Táto pohroma má príčiny vonkajšie – v medzinárodnom dianí, a príčiny vnútorné – v samotnom Izraeli. Začnime tými vnútornými.
V Izraeli už dlhé mesiace prebiehajú státisícové demonštrácie proti vláde Benjamina Netanjahua. V niečom sa podobajú zlomovým líniám, ktoré sa rozšírili v mnohých demokraciách – medzi „populistami“ a „establishmentom“, medzi „somewheres“ a „anywheres“. Ale v niečom nie.
Rozbuškou sa stali plány Netanjahuovej koalície na reformovanie justície. Na prvý pohľad to vyzerá ako židovská obdoba „ohrozenia vlády práva“, pre ktorú Európska únia naháňa Maďarsko a Poľsko. Ale sú tu podstatné rozdiely.
Liberál počuje, že vláda chce osekať právomoci Najvyššieho súdu, a má v tom jasno. Konzervatívec počuje, že vláda chce napríklad zrušiť právo Najvyššieho súdu vetovať vymenovanie ministrov, a hovorí, veď to je absurdné, tá reforma je správna.
Problém je v tom, že Izrael nemá ústavu ani žiadnu listinu základných práv. Politici sa k tomu nikdy nedostali. Takže Najvyšší súd supluje systém bŕzd a protiváh a naozaj niekedy rozhoduje svojvoľne, len na základe svojho výkladu hodnôt, ktoré obsahuje deklarácia nezávislosti.
Sudcovia navyše majú zaručený rozhodujúci hlas pri vymenovaní svojich nástupcov – to je možno tajná túžba nejedného ústavného sudcu v mnohých krajinách, ale rozhodne to nie je stav, ktorý by bol zárukou demokracie.
Vláda k tomu prihodila ešte reformy, ktoré obmedzujú nezávislosť niektorých inštitúcií a posilňujú ich politickú kontrolu. Opäť vec na diskusiu, ktorá by sa však viedla lepšie, keby Netanjahu nevytvoril koalíciu s niektorými z najextrémnejších politikov, ktorí majú za sebou trestné stíhanie aj pobyty vo väzení.
Demonštrácie proti reforme sa však vyvíjali podobne ako odpor proti populistom v iných západných krajinách. To, čo začalo ako protest proti reformovaniu justície, získalo miestami prvky opovrhnutia voči druhej polovici krajiny – tej staromódnejšej, náboženskejšej, menej vzdelanej, viac zrastenej s tradíciou. Čo má v Izraeli svoje špecifiká.
Jednak to, že Izrael nie je krajina ako každá iná, ale aj to, že tá menej moderná časť populácie sa vyznačuje rapídne vyššou pôrodnosťou. Takže tá elitnejšia, kozmopolitnejšia časť sa pozerá na budúce voľby s obavami. A vyhráža sa, že nad krajinou „zlomí palicu". A odsťahuje sa do nejakého normálneho mesta, napríklad do Berlína.
Ale to by chcelo dôkladný a zasvätený pohľad zvnútra. Vzhľadom na aktuálnu situáciu nezabúdajme, že zaznievali aj vyhlásenia vojenských záložníkov vrátane špičkových, ako napríklad pilotov, že pre túto vládu nenarukujú. Netanjahua tieto boje zamestnávali. Až sedemdesiat percent izraelských jednotiek, ktoré mali byť dislokované pri Gaze, boli namiesto toho na Západnom brehu, kde sa ministri Netanjahuovej vlády snažili Palestínčanom čo najviac znepríjemniť život.
Vláda akoby si mohla dovoliť luxus nezaoberať sa bezpečnostnou situáciou, ale politickým bojom. Spoliehať sa na to, že izraelskú pozornosť nikto neotestuje, bolo naivné. Čo už počas minulých mesiacov pár ľudí povedalo. Vrátane tých vo funkciách v bezpečnostnom aparáte.
Príčiny zlyhania možno prerozprávať tiež menej politicky. Ako dôsledok toho, že sa Izrael nechal uspávať svojou technologickou prevahou a spoľahol sa na senzory na hraniciach a podobné vychytávky. A nedocenil, že slabší nepriateľ hľadá asymetrické výhody, čidlá oslepí, cez plot sa dostane napríklad na rogalách a naučí sa proti tankom používať drony v ukrajinskom štýle.
Neodškriepiteľná zodpovednosť
Nech už si o celej doterajšej Netanjahuovej politickej kariére myslíme čokoľvek, premiérova politická zodpovednosť za sobotňajšiu katastrofu je neodškriepiteľná. Nebude sa riešiť teraz, keď sa Izrael zomkne ako jeden muž, zostaví sa kabinet národnej jednoty a tak ďalej, kým nebudú útočníci rozdrvení. Ale nezabudne sa na to.
Útok sa, pochopiteľne, nestal v medzinárodnom vákuu. Wall Street Journal prišiel v nedeľu so správou, ktorá sa opiera o nemenovaných predstaviteľov Hamasu a Hizballáhu, poradcu sýrskej vlády a jedného európskeho činiteľa, podľa ktorých sa útok plánoval v súčinnosti s iránskymi revolučnými gardami. Detaily sa vraj cibrili na stretnutiach v Bejrúte od augusta. Útok sa musel plánovať dlhšie, ale predpokladajme, že to spravodajstvo je pravdivé – v záujme dôvery v kvalitnú žurnalistiku. Je to totiž príbeh, ktorý chcelo veľa ľudí počuť, alebo ho priamo považovali za hotovú vec.
V istom zmysle je to jedno: že Irán dlhodobo podporuje všetky protiizraelské sily v regióne, to je známe. Nie je problém sa pozrieť, odkiaľ má Hamas rakety a ďalšie zbrane (čo tiež ukazuje, ako je to s tou „blokádou“, ktorou vraj Izrael Gazu dusí). Ďalšou „nabitou zbraňou" by bol veľký iránsky kybernetický útok ráno v deň útoku, ak by sa takáto správa potvrdila. Ide ale hlavne o vybavovanie politických účtov inde, najmä v Amerike.
Symbolicky 11. septembra vyšlo najavo, že americká vláda uzavrela s Iránom dohodu, ktorou odblokovala šesť miliárd dolárov zmrazených v juhokórejských bankách, výmenou za prepustenie piatich Američanov väznených v Iráne (do domáceho väzenia, nie domov).
Bidenova administratíva tvrdí, že peniaze sú v Katare a Irán ich smie použiť len na humanitárne účely. Lenže, nehovoriac o dôveryhodnosti Kataru, ako hovorí ekonomická poučka, „money is fungible“, čo by sa dalo najlepšie preložiť ako „peniaze sú peniaze“. Sú všetky rovnaké – peniaze, ktoré Irán nemusí minúť za lieky a potraviny, sú tie isté peniaze, ktoré môže minúť za zbrane.
Americkí politici, kritickí voči Bidenovej (a predtým Obamovej) snahe uzavrieť s Iránom jadrovú dohodu, pochopiteľne očakávajú nejakú tú „nabitú zbraň“, ktorá by potvrdila iránsku účasť na sobotňajšom útoku. Bolo by to logické vyvrcholenie Obamovej faktickej zahraničnopolitickej koncepcie – odpútať sa od tradičných amerických spojencov na Blízkom východe a dosiahnuť zmierenie s Iránom.
Ďalšou správou z posledného obdobia, ktorú si Bidenovi kritici všimli, boli uniknuté e-maily jedného iránskeho činiteľa, z ktorých vyplynulo, že Irán si od roku 2014 budoval lobistickú skupinu medzi západnými akademikmi a ľuďmi z think tankov. Jedna z menovaných, Ariane Tabatabaiová, je teraz šéfkou kabinetu námestníka amerického ministra obrany. Obamova a Bidenova administratíva ide „poruke" Iránu a vojenskú pomoc Izraelu poskytuje hlavne preto, aby ho mali pod kontrolou.
Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ?
Je tu však jedna medzinárodná deliaca čiara, kde zrejme neplatí, že nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ, a tou je vzťah Izraela s Ruskom. Iránske zbrane, ktoré zabíjajú v Izraeli, zabíjajú aj na Ukrajine.
Izrael však s Ruskom nadviazal pragmatický vzťah počas vojny v Sýrii, keď mu Rusko, ktoré kontrolovalo sýrsky vzdušný priestor, umožňovalo útočiť na iránske dodávky pre libanonský Hizballáh. Je otázne, s akým úspechom. Izrael, aby tento vzťah neohrozil, v každom prípade odmieta dodávať zbrane Ukrajine a pripojiť sa k západným sankciám.
Izraelská diplomacia a propaganda pracuje s obrazom židovského štátu ako výbežku západnej demokracie v barbarskej časti sveta, krajiny, ktorá si zaslúži našu solidaritu a pomoc. Ale Izrael sa neraz stará len sám o seba.
Napríklad sýrskym povstalcom pozdĺž Golanských výšin, takou či onakou mierou napojeným na Islamský štát, poskytoval finančnú podporu a ošetroval ich vo svojich nemocniciach. Pretože, alebo aby – neútočili na Izrael. V každom prípade, ak si Izraelčania predstavovali, že sa im Rusi odmenia a budú Irán nejako držať na uzde, tak sa prepočítali. Spravodajstvo, naopak, nasvedčuje to, že Rusi sa o západné zbrane ukoristené na Ukrajine podelili s Iráncami.
Izraelská medzinárodná propaganda používala metódu, pre ktorú mali jej kritici škaredý názov „pinkwashing“. Obrazy demokratického Izraela, kde je zaručená sloboda prejavu, práva homosexuálov a tamojší Arabi ako jediní na Blízkom východe zasadajú v demokratickom parlamente, vraj len zakrývajú skutočnú imperialistickú podstatu krajiny.
Tie obrazy boli pravdivé, ale do značnej miery stáli práve vďaka autorite inštitúcií, ktoré chce Netanjahuova justičná reforma vykoreniť. Ak by sa Izrael mal premeniť z viac-menej liberálneho štátu na civilizačný štát, ktorý utláča Palestínčanov s čoraz menšími rozpakmi a navyše myslí len sám na seba, bolo možno na čase uvažovať, či byť spojencom Izraela v Európe.
To je teraz, samozrejme, minulosť. Ako napísal reportér Wall Street Journal Yaroslav Trofimov, „pre genocídny charakter a rozsah sobotného nezriadeného zabíjania izraelských civilistov Izraelčania nepochybujú o tom, že keby ich Hamas mohol zabiť šesť miliónov, urobil by to. Všetko, čo bude izraelský štát v nasledujúcich týždňoch robiť, bude vychádzať z tohto presvedčenia“.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.