Výraz ľudskosť dostáva nový, či možno staronový rozmer. Ak je ľudské to, čoho je najviac, potom, zdá sa, že je najviac násilia, zlodejín a vrážd. Byť ľudský potom znamená byť násilný, pomstychtivý, vraždiaci. Skrátka človek.
Trpké je poznanie, koľko lebiek nájdených v hroboch z rôznych období má dieru na ľavej strane. Je to svedectvo o tom, že tí ľudia boli zabití úderom praváka rovno do hlavy. Aj to je ľudské. Rovnako ako mýliť sa.
Našťastie, človek má aj svetlé stránky, ešte stále vie prichýliť človeka v núdzi, zastať sa nespravodlivo obvineného a slabšieho, prijať život a slúžiť mu.
Tieto inšpiratívne príbehy čítam v dejinách cirkvi. Keď je svet v plameňoch, teším sa, že mám pevný bod viery a istoty, že všetky trápenia majú nejaký zmysel, že ľudský život má nejaký zmysel. Že sa ľudia nerodia len ako „krmivo pre kanóny“.
Človek v Božom kontexte je viac. Za to som vďačný.
Vás však nepresviedčam o ničom. Robte si po svojom.
Dosť už týchto lamentov. Poďme k skutočným nezmyslom, ktoré mi skočili pred frňák.
No napríklad v sobotu sa stal nemilý incident českej herečke a moderátorke Kateřine Brožovej. Niet pochýb o tom, že pani Brožová je neprehliadnuteľnou osobnosťou na českom kultúrnom nebi. Jednak sa stále vyvíja, iná vec je, že sa na nej nepodpisuje krutý zub času. Skrátka, pani Brožová je stále mladá a má štýl.
Neuveríte, čo sa jej stalo. Zamkli ju prázdnom nákupnom centre. Jednoducho prehliadli jej prítomnosť. Vlastnosťou mnohých bohémov je aj nedochvíľnosť, teda permanentné meškanie všade a za každých okolností. Herci, scenáristi, spisovatelia, speváci často meškajú a nerobia si z toho hlavu. Ako hovorí klasik, presnosť je výsadou kráľov, nepresnosť je výsadou géniov...
Pani Brožová zostala vymknutá v obchodnom centre, tmoliac sa v tme medzi regálmi a svoj nešťastný stav zdieľala na Instagrame v nádeji, že jej niekto pomôže. Jej sledovatelia ju sledovali, no zdá sa, že nepodnikli nič, napokon, mohla to byť aj mystifikácia.
Tak herečka zavolala políciu, kde jej prisľúbili, že niekoho zoženú, aby ju vypustil von. Na záchrancu čakala dve hodiny.
Bol to niekto zo správy budovy, kto bol neskutočne znechutený, že sa tam musel terigať. Pani Brožovú zrejme nepoznal, tak ju ešte pre istotu prekontroloval, či niečo nepotiahla.
Svet je zlý a otváracie hodiny sú kruté. Život nie je prechádzka ružovou záhradou a tempus fugit. Dali by sa k týmto floskulám priradiť ešte nejaké iné, ale nemá to zmysel. Povedal syseľ.
Zaželajme pani Brožovej veľa sily a pánovi osloboditeľovi viac trpezlivosti a kultúrnosti.
Keď sme pri tej kultúre, každú jeseň vytiahnem nejaké básne, ktorými sa kochám. Okrem chleba aj básňami je človek živý. Do rúk beriem po stýkrát básnickú zbierku Vojtecha Mihálika Rodisko. Mihálik bol dobrý chlapec, katolík, potom bol komunista a keď zostarol, stal sa opäť chlapcom. Verše písal vždy silné, a ak nie silné, tak aspoň pekné.
Kniha Rodisko bola jeho poslednou knihou. Je to návrat do detstva, do čias, keď bolo všetko na poriadku.
Jeho báseň jeseň sa zachvieva týmito veršami:
Prv ako začnú píliť buky,
už vyteká krv lístia.
Už za Váhom sa flinty čistia,
ušiačiky sa trasú:
čoskoro vzlietnu k zajačiemu raju.
Na samotách sa ženy zamykajú
a trescú svoju krásu.
Zem zdýma – dnes je sýta.
Čas, keď sa dobre číta.
Vietor sa líška pustým záhradám,
kĺžu sa repné vozy, kone, repári.
Plazivé ohne na strniskách planú.
K cukrovaru sa zakrádam
a husté, sladké výpary
ma priliepajú na železnú bránu.
Jeseň je teda inšpiratívnym časom. Básnikom vháňa atrament do pier. Je to synonymum odchádzania a človeku je občas otupno, ani nevie prečo. Tie básne, pečené gaštany a mladé víno v pivniciach, sú teda namieste.
Najkrajšie a zároveň najsmutnejšie vyznanie jeseni zložil básni Rainer Maria Rilke. Jeho báseň Jesenný deň má desiatky prekladov, už som o nej písal, azda som vám ju aj ponúkal, no oslovuje ma znova a opäť, aj po rokoch. A každú jeseň jej rozumiem viac a viac a po novom.
Priveľké leto bolo. Je, Pane, čas.
Na slnečné hodiny svoje tiene polož,
Daj polia naokolo víchrom napospas.
Káž plodom aby rástli do oblín,
Dva južné dni nech horia pre ne ďalej,
K zavŕšeniu ich poháňaj a nalej
Poslednú sladkosť do omamných vín.
Kto nemá domu, už ho nezíska,
kto teraz sám je, kiež nadlho si zvykol,
bdieť bude pisár dlhých zápisníkov,
v alejach sa bude ako v bludiskách
bezradne motať nad nahotou kríkov.
Toto je báseň ako má byť! To je čistá jesenná emócia prekódovaná do písmen.
No a na záver a v súvislosti s jeseňou sa vám musím priznať k jednému barbarskému činu. Dal som si ráno dve kávy nalačno. A potom som s dcérkou išiel do parku. Lístie už pomaly začínalo padať zo stromov, dul vietor, park bol pochmúrny, prázdny, jesenný. Zbierali sme divé gaštany, potom dcérka rúčkovala po ľadovej preliezke. Bolo tam neútulne.
Vymysleli sme skvelý alternatívny plán. Dáme si varenú čokoládu so šľahačkou a k tomu croisant v blízkej kaviarni. Teda to si dá dcérka a ja si dám kapučíno. Plán sme hneď realizovali.
Varená čokoláda bola taká parádna, že sa ani nedá slovami popísať. Tatinko „smetiačik“, teda ja, vypil svoje kapučíno a dojedol som zvyšky pečiva po dcérke a pol hrnčeka tej megasladkej čokolády.
Vyšli sme von, do toho sychravého počasia, reku ešte pár gaštanov nazbierame a mne začalo tak biť srdce, že som si myslel, že ma tam „prekotí“. Tie kávy s megasladkou čokoládou, to som si vyrobil taký silný energetický nápoj, že mi skoro srdce vyskočilo z hrude.
Tak si nadávam v duchu: „Pišta, ty somár, toto ti bolo treba!?“ a rozum mi predkladá všetkých dobrých jedošov s nadváhou, ktorí zomreli na infarkt. Ešte mi do toho skočí príbeh blahoslaveného Titusa Zemana, ktorý nakoniec zomrel na neliečený infarkt, lebo doktor robil pokus, čo s človekom urobí infarkt, ktorý sa nelieči. To je teda dobrý trapas, hovorím si, keď to tu so mnou sekne. Prepáčte moji blízki, zbohom, krutý svet,“ civel som na stromy okolo seba.
Dcérka sa ma pýta: „Si v pohode? Vyzeráš, že ti na hlave rastú psie uši,“ smiala sa mojej bezradnosti.
Búšenie o pár minút ustalo, ale niečo čudné vo mne zostalo. Tá jeseň je fakt potvora. Otvára v nás tajné komnaty a keď so nich nazrieme, vysmeje sa nám do tvárí.