Tí, ktorí prežili, sa skrývali v okolitých kríkoch, niektorí z nich celé hodiny.

Nad hlavou hvízdali guľky a všade naokolo sa ozývali výstrely, povedal 35-ročný Andrej Peairie, jeden z tých, ktorí prežili. Opísal, že sa vyplazil na vrchol neďalekého kopca, aby lepšie videl, čo sa deje.

„Dym, plamene a streľba," povedal Peairie, zamestnaním technik. „Mám vojenskú minulosť, ale nikdy som nebol v takejto situácii."

Tak sa začal jeden z najkrvavejších víkendov v izraelskej a palestínskej histórii, ktorého všetky podrobnosti sa začali objavovať v nedeľu, keď preživší spomínali na najkomplexnejší a najbezohľadnejší útok na ich národ od arabsko-izraelskej vojny v roku 1973.

Podľa predbežného odhadu, ktorý poskytol izraelský vojenský predstaviteľ, palestínski militanti zabili približne 700 Izraelčanov a najmenej 150 zajali ako rukojemníkov. Rozšírené boli videá s deťmi a starými rodičmi unesenými z ich domovov v Izraeli a s okrajmi ciest posiatymi mŕtvymi telami. Hovorca Rady pre národnú bezpečnosť neskôr v nedeľu uviedol, že v bojoch zahynulo „niekoľko" amerických občanov.

Tento útok, ktorý bol ohromujúci svojím rozsahom, vyvolal tvrdý protiútok Izraela, ktorý podľa predstaviteľov zdravotníctva v Gaze zabil najmenej 413 obyvateľov pri raketových útokoch a prestrelkách.

Násilie sa začalo pomerne obvyklým spôsobom – raketovou paľbou z Gazy krátko po svitaní.

Amir Tibon a jeho susedia z kibucu Nahal Oz, dediny, ktorá sa nachádza niekoľko sto metrov od Gazy, si zvykli na častú raketovú paľbu militantov.

Bombové kryty sú nainštalované v každom dome v kibuci a obyvatelia sú zvyknutí vracať sa do nich raz za pár týždňov.

Ale hneď po tom, ako sa 35-ročný Tibon v sobotu ukryl spolu so svojou manželkou a dvoma malými dcérami, vedel, že tento útok je úplne iný.

Zvuk streľby.

Potom prišlo hlboko skľučujúce uvedomenie.

„Teroristi boli v kibuci, v našom susedstve a v istom okamihu aj za našimi oknami," spomína Tibon. „Počuli sme ich rozhovory. Počuli sme ich bežať. Počuli sme, ako strieľajú zo svojich zbraní na náš dom, na naše okná."

V dedinskej skupine WhatsApp posielali susedia zúfalé správy. „Ľudia hovorili: ‚Sú v mojom dome, snažia sa vniknúť do krytu!‘“ spomína pán Tibon, novinár pre Haaretz, jedno z najvýznamnejších spravodajských médií v krajine.

Správy od kolegov reportérov boli ešte desivejšie. Hovorili, že Hamas, militantná skupina, ktorá ovláda Gazu, prenikla do desiatok izraelských pohraničných miest a že izraelskej armáde potrvá, kým sa dostane do dediny.

Krátko nato sa Tibonovi začal strácať mobilný príjem.

Dvadsaťjeden kilometrov na východ, hlboko na izraelskom území, Meitav Hadadová a jej brat Itamar netušili, že Izrael bol napadnutý.

Súrodenci si na židovský sabat vypli telefóny.

V ich štvrti Ofakim, malom meste s 33 000 obyvateľmi na juhu Izraela, sa zrazu ozvali výstrely.

22-ročný Hadad, vojak mimo služby, schmatol pušku a vybehol na ulicu. Meitav Hadadová, 18-ročná študentka teológie, ho nasledovala.

Podľa Meitav Hadadovej očakávali možno jedného strelca, útočníka samotára, ktorý sa často zameriava na izraelských civilistov.

To, čo zistili, však bolo oveľa šokujúcejšie: Do ich pokojnej štvrte, niekoľko kilometrov od hraníc s Gazou, prenikol oddiel palestínskych bojovníkov vyzbrojených puškami a raketometom.

„Nechápali sme, čo sa deje," povedala Hadad.

Vydesená sa schovala na detskom ihrisku.

Jej brat však pokračoval a spojil svoje sily s ďalšími dvoma ozbrojenými obyvateľmi, ako ukázal videozáznam z mobilného telefónu. Začal strieľať na militantov, pričom zasiahol dvoch, než sa mu zbraň zasekla a musel sa ukryť, povedal.

Keď ustupoval, militanti ho trikrát strelili – raz do pečene, raz do nohy a tretíkrát do chrbta.

Rýchlo strácal krv a nemal sa kde skryť.

Zúfalo hľadal úkryt, začal chodiť od domu k domu a snažil sa presvedčiť obyvateľov, aby ho vzali dovnútra, povedal Hadad. Nikto sa mu neodvážil otvoriť, pretože sa báli, že on sám je palestínsky bojovník.

Aby nevyzeral tak hrozivo, schoval si zbraň do skrinky s poistkami. Nakoniec mu pár otvoril dvere a ponáhľal sa dovnútra. Spolu zastavili jeho krvácanie tak, že mu roztrhali džínsy a použili ich ako škrtidlo, povedala jeho sestra.

Keď izraelské bezpečnostné sily začali znovu získavať kontrolu nad mestom, prišli dvaja policajti, aby Hadada previezli do nemocnice. Odviezli ho späť na ulicu a zastavili prechádzajúce auto.

Zhodou okolností to bola matka Hadada, Tali.

Keď sa nevrátil domov, staršia pani Hadadová porušila dodržiavanie sabatu a požičala si susedovo auto, aby hľadala svojho syna.

A tým ho zachránila.

Osemdesiat kilometrov severnejšie sa rodičia Tibona, Noam a Gali Tibonovci, tiež vydali na záchranu svojej rodiny – opustili svoj domov v Tel Avive, nasadli do džípu a vydali sa na juh.

Cieľ: Kibuc Nahal Oz.

Pár mal na svoju ochranu len jednu pištoľ, povedal Noam Tibon. Nehodlali sa však prizerať, ako je ich rodina v nebezpečenstve.

„Pochopili sme, že ak pre nich nepôjdeme my, tak nikto," povedal Noam Tibon, generál vo výslužbe. „Ak je v Nahal Oz toľko teroristov, niečo sa pokazilo."

Počas jazdy na juh dvojica narazila na policajné zátarasy, pri ktorých im policajti nariadili, aby sa otočili.

„Povedali sme: ‚Počúvajte, máme deti a vnúčatá v nebezpečenstve,'" povedal Noam Tibon. „A jednoducho sme sa pohli dopredu."

Keď sa priblížili k hraniciam Gazy, začali stretávať ľudí, ktorí utekali z bujarého večierka a šprintovali po ceste, pričom ich šaty boli sfarbené krvou. Dvojica ich odviezla do neďalekého mesta. Krajnica cesty a blízka poľnohospodárska pôda boli posiate mŕtvymi telami, povedal Noam Tibon.

Niekoľko kilometrov od kibucu Nahal Oz nechal Noam pani Tibonovú na menej nebezpečnom mieste a potom pokračoval v ceste so zraneným vojakom, ktorého stretli na ceste.

Skôr ako sa však dostali do dediny, narazili na prestrelku medzi izraelskými vojakmi a palestínskymi militantmi. Obaja muži vyskočili a zapojili sa do boja.

Tibon povedal, že potom previezol dvoch zranených Izraelčanov do bezpečia a odovzdal ich spolu s džípom svojej manželke, historičke, ktorá ich odviezla do nemocnice na sever.

Tibon opäť zamieril na juh, odviezol ho priateľ, ďalší bývalý generál, na ktorého vraj náhodou narazil.

Na okraji kibucu Nahal Oz sa podľa neho spojili s izraelským komandom, ktoré sa pokúšalo dedinu dobyť späť.

Keď vošli dovnútra, našli ulice posiate telami, niektoré palestínske a niektoré izraelské, povedal Noam Tibon.

Potom začali dom od domu čistiť dedinu od militantov.

Amir Tibon a jeho rodina ich počuli prichádzať z ich krytu.

O hodinu neskôr zaznelo buchot na stenu ich protibombového krytu, povedal Amir Tibon.

„A počuli sme otca povedať: ‚Som tu.'"

Na reportáži sa podieľali Myra Noveck z Jeruzalema, Hiba Yazbek z Nazaretu v Izraeli, Ronen Bergman z Ramat Hasharonu v Izraeli a Michael D. Shear z Washingtonu.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.