Jarný budíček, diel druhý: O znovuzrodení duše

Ukrajovanie z duše

Predstavte si seba samých ako kruh. Keď sa narodíme, žijeme ako „360-stupňové ja”. Príkladom toho sú deti, ktoré sú plné života. Nerobia si veľa starostí s tým, ako vyzerajú, čo si o nich myslia iní. Jednoducho žijú prítomný okamih a užívajú si to. Deje sa to obvykle dovtedy, kým ich nenaučíme porovnávaniu, hodnoteniu a iným „múdrym“ neduhom dospeláckeho sveta. Potom začnú zo seba pomyselne odrezávať kúsky svojho ja a zmenšujú uhol svojho bytia. Nakoniec síce zapadajú do akejsi spoločenskej formičky, no niečo sa z nich vytráca. Každý z ukrojených kúskov totiž obsahoval časť životnej sily, vitality, energie. 

Zločiny na vlastnej duši

Ako sa tento zločin udeje? Ciest je viacero, spomeniem tie, ktoré sa vyskytujú najčastejšie. 

• Robenie kompromisov, ktoré nám sú akoby „proti srsti“. Niekde vnútri cítime, že si ideme cez naše pomyslené vnútorné hranice. Ak sa dobre započúvame do svojho najvnútornejšieho dialógu, zaznieva v nás tichá prosba: „Nerob to.“, ktorá sa neskôr zmení na hlasný výkrik: „Nerob to!“ My však máme dosť dobré dôvody na to, aby sme tento hlas zatlačili do úzadia a urobili tak, ako od nás žiada okolie, spoločnosť, módny trend a ktovie kto ďalší.

• Snaha zapadnúť. Jej dôsledkom je zaradenie sa do šedého priemeru. Nevystrkujeme rožky, aby sme neboli divní. Spochybňujeme svoju originalitu, dokonca ju nazývame „nie dosť dobrou“. Svoje ja sa snažíme napratať – upratať do akéhosi pomyselného vreca. Je to, ako keď chcete čosi veľké vložiť do malého obalu a ono vám to neustále vyskakuje von. Natrápite sa, unavíte sa. S vypätím síl obal zatvoríte, no keď z neho zosadnete či naň prestanete tlačiť, hneď sa otvorí a obsah vylezie von. Daň za snahu o zapadnutie je však veľmi vysoká. Často „zapadneme prachom“ až tak, že sa sami sebe stratíme. 

• Životná filozofia „čo by povedali iní“. Ona nás ženie k tomu, aby sme všetky svoje nápady, inšpirácie, sny, ciele preosiali cez sito názorov druhých. Je to paradoxné, ako dovolíme druhým hodnotiť náš život. Akoby oni boli tými, ktorí ho majú realizovať a nie my, ktorí jediní sme naň plne uspôsobení. To, čo sa zdá iným ich optikou nemožné, býva obvykle nami samými, našimi prirodzenými schopnosťami, plne zvládnuteľné. Hŕba dobre mienených rád, upozornení na nebezpečné riziká, nám stavia do cesty pomyselné prekážky, pri prekonávaní ktorých sa unavíme viac, než keby sme šli podľa seba, hoc aj s nejakými tými zakopnutiami a omylmi.

• Porovnávanie sa. Porovnávame, aké máme schopnosti, vlastnosti, skúsenosti, zručnosti. Zabúdame na to, že každý z nás má svoju cestu. Miesto vzájomnej inšpirácie sa do nášho životného príbehu vkradne pocit nedostatočnosti a menejcennosti. Zameriavame pozornosť na to, čo nám chýba, namiesto toho, aby sme sa tešili z toho, kým sme. Strácame tak svoju jedinečnosť, ktorá je základnou esenciou nášho „ja”.

Musíte znásobiť svoju podivnosť

K svojmu jedinečnému životnému príbehu sa priznal aj Bill. Pozrite sa, čo zaujímavé to prinieslo:

Pred pár rokmi som mal na jednej konferencii prednášku o liečbe ľudí, ktorí boli sexuálne zneužívaní. Počas mojej prezentácie som hovoril o tom, ako ma sexuálne obťažoval môj dedko. Keď som hovoril o tejto hroznej a smutnej veci, ktorá sa mi stala v detstve, schytal som kopec neúctivého humoru. V publiku, kde sedelo niekoľko stoviek ľudí, bol aj môj kamarát a kolega Steve Gilligan. Keď nastal čas na otázky a odpovede, Steve sa postavil, poobzeral sa po publiku a povedal: „Bill O’Hanlon je šialený, divný.“ Pár ľudí sa nervózne zachichotalo. „Nie, vážne,“ pokračoval. „Nik iný by o tomto incidente nehovoril tak ako Bill. Je skutočne jedinečný. Je šialenec. Ale zdá sa, že mu to nejako zvlášť nevadí, že? Je dobrým príkladom toho, ako byť divný a nehanbiť sa za to.“ Veľmi ma potešilo, čo Steve povedal.

O pár mesiacov neskôr som na jednej prednáške hovoril svoj príbeh znovu. Po prednáške prišla za mnou jedna žena a povedala mi svoj vlastný príbeh a zaujímavú skúsenosť. Navštevovala skupinu, ktorú viedol duchovný učiteľ z Indie. Hovoril každý týždeň vetu, ktorá ju miatla a udivovala. Stále opakoval a zdôrazňoval: „Musíte znásobiť svoju podivnosť.“ Kedykoľvek to povedal, vydesilo ju to. Keď sa však rozhliadla po miestnosti, videla, že ostatní študenti nadšene prikyvujú a robia si poznámky. 

Čas medzi stretnutiami preto trávila tým, že sa tejto záhadnej vete snažila porozumieť. Pripadala si hlúpo, pretože všetci ostatní túto vetu zrejme bez problémov chápali. Asi po šiestich týždňoch si zvykla na učiteľov indický prízvuk. Jednej noci si náhle uvedomila, že to, čo celú dobu hovorí, v skutočnosti znie: “Musíte rozvinúť svoju pozornosť!“ Cítila úľavu a ľahké zahanbenie, že tak zápasila s tým, čo sa ukázalo ako úplne jednoduché prepočutie, nepochopenie. 

Ale keď počula môj príbeh, uvedomila si čosi hlbšie. Celý čas vlastne vnímala správu, ktorú pre svoj duchovný rast potrebovala počuť najviac zo všetkého. Vždy si totiž s vypätím všetkých síl dávala pozor, aby zapadala a pôsobila dobre – „normálne“. Od toho večera si zaumienila, že namiesto toho bude pracovať na „zdvojnásobení“ svojej vlastnej podivnosti. A toto je aj vaša úloha, pokiaľ ste ochotní ju prijať. Objímte svoju podivnosť a zdvojnásobte ju.

(Zdroj: O’Hanlon, B.: Lenochova cesta k úspěchu. Portál, 2016. ISBN 9788026210160)

Ako si darovať vnútornú slobodu

Všetky spomínané nebezpečné stratégie, o ktorých som hovorila, z nás nebadane odrezávajú kúsky ja a my sa postupne redukujeme na akúsi karikatúru. Smutné je, že sme to my, ktorí to dovolíme, kto na tom často aktívne participujeme. Sme spolupáchateľom i obeťou. Dobrou správou však je, že sme aj tým orgánom, ktorý si dokáže udeliť milosť a pustiť nás na slobodu. 

Ako na to? Skúste si odpovedať na dve krásne otázky:

• Čo vašu dušu oživuje a čo dokáže rozozvučať vaše srdce? 
• Čo spôsobuje, že vám v tele prúdi energia a vracia sa doň vitalita? 

Keď nájdete svoje jedinečné odpovede, vedome si do svojho života vnášajte tieto krásne veci. Oni vám pomôžu rozozvučať vo vašom vnútri tie časti vášho „ja”, ktoré zošedli. Vďaka nim nájdete opäť svoj 360-stupňový život.

Bill O’Hanlon hľadanie odpovedí na tieto otázky prirovnáva k detskej hre, ktorú hrá s nami naša duša. Určite ju poznáte. Ak sa približujete k niečomu, čo je skryté, spoluhráči hovoria: „Teplo, teplejšie, horúco, horíš.“ Ak sa od toho vzďaľujete a idete zlým smerom, dostávate spätnú väzbu: „Chladno, mrzneš.“ Tak s nami komunikuje aj naša duša na úrovni energie. Dáva nám vedieť, či sme blízko alebo ďaleko od toho, čo v nás prebúdza život.

Cesta k celistvosti duše

Skúsme si to v závere celé zosumarizovať. Máme nejaké užitočnejšie východiská než tie, ktoré sme si spomínali pred malou chvíľkou? Je šanca žiť vo svojej vlastnej duši a užívať si to? Ponúkam pár nápadov, ako našu dušu priviesť opäť k celistvosti:

• Namiesto robenia kompromisov, skúste viac načúvať sebe samému. K správam z vášho vnútra sa stavajte ako k vzácnemu pokladu a venujte im sústredenú pozornosť. Premýšľajte nad nimi rovnako usilovne, ba ešte usilovnejšie, než to robíte vtedy, keď rozoberáte to, kto a ako sa na vás pozrel, ako vás ohodnotil.

• Namiesto urputného snaženia sa zapadnúť oceňujte to, kým ste, a tešte sa z toho. Bill O’Hanlon vo svojej knihe spomína báseň, ktorá znie:

„Nebyť nikým, len sám sebou
vo svete, ktorý sa dňom i nocou
všetkou silou snaží urobiť ťa rovnakým, ako sú všetci ostatní
znamená bojovať najťažší ľudský boj a nikdy neprestať existovať.“ 

• Namiesto nasledovania životnej filozofie „čo by povedali iní“, kreujte svoj vlastný náhľad na život, ktorý bude vyvierať z vašich hodnôt a životných presvedčení či skúseností. Vnímajte svoje dôvody ako dosť dobré, svoje rozhodnutia ako hodnotné a svoje názory ako vlastnú životnú múdrosť.

• Namiesto porovnávania sa s druhými, oslavujme svoju jedinečnosť. Choreografka Marta Grahamová, ktorú spomína vo svojej knihe Bill O’Hanlon, prináša k tejto téme krásne pozorovanie, keď hovorí: Každý má jedinečný výraz. Keď ho zablokujeme, nebude nikdy existovať prostredníctvom žiadneho iného média a stratí sa. Svet bude oň ukrátený. Našou snahou preto nemá byť hodnotenie toho, akí sme, či porovnávanie sa s inými. Našou úlohou je jasne sa k tomu, kým sme – k nášmu jedinečnému výrazu – priznať. Nik totiž nemá rovnaké vnímanie ani vyjadrenie života ako ty. Je to dar.

Dnes sa chcem s vami rozlúčiť tradičným africkým pozdravom vhodným pre túto príležitosť: „Džem ba dú na?“ čo v preklade znamená: „Si vo svojej koži?, na ktorý sa odpovedá: „Džem kór dú nej.“ – „Som vo svojej koži.“ Z celého srdca vám želám prežívanie tohto pozdravu a už teraz sa teším na ďalšie stretnutie s vami pri našom spoločnom putovaní za životnou spokojnosťou.