Jesenná clivota, podozrivá herečka a vysoký tlak

Svet je v plameňoch. Explózie vojen a konfliktov sužujú ľudí a krajiny. Najviac si to uvedomujem, keď pápež na Veľkú noc a na Vianoce dáva požehnanie Mestu a svetu, Urbi et Orbi a vždy spomenie miesta, kde trpia nevinní vinou zlých ľudí a zlých politických rozhodnutí.

Výraz ľudskosť dostáva nový, či možno staronový rozmer. Ak je ľudské to, čoho je najviac, potom, zdá sa, že je najviac násilia, zlodejín a vrážd. Byť ľudský potom znamená byť násilný, pomstychtivý, vraždiaci. Skrátka človek. 

Trpké je poznanie, koľko lebiek nájdených v hroboch z rôznych období má dieru na ľavej strane. Je to svedectvo o tom, že tí ľudia boli zabití úderom praváka rovno do hlavy. Aj to je ľudské. Rovnako ako mýliť sa. 

Našťastie, človek má aj svetlé stránky, ešte stále vie prichýliť človeka v núdzi, zastať sa nespravodlivo obvineného a slabšieho, prijať život a slúžiť mu. 

Tieto inšpiratívne príbehy čítam v dejinách cirkvi. Keď je svet v plameňoch, teším sa, že mám pevný bod viery a istoty, že všetky trápenia majú nejaký zmysel, že ľudský život má nejaký zmysel. Že sa ľudia nerodia len ako „krmivo pre kanóny“. 

Človek v Božom kontexte je viac. Za to som vďačný.