Prečo práve október je mesiac s prívlastkom ružencový?
Táto tradícia má už niekoľko storočí a viaže sa k námornej bitke pri Lepante, ktorá sa odohrala 7. októbra 1571. Kresťanské vojská vtedy zvíťazili nad mohamedánmi. Vtedajší pápež, veľký reformátor, svätý Pius V., ktorý bol zároveň dominikán, zmobilizoval celý kresťanský svet na modlitbu ruženca za záchranu Európy, respektíve za záchranu kresťanského sveta.
Počas toho, ako sa konali prosebné procesie a ľudia sa modlili ružence, dostal Pius V. poznanie, že kresťanské vojská zvíťazili. Nechal teda zvoniť zvony v celom Ríme, pričom sa ľudia naplašili, čo sa to deje. Vtedy vyhlásil, že kresťania zvíťazili, ďakujme Pánu Bohu, a konali ďakovnú procesiu. Tak vznikol sviatok Panny Márie Víťaznej, ktorý sa neskôr transformoval na sviatok Panny Márie Ružencovej.
Ruženec bol však už v tom čase dobre známy, však?
Áno. Už v 15. storočí dostal blahoslavený Alan de la Roche od Panny Márie pätnásť prisľúbení pre tých, ktorí sa budú modliť mariánsky žaltár. Takto sa ruženec pôvodne nazýval, neskôr z toho vzniklo takzvané rozárium, v preklade „záhrada ruží“.
Prečo mariánsky žaltár?
Samotný ruženec sa v rámci počtu odvíjal od žaltára, keďže knihu žaltára tvorí 150 žalmov. V priebehu týždňa sa mnísi pomodlili celý žaltár. Boli však aj takí, ktorí nevedeli čítať. Tí sa k modlitbe žaltára pripájali modlitbou stopäťdesiatich Otčenášov. Preto sa ruženec pôvodne volal pátričky – od prvých slov modlitby Otčenáš, po latinsky Pater noster. To sú také ružencové počiatky.
Niektorí s počiatkami ruženca spájajú aj Dominika Pruského. Bol to kartuzián, ktorý žil v Nemecku. On ku každému zo spomínaných Otčenášov vybral nejaké tajomstvo alebo nejakú udalosť zo života Pána Ježiša, takže tých tajomstiev bolo 150, čo bolo ťažko zapamätateľné. Dominik Pruský teda vytvoril malú knižočku, kde povyberal jednotlivé citáty z evanjelií. Používal aj niektoré apokryfné [tie, ktoré nie sú oficiálne zaradené do kánonu Biblie, pozn. red.]. Preto napríklad aj očisťovanie Panny Márie bolo medzi pôvodnými tajomstvami. Išlo teda nielen o udalosti a tajomstvá zo života Krista, ale aj Panny Márie. Preto túto modlitbu neskôr ľudia nazývali mariánsky žaltár, lebo v nej bol veľmi prítomný mariánsky aspekt.
To však stále nepripomína súčasnú podobu ruženca.
Blahoslavený Alan neskôr pod vplyvom scholastickej teológie a svätého Tomáša Akvinského rozdelil ruženec na známe desiatky. Najprv bola teda modlitba Pána, Otčenáš, ktorý je takým začiatkom alebo vrcholom modlitby. Nasleduje dialóg, kde sa Boh prihovára Márii skrze anjela: „Zdravas, Mária, milosti plná, Pán s tebou.“ To je pozdrav anjela, ktorý poukazuje na moment vtelenia. Potom prichádza dodatok Alžbety: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho, Ježiš.“ A nakoniec je tam tretí dodatok, najmladší v poradí, a to je príhovorná modlitba cirkvi: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej. Amen.“
Táto modlitba sa pripojila k anjelskému pozdravu v čase morových epidémií a potom po Tridentskom koncile. Na záver sa dávala doxológia Sláva Otcu. Udalosti vo Fatime však vniesli do jednotlivých desiatkov ďalšiu modlitbu, ktorá sa akoby „zavesila" na ten pomyselný vianočný stromček, a to je modlitba anjela: „Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy...“.
Môžeme teda povedať, že v 15. storočí bol už viac-menej ruženec ustálený v takej podobe, akú poznáme aj dnes?
Áno. Okolo roku 1475 už je zachytené aj rozdelenie na tri časti – radostný, bolestný a slávnostný ruženec, ktoré má takisto „na svedomí“ blahoslavený Alan. Vtedy sa už datujú aj prvé ružencové bratstvá, ktoré vznikali pri pútnických miestach a pri dominikánskych konventoch. Ruženec sa vnímal ako príprava na svätú omšu, pretože bežní ľudia sa nemohli modliť ofícium [liturgiu hodín, pozn. red.] ako rehoľníci alebo ako mnísi v kláštore. Snažili sa preto zamerať na tajomstvo života Ježiša Krista takýmto spôsobom.
Kedy sa k pätnástim desiatkom pripojili úvodné modlitby – krédo, Otčenáš, tri Zdravasy...?
Toto prichádza v čase reformácie, lebo pôvodne bol ruženec iba jeden celok, kde bola na začiatku medaila Panny Márie, na druhej strane Pán Ježiš, až neskôr bola medaila nahradená krížom. Po Tridentskom koncile sa kládol veľký dôraz na to, aby ľudia poznali tajomstvá viery a vzbudili si vieru ešte skôr, ako vstúpia do tajomstva života Ježiša Krista. Preto sa k modlitbe ruženca začal pripájať známy preddesiatok. Najskôr je kríž, ktorý predstavuje apoštolské vyznanie viery, potom je prvé zrnko s Otčenášom, ďalej tri Zdravasy s tromi božskými cnosťami – viera, nádej a láska. Tak to bolo úplne na začiatku, neskôr sa pri každom ruženci začali pridávať osobitné invokácie. Nasleduje doxológia Sláva Otcu a spojovník je vlastne prvý Otčenáš prvého desiatku.
Kto sa v priebehu dejín najviac podieľal na šírení ruženca?
Určite má na šírení ruženca veľkú zásluhu samotná rehoľa kazateľov. Samozrejme, aj iné rehole veľmi propagujú ruženec, ale dominikáni boli viackrát poverení priamo pápežmi, bola im zverená táto modlitba, a preto aj starostlivosť o ružencový apoštolát. Ružencové bratstvá do dnešných dní majú na starosti dominikáni na celom svete.
Ruženec bol dokonca v minulosti pre misionárov geniálnym prostriedkom katechézy, pretože obsahoval základné pravdy viery a základné modlitby. To bola úplne primárna katechéza. Tieto modlitby sa dokázali naučiť aj jednoduchí ľudia, aj ľudia, ktorí, nevedeli čítať. V prenesenom slova zmysle sa stal ruženec takou Bibliou chudobných – cez tajomstvá života Ježiša Krista dokázali ľudia poznať základné udalosti z dejín spásy, a to je vtelenie, vykupiteľská smrť a vzkriesenie.
Okrem svätcov, ktorých sme už spomínali, ktorí ďalší sú ešte nejakým spôsobom spätí s ružencom?
Veľkým propagátorom bol svätý Ľudovít Mária Grignion z Montfortu. Často sa s ružencom spája aj svätý Páter Pio. Svätý Ján Pavol II., to je takisto nielen pápež milosrdenstva, ale aj pápež modlitby ruženca. No dovolím si povedať, že každý svätec nejakým spôsobom mal blízko k tejto modlitbe. Napríklad svätý arský farár Ján Mária Vianney. Známa je jeho úpenlivá prosba, keď prišiel do Arsu. Pozeral sa na Sviatosť oltárnu a hovoril Ježišovi, že „sme tu spolu. A som tu aj s tvojou matkou Máriou“. Čiže kľačal na kolenách pred Eucharistiou a nazeral na tajomstvo vteleného Krista, v rukách držal ruženec a modlil sa ho spolu s Ježišovou matkou Máriou.
Svätý Ján Mária Vianney teda v skratke ukázal, aký postoj možno k ružencu zaujať.
Ruženec je jednoduchá modlitba, ale veľmi hlboká. Ľudia, ktorí majú s modlitbou ruženca problém, sú väčšinou tí, ktorí sa ho nemodlia, alebo tí, ktorí sa ho modlia „na výkon“. Poznáme totiž aj také zjavy, kde ľuďom ide iba o to, koľko ružencov sa pomodlia a podobne.
Ruženec nie je o drmolení slov. V tejto súvislosti sa mi páči vyjadrenie pápeža svätého Pavla VI. v dokumente Marialis Cultus, kde píše, že ruženec bez tajomstva a bez obsahu by bol iba mŕtvolou bez duše. To znamená, že ak vyprázdnime tajomstvo a ostaneme iba pri forme, je to iba mantra. Je to iba nejaké bezmyšlienkovité opakovanie slov. Myšlienky sú často úplne inde a to nie je ruženec. Mnohí vnímajú ruženec ako nejaký kultový amulet, či už v aute, na krku, v uchu, na ruke a podobne, ale ak vyprázdnia obsah, ktorý ten predmet nesie, ide už iba o prázdny predmet, ktorý nemá komu čo povedať.
Prečo sa k pôvodným trom pridala aj štvrtá časť ruženca?
Toto delenie siaha do roku 2003, keď pápež Ján Pavol II. znovu vytiahol na povrch tajomstvá zo života Ježiša Krista a jeho verejného účinkovania – od krstu cez svadbu v Káne Galilejskej až po ustanovenie Eucharistie. Svätý Ján Pavol II. akoby vyplnil tú pomyselnú dieru medzi narodením, utrpením a oslávením Pána Ježiša. Tak vznikol ruženec svetla. V podstate však neurobil nič iné, len z tých pôvodných 150 tajomstiev vybral päť, ktoré aplikoval na ruženec svetla.
Nepovstali nejaké protestné hlasy voči tomu, že Ján Pavol II. vlastne „rozbil“ pôvodný počet desiatkov, ktorý symbolicky odkazoval na 150 žalmov?
Samotný pápež to veľmi pekne vysvetľuje v liste o ruženci Rosarium virginis Mariae. V ňom rozoberá, prečo dopĺňa alebo prečo narúša tú tradíciu stopäťdesiatich žalmov. Ide o to, že Kristovo tajomstvo je „nezakonzervovateľné“ v zmysle nejakých čísel, je oveľa väčšie ako nejakých stopäťdesiat pohľadov na dané tajomstvo. Ján Pavol II. hovorí, že Kristus je ten, ktorý dopĺňa a ešte dáva niečo navyše. Tak vlastne neochudobňuje, ale rozvíja Kristovo tajomstvo. Samozrejme, že niektorí mali zaužívanú pôvodnú formu, zvlášť v ružencových bratstvách vo forme živého ruženca, kde bývali skupinky – ruže po pätnásť členov.
Čo sú ruže?
Tento pojem sa viaže k nedávno blahorečenej Pauline Jaricotovej a k 19. storočiu. Vtedy sa vyformovalo veľké ružencové hnutie vďaka tejto veľkej žene. Ona chcela oživenie ruženca skrz to, že tajomstvá akoby rozmenila na drobné. Znamená to, že tých pätnásť tajomstiev rozdelila medzi pätnástich členov. Každý z nich sa teda jeden deň modlí jeden konkrétny desiatok, potom si ho striedajú a tak ďalej. Na to, aby to bolo ľahko zapamätateľné, vytvorili si také lupienky v tvare srdiečok alebo lístkov. Keď sa členovia spolu stretli, každý doplnil svoj lupienok do ruže, čím ju skompletizovali aj vizuálne. Hoci bol každý člen počas mesiaca, keď sa modlil svoj desiatok, doma, predsa boli členovia spojení prostredníctvom modlitby ruženca.
Ľudia, ktorí si zvykli na túto formu ruženca, si teda po pridaní ruženca svetla nevedeli predstaviť, ako budú skupinky vyzerať ďalej – budú mať dvadsať členov? Od roku 2003, keď svätý Ján Pavol II. uviedol tento ruženec, snažíme sa aj v našich ružencových bratstvách aplikovať tento model a je všeobecne prijatý, skupinky sú dvadsaťčlenné. Samozrejme, že tam, kde bolo niekoľkonásobne viac ruží, zredukoval sa ich počet, aby mohli vzniknúť dvadsiatky.
Hovorili sme o ružencovom bratstve, hovorili sme o ruži. Aký je medzi nimi rozdiel?
Ružencové bratstvo je spoločenstvo ľudí modliacich sa ruženec. Poznáme tri formy. Tá najmladšia, ktorú som už spomenul a ktorá pochádza od blahoslavenej Pauliny Jaricotovej, je takzvaný živý ruženec, v rámci ktorého sa členovia združujú v ružiach. Ruže sú skupinky po dvadsať členov. Členovia sa teda modlia mesiac jeden konkrétny desiatok každý deň, neviaže ich to však pod hriechom. Majú povinnosť spolu sa stretnúť raz v mesiaci, pričom absolvujú spoločnú modlitbu časti ruženca, napríklad päť desiatkov, alebo sa spolu pomodlia nejakú inú mariánsku pobožnosť, v pôste to napríklad môže byť aj krížová cesta.
Potom je forma svätého ruženca. Tá je pomerne starobylá. Znamená to, že veriaci sa zaväzujú pomodliť sa v priebehu týždňa celý ruženec v zmysle dvadsiatich tajomstiev. Je už na členoch, ako si ruženec rozdelia. Na rozdiel od živého ruženca ich neviaže spoločné stretnutie, ale môžu naň, samozrejme, prísť. Úplne najstaršia je forma večného ruženca, kde sa spolu stretnú členovia raz v mesiaci alebo raz v roku a majú takzvanú hodinu bdenia.
Samozrejme, že teraz to trvá trochu dlhšie. Myslí sa tým na rozjímavé zameranie sa na tajomstvá ruženca, rozjímavú modlitbu aj so Svätým písmom, pričom kontinuálne prechádzajú od radostných tajomstiev cez tajomstvá svetla, bolesti až k slávnostným tajomstvám v jednom časovom úseku. U nás na Slovensku je takým fenoménom práve živý ruženec, čo je pomerne unikátne aj v strednej Európe. Niečo také nie je ani v Poľsku, ani v Česku, ani v Maďarsku.
Ako dominikáni máte ružencové bratstvá na starosti. Viete teda povedať, či je pravdivý výrok, že „ruženec je modlitba pre babky“?
Dovolím si povedať, že nie je, lebo ruženec má čo povedať aj mladej generácii, ak ho mladí naozaj objavia v kontexte Božieho slova a evanjelia. Mne osobne sa veľmi páčia aj rôzne aplikácie, ktoré už dnes existujú aj k modlitbe ruženca. Môžu byť nápomocné, keď človek nemá spoločenstvo.
Samozrejme, ideálne je vstúpiť do spoločenstva a vytvárať toto spoločenstvo v modlitbe, ale nie vždy je to možné. Ja napríklad pri šoférovaní veľmi rád počúvam rádio, kde sa modlia ruženec, a takýmto spôsobom môžem vplynúť do spoločenstva modlitby bez toho, aby som držal ruženec v ruke, lebo potrebujem šoférovať a sústrediť sa na vedenie automobilu. Napriek tomu sa môžem spolu s nimi modliť. A to je super.
Zaujímajú sa mladí ľudia o členstvo v ružencovom bratstve?
Bratstvá momentálne prechádzajú generačnou výmenou, po pandémii ešte viac. Takže je tu pozvanie aj pre mladých a mladé rodiny, ktoré majú túžbu modliť sa ruženec v spoločenstve, vytvoriť napríklad takú ružu, dať sa dokopy s ľuďmi, ktorí naozaj chcú, ktorí sa stretnú, ktorí sa dokážu skutočne zamýšľať, nielen odrapotať nejakú časť ruženca, ale dokážu premieňať tú modlitbu, to spoločenstvo, na konkrétne skutky lásky, lebo o tom je ruženec. Ruženec nás vťahuje do tajomstva, aby sme slovo prijímali, počúvali, prežúvali, kontemplovali, nazerali naň – a potom nás čaká misia. To je to „vchádzanie a vychádzanie“, také typické aj pre dominikánsku spiritualitu. Skôr ako idem kázať, musím si sadnúť, musím si naštudovať veci, musím sa s tým slovom zžiť, aby som potom mohol ísť a ohlasovať ho, kázať.
Nie každý človek je však súčasťou nejakého ružencového bratstva. Ako často sa teda odporúča modliť ruženec?
Pri zjavení vo Fatime pozývala Panna Mária k dennej modlitbe ruženca. Niečo podobné zaznelo v Lurdoch, niečo podobné zaznieva v Medžugorí. Dá sa povedať, že denná modlitba ruženca má byť takým štandardom výbavy katolíckeho veriaceho. To znamená, že byť „štandardným katolíkom“ znamená mať blízko aj k ružencu a zdravej mariánskej úcte. Chcel by som však podčiarknuť k zdravej, lebo často z mariánskej úcty robíme folklór. Zdravá mariánska úcta je vždy kristocentrická, vťahuje do vzťahu s Ježišom Kristom a pripravuje či už na prijatie Božieho slova, alebo Eucharistie. A to je ruženec.
Ľudia, ktorí sa ruženec nemodlia, väčšinou argumentujú jeho monotónnosťou.
Myslím, že to bol opäť Pavol VI., ktorý povedal na margo monotónnosti, alebo teda opakovania slov, že to nie sú ľudské slová. Keď ich my ľudia opakujeme, tak vlastne opakujeme to, čo nám Boh komunikuje. Keď učeníci prosia Ježiša, aby ich naučil modliť, predkladá im modlitbu Otčenáš. Je v ruženci prítomná? Je.
Keď si vezmeme tajomstvo vtelenia, kedy prichádza? No v dialógu anjela s Máriou: „Zdravas, milosti plná“ alebo „Raduj sa, Bohorodička“, ako majú gréckokatolíci. Čiže je to anjelský pozdrav. Potom je tam dialóg Alžbety a Márie: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.“ A potom je tam príhovor cirkvi. Ruženec teda nie je individualistická modlitba a nikdy ani nebola. Je to modlitba spoločenstva, lebo sa nemodlíme „Otče môj“, ale „Otče náš“.
To znamená, že keď dám dôraz iba na slová, tak áno, ruženec je monotónny. Ale keď kladiem dôraz na tajomstvo a na to, čo mi komunikuje, tak sa slová stanú pevnými skalami na moste, ktoré ma privádzajú k tomu konkrétnemu tajomstvu. Ja vlastne pomyselne kráčam ponad tú rieku, ako to hovorí Katarína Sienska: „Kriste, tvoje slovo je mostom“. Ona hovorí, že na tomto moste – to je vlastne Kristus, on je ten most – „každé tvoje slovo je ako kameň, ktorý má svoje miesto na moste. A po tomto tvojom slove ja môžem prejsť do tajomstva tvojho Otca“.
Čiže iba cez Krista môžeme prísť k Otcovi. A naopak, to, čo Otec komunikuje, znova prechádza cez ten most, cez Krista. Takto sa spájajú dva brehy medzi Bohom a človekom. A ruženec práve vytvára akoby ten pomyselný most, po ktorom môžeme ísť.
Treba sa teda osobitne sústrediť na každé slovo?
Mozog je geniálny v tom, že on si ide akoby na nejakej frekvencii, vlnovej dĺžke a ponad slovíčka sa dokáže zamerať aj na niečo ďalšie, a to je to tajomstvo. Čiže ja už sa nemusím zameriavať len na konkrétne slovo, ale môžem myseľ upriamiť na to tajomstvo. Problém je, keď tajomstvo nahradíme roztržitosťou a myslíme na to, čo sme robili, čo ešte musíme urobiť a podobne. Vtedy sa nezameriavame na tajomstvo, hoci ústa bľabocú Zdravas. Kopenie prázdnych slov z jednej kopy na druhú, to nie je ruženec.
Ruženec je to tajomstvo, na ktoré mám mať myseľ zameranú, preto mám kartičku, mám obraz alebo Božie slovo, aby som mal nejaký predmet, nejaký prameň, ktorý mi aj pri roztržitosti pomôže mať myseľ upriamenú na Krista. A to je zároveň obraz Márie, ktorá si uchováva slová vo svojom srdci a premýšľa o nich. Čiže sú vo mne. A keď sú vo mne, v mojej mysli, v mojom srdci, tak potom dokážem hovoriť to, čo vychádza zo srdca. To, čo je prekontemplované, to, čo je prerozjímané. A to je modlitba, to je moja odpoveď. A tá modlitba sa potom prejavuje v konkrétnych skutkoch lásky, čo už je charita, kreativita, apoštolát.
Máte na záver nejakú radu pre tých, ktorí si chcú ruženec viac osvojiť alebo si ho obľúbiť?
Pri ružencových obnovách zvyknem poukazovať na spomínaný list o ruženci od Jána Pavla II. Odporúčal v ňom, aby sme denné evanjelium, ktoré sa číta v rámci liturgie, premodlili tiež ako tajomstvo, aplikovali ho ako desiatok, napríklad ako „Ježiš, ktorý hľadá stratenú ovečku“ alebo „Ježiš, ktorý je svetlo sveta“. Hoci to nie je v oficiálnom ruženci s dvadsiatimi tajomstvami, ale Ján Pavol II. odporúča, aby sme akoby vtiahli do toho Krista a kontemplovali pohľadom Božieho slova to, čo komunikuje ľuďom.
Dá sa teda povedať, že tajomstiev je neobmedzene?
Áno. To je vlastne tajomstvo Krista ako celé evanjelium, ktoré Ježiš postupne odkrýva svojim učeníkom a do ktorého vťahuje každého, kto číta Božie slovo. Ten čas desiatich Zdravasov, alebo teda desiatku, ktorý poznáme ako ruženec, je len zamyslením sa z iného uhla pohľadu. Na lepšie pochopenie použijem pobožnosť krížovej cesty, ktorá má klasických štrnásť zastavení, no v podstate je celá krížová cesta štvrtým tajomstvom bolestného ruženca [Ježiš, ktorý pre nás kríž niesol, pozn. red.], ktoré je rozmenené na drobné. Akoby každé zrnko bolo nejakým zastavením. Čiže z iného uhla pohľadu nazeráme na rovnakú vec a rovnakú udalosť, na tajomstvo Ježiša Krista. Takýmto spôsobom sa učíme rozjímať, ale aby sme mohli rozjímať, tak potrebujeme poznať Božie slovo. Vychádzame teda z toho prameňa, ktorým je evanjelium a dané tajomstvo, ktoré Ježiš komunikuje.