Povinné prepadnutie majetku nepatrí do právneho štátu

Prekvapivo dlhé trvanie tejto zjavnej nespravodlivosti ukončil až Ústavný súd. Po rovnako prekvapivo dlhom posudzovaní pomerne jednoduchej záležitosti vyhlásil dané ustanovenie Trestného zákona za protiústavné, pretože odporuje princípom právneho štátu.

Takýto trest nemá podstatu ani zmysel v práve, a je možné ho zaradiť medzi neprimerané tresty a v rozpore s právom vlastniť majetok. V praxi takýto nález Ústavného súdu znamená, že povinnosť súdov automaticky udeľovať takýto trest prepadnutia majetku stráca účinnosť. Teraz musí parlament nájsť takú právnu úpravu v tejto veci, ktorá bude ústavne súladná. Má na to lehotu šesť mesiacov, po uplynutí ktorej stratí toto ustanovenie platnosť.

Polemika okolo úpravy Trestného zákona sa objavila už skôr, poslanci verejne hovorili o výsledku rozhodnutia Ústavného súdu už pred voľbami. Skloňovalo sa upravenie zákona tak, aby bola zachovaná jeho ústavná čistota, ale aj prirodzená logika a spravodlivosť. Poslanci hovorili o zmene, v zmysle ktorej bude mať súd možnosť rozhodnúť o prepadnutí celého majetku odsúdeného (ak ho získal z trestnej činnosti), namiesto súčasnej povinnosti uložiť takýto trest bez ohľadu na pôvod majetku.

Súčasný nález Ústavného súdu už nebude mať dopad na právoplatné a vykonané tresty. Tí odsúdení, ktorým však majetok ešte neprepadol, budú mať možnosť podať návrh na obnovu konania práve s poukazom na neústavnosť tohto ustanovenia zákona.

Právo vlastniť majetok je chránené

Predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan na tlačovej konferencii vysvetlil, že obligatórne zbavovať človeka celého jeho majetku, ktorý aj preukázateľne nadobudol legálnou cestou, je nezmysel. Takáto právna úprava totiž znamená, že ak niekto pácha určité trestné činy, akými sú napríklad obchodovanie s drogami, legalizácia výnosu z trestnej činnosti alebo podplácanie vo veľkom rozsahu, okrem mnohoročného väzenia musí prísť aj o celý majetok. Bez posudzovania a preukázania ďalších okolností.

S takouto úvahou pracoval zákonodarca pri zavedení tejto povinnosti. Podľa hesla „zločin sa nesmie vyplácať“ stanovil špecifické trestné činy, pri spáchaní ktorých nepostačuje iba trest odňatia slobody, ale potrebná je aj strata majetku. To by, samozrejme, dávalo zmysel, ak by išlo o nelegálne nadobudnutý majetok. Postihovať však rodinný majetok, ktorý človek nadobudol legálnym spôsobom, je nielen v rozpore s Ústavou SR a právom vlastniť majetok, ale aj s legislatívou Európskej únie.

Európske normy takýto trest neumožňujú

Sudcovia Ústavného súdu pri rozhodovaní prihliadali aj na zákony EÚ a rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva či Súdneho dvora. Tie takémuto výkladu práva odporujú, a to aj pri spáchaní trestných činov v závažnejších odsekoch. Ukladanie trestov totiž musí byť primerané. Pri tejto trestnej činnosti hrozia spravidla dlhoročné tresty odňatia slobody. To je možné považovať za spravodlivé a primerané. Rovnako aj prepadnutie majetku, ktorý bol nadobudnutý trestnou činnosťou.

Ak by išlo aj o celý majetok páchateľa, je to v poriadku. V prípade odsúdeného šéfa jednej z bratislavských zločineckých skupín došlo k prepadnutiu celého jeho majetku. Nevedel totiž nijako vysvetliť, ako mohol k takému veľkému majetku legálne prísť.

Zhabať však majetok, ktorý odsúdený človek nezískal zločinom, je už ďaleko za hranicou civilizovaného a právneho štátu. V ňom musí byť legálny spôsob obživy chránený. To pritom zdôraznil aj predseda Fiačan. Nepovažuje za problematické, že trest prepadnutia majetku náš právny poriadok pozná, ale že ho súdy musia vykonávať ako povinnosť. Vždy totiž platí, že ak niekto nadobudol finančný alebo iný prospech nelegálnou cestou, nesmie si ho užívať. Avšak nie je možné siahať na celý, aj poctivo získaný majetok s odôvodnením, že ide o trest.

Voľby 2023 Ilustračná fotografia: Ján Krošlák/TASR

Nie je to výhoda pre zločincov

V rámci verejnej debaty sa objavili kritické zmienky o tom, že rozhodnutie Ústavného súdu vlastne pomáha zločincom.

Ak by sme aj dali bokom právne minimá, ktoré garantujú vyspelý a právny štát, treba sa zamyslieť nad skutočnými následkami takéhoto trestu. V praxi sú známe prípady najmä ľudí prichytených pri pestovaní marihuany na iné ako obchodné účely. Takýto človek, samozrejme, ide na mnoho rokov do väzenia. Ale pri zabavení jeho domu či bytu, ktorý získal od rodičov alebo legálne kúpil, sa z jeho detí a manželky stávajú bezdomovci. Alebo rodičia, ktorých opatroval na staré kolená, skončia na ulici.

Oba tieto prípady sú pritom reálne trestné veci, v ktorých ide o skutočne existenčné hrozby pre rodinu odsúdeného. To je pritom iba malá ukážka toho, ako mohlo toto staré nespravodlivé ustanovenie ovplyvniť pomery okolo odsúdeného nad rámec spravodlivého trestu. Doplácali na to nevinní, a to spôsobom, z ktorého často nebolo návratu.

Trest má postihovať páchateľa trestného činu. Nie jeho rodinu alebo osoby, ktoré s jeho činmi nemajú nič spoločné. Súdy tak budú mať pri nevyhnutnej zmene zákona priestor na aplikáciu spravodlivosti, a nielen bezbreho a nezmyselne trestať.

Samostatnou kapitolou nálezu Ústavného súdu je načasovanie poslancov s podaním návrhu na Ústavný súd. Až v momente, keď nad politicky exponovanými osobami visela hrozba trestu prepadnutia majetku, rozhodli sa v tomto smere rázne konať. Rovnako, ako v prípade úpravy neprimerane tvrdých väzobných podmienok. Lebo sa sami ocitali vo väzbe.

Takéto správanie sa je učebnicový príklad pokrytectva, ale aspoň jeho výsledok pomôže, aby sme boli o povestný krôčik bližšie k formovaniu spravodlivého právneho štátu.