K pravde sa nedostávame tým, že bude každý vypočutý. S kým kráčajú účastníci synody?

Medzi prítomnými boli aj dvaja signatári nedávno zverejnených „dubií“ kardináli Raymund Burke a Robert Sarah, pričom prvý z nich vystúpil na konferencii s kritickým príspevkom.  Synoda sa ešte ani nerozbehla, ale jej „kamene úrazu“ už boli jasne pomenované jej kritikmi.

Podľa očakávania vyjadril emeritný prefekt Apoštolskej signatúry svoje obavy nad aktuálnym smerovaním Katolíckej cirkvi. Zdôraznil však, že jeho kritika nie je útokom na osobu pápeža Františka, ale „obranou učenia Katolíckej cirkvi.“ Kardinál Burke tým reagoval na slová prefekta Dikastéria pre náuku viery kardinála Víctora Fernándeza. 

Ten v nedávnom rozhovore pre National Catholic Register povedal, že „každý, kto kritizuje učenie Svätého otca, sa nachádza na ceste herézy a schizmy“. Kardinál Burke oponoval tomuto názoru: „Cirkev nikdy neučila, že rímsky pontifex má zvláštnu moc formulovať svoje vlastné učenie. Svätý otec je v prvom rade strážcom pokladu viery, ktorý je sám v sebe živý a dynamický.“

Kritickými okuliarmi sa na synodu pozrel aj cirkevný právnik Gerald Murray a objavil nedostatky, ktoré ho priviedli až k pochybnostiam o platnosti aktuálneho zhromaždenia synody. Tie má podľa neho na svedomí zavedenie hlasovacieho práva pre laikov. „Tým, ktorí nie sú v Cirkvi ´pastiermi´, sa priznáva rola, ktorá podľa prirodzenosti patrí výlučne ´pastierom,“ zdôvodnil svoju pochybnosť Murray a vyvodil záver, že „zhromaždenie nie je biskupskou synodou.“  Na objasnenie svojho tvrdenia použil analógiu s konkláve: „Mohli by sme povedať, že voľba pápeža v konkláve, ktoré by tvorili kardináli a ne-kardináli by bola ešte úkonom kardinálskeho kolégia? To by sme prirodzene tvrdiť nemohli,“ uzavrel Murray. 

Východná synodalita nie je demokracia

Ako už viackrát v minulosti, kritizoval pojem synodality aj kardinál Burke, ktorá je podľa neho „neologizmom v cirkevnej náuke, ktorý slúži na to, aby sa umelo spojil s praxou východných cirkví“. 

Zapojene laikov však predstavuje odlišný koncept. V minulosti na tento fakt poukázal aj apoštolský exarcha pre gréckokatolíkov v Grécku, vladyka Manuel Nin, ktorý tento koncept prirovnal k parlamentnému systému. Výkon autority má vo východných cirkvách synodálnu dimenziu; kolektívne rozhodnutia však prijímajú biskupi. Ak Západ chápe synodalitu takým spôsobom, že „laici a klerici budú komunikovať spolu, aby dospeli k cirkevnému, doktrinálnemu, kánonickému alebo disciplinárnemu rozhodnutiu“, potom je podľa biskupa Nina jasné, že takáto forma synodality vo východných cirkvách nejestvuje. 

Podľa uznávaného odborníka na patristiku nemá byť synodalita v Cirkvi zrkadlovým odrazom parlamentnej demokracie, kde sa všetko rozhodne na základe hlasovania väčšiny. Rovnako ako kardinál Burke aj biskup Nin postráda jasnú definíciu pojmu „synodalita“ pri aktuálnej synode. Podľa doterajšieho priebehu vníma východný exarcha súčasnú synodu ako priestor, „kde môže každý zaujať stanovisko ku všetkému a dokonca navrhnúť také témy, ktoré spadali za štandardných okolností do pôsobnosti rímskeho biskupa.“ 

Vladyka Nin kladie preto vzhľadom na aktuálnu synodu kritickú otázku: „S kým kráčajú jej účastníci?“ Význam slova synoda sa totiž nevzťahuje na cestu, ale na „niekoho“, s kým sa kráča. Preto sa musí najskôr jasne povedať: „Synoda neznamená, že kráčame spolu, ale že kráčame spolu s Kristom. Veď o tom je predsa Cirkev,“ zdôraznil exarcha.

„Nahý cisár“?

Svojou troškou do mlyna kritiky prispel aj známy anglikánsky teológ Hans Boersma, ktorý katolícky synodálny proces hodnotí ako „od začiatku nedostatočný“. Slogany ako pestrosť, načúvanie či bezhraničné prijatie nesľubujú podľa Boersma nič dobré; teológ bezvýsledne húta najmä nad konkrétnou aplikáciou slovného spojenia „bezhraničné prijatie“. Vzhľadom na nepochopené heslo načúvania prichádza k názoru, že treba jasne vysloviť diagnózu: „Cisár je nahý!“ Dôvod? „K pravde sa nedostávame tým, že sa uistíme, že bude každý vypočutý, ale tým, že počúvame Slovo, ktoré je od večnosti u Otca,“ pripomenul Boersma. Hoci pracovný dokument synody túto rétoriku explicitne nezavrhuje, problémom sú podľa teológa ohýbateľné pojmy. Obsah viery nie je „výsledkom ankety medzi rôznymi zoskupeniami Cirkvi. Je svätou povinnosťou tých, ktorí sú v Cirkvi poverení úlohou učiť, aby – podľa slov svätého Pavla –  tak robili vhod i nevhod,“ radí katolíkom anglikán. 

Účastníci synody sa v druhom module od 9. do 12. októbra venujú najmä otázke v odseku B  Instrumentum Laboris: „Ako môžeme byť ešte viac znakom a nástrojom zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudstva?“ Alebo kratšie: Ako môžeme byť ešte viac Cirkvou? Starozákonný Babylon a pomätenie jazykov neskôr poslúžil ako obraz pre novozákonné Turíce a vznik Cirkvi. Už to však nebol návrat k jednému jazyku, no napriek tomu si ľudia rozumeli. Spôsobil to jeden Duch s prívlastkom Svätý.