
Keď sa Viktor Orbán vrátil k moci, v jeden moment posunul do funkcií nové tváre, ktoré nemali odznačiky a stranícke legitimácie s poradovým číslom, akým členom Fideszu po jeho založení boli. Tak sa k funkciám dostali politici, ako Petér Szijjártó, Katalin Novák, Judit Varga či najnovšie Kristóf Szalay-Bobrovniczky. Fideszu to vlialo nového ducha, Orbánovej politike novú energiu.
Otázka znie, či to chce a dokáže Robert Fico napodobniť.
