Mimoriadny stav v Bratislave pre ilegálnu migráciu je výsledok dlhodobej štátnej nečinnosti
Namiesto organizovaného riešenia krízovej situácie a riešenia migračného problému ako celku, sa skôr ukazujú roky zanedbávané problémy v štátnej správe. Migračná vlna cudzincov nie je v krajinách Európskej únie novou udalosťou, ale štát sa doposiaľ spoliehal na to, že sme len tranzitná krajina.
V momente, ako sa na Slovensku začali objavovať veľké skupiny migrantov, ktorí nevedia, čo majú robiť a o ktorých sa nemá kto postarať, verejnosť zistila skutočný rozmer nepripravenosti štátu. Zlyhania a nedostatky sa objavujú naprieč celým systémom nášho migračného konania.
K týmto problémom sa vyjadrila aj členka Súdnej rady a sudkyňa bratislavského súdu Dana Jelínková – Dudzíková. Poukázala na súčasnú právnu úpravu, pri ktorej osobu, ktorá nelegálne prekročí našu hranicu, môže policajt zaistiť. Následne ju umiestni do zaisťovacieho zariadenia, v súvislosti s ktorým musí byť vydané uznesenie o zaistení osoby.
Zaistenie takejto osoby môže trvať 6 až 12 mesiacov, a nakoľko ide o akúsi náhradu väzby, aj uznesenie o zaistení osoby musí byť právne bezchybné. Zaistenie je potrebné na zistenie totožnosti cudzinca, krajiny jeho pôvodu a iných náležitostí, ktoré sú potrebné na jeho administratívne spracovanie a ďalší postup.
Chýba jednotný postup orgánov
Sudkyňa poukázala na chýbajúce systematické opatrenia organizačného charakteru v tejto oblasti, ktoré upravujú takýto postup a ktoré by zaviedli jednotné pravidlá. Ich absencia spôsobuje, že mnohé zložky štátnej správy ako migračný úrad či polícia vykonávajú tieto postupy rôznymi spôsobmi a nie vždy je pri nich prítomná právne procesná čistota.
Ako príklad uviedla zaistenie cudzinca, ktorý pochádza z arabskej krajiny a nerozumie nášmu jazyku. Takýto cudzinec má pri zaistení právo na tlmočníka. Vzhľadom na ich nedostatok a z dôvodu časovej, administratívnej alebo personálnej tiesne a pre vysoké počty cudzincov dávajú štátni zamestnanci takýmto osobám podpisovať dokumenty týkajúce sa zadržania v slovenčine, ktorým cudzinci nerozumejú.
Ak má následne takýto cudzinec právne zastúpenie, či už v podobe Centra právnej pomoci, mimovládnych organizácií alebo advokátov, práve táto skutočnosť je napádaná na súde. Sudca posudzujúci takýto stav nemá inú možnosť, iba prepustiť cudzinca zo zaistenia pre nedodržanie zákonných podmienok zo strany zástupcov štátu. Právo na tlmočníka totiž patrí medzi základné práva na obhajobu, ktoré je naviazané aj na proces zaistenia.
Ako ďalší problém pri zaistení cudzinca uviedla sudkyňa používanie nesprávneho paragrafového znenia zákona. Bežnou praxou býva, že sa používa jedno a to isté formulárové ustanovenie na všetky situácie spojené so zadržaním cudzincov. To, samozrejme, z hľadiska práva nemôže pred súdom obstáť, a nakoľko dôvod zadržania je nesprávne uvedený, sudca musí opäť takúto osobu zo zaistenia prepustiť.
Problémom pri tom nie je iba samotná administratívna záťaž v podobe mnohých formulárov na špecifické situácie, ale aj schopnosť pracovníkov správne vyhodnotiť konkrétnu situáciu cudzinca a zaradiť ju pod správne ustanovenie zákona. Ak paragrafové znenie zaistenia nesedí so skutkovým stavom, opäť sudca nemá inú možnosť iba zaisteného cudzinca prepustiť na slobodu.
Nedostatočné vybavené zložky štátu
Samostatnou kapitolou je personálne a materiálne vybavenie štátnych orgánov, ktoré majú na starosti migračnú agendu. Pri tak masívnom náraste počtu migrantov na našom území nie je možné predpokladať, že súčasné obsadenie polície či úradov bude stíhať procesne spracovávať všetky tieto osoby.
To, že policajný zbor dlhodobo trápi nedostatok príslušníkov je známa vec. Ani migračné úrady nie sú prispôsobené na tak veľký nápor ľudí, z ktorých treba každého osobitne spracovať podľa jeho životnej situácie. Nedostatok štátneho personálu spôsobuje pomalosť konaní v týchto veciach, čo zapríčiňuje dlhšie zotrvanie cudzincov na našom území.
Aj keby štát nejakým spôsobom vedel v krátkom čase zohnať dostatočné ľudské zdroje a vyškoliť ich v predmetnej problematike, stále je tu otázka nedostatku sudcov. Mnohé tieto administratívne konania voči cudzincom končia pred súdom, ak sa ich zastupovania ujme odborne zdatná osoba. Vzhľadom na to, že na súdoch je rovnako akútny nedostatok sudcov, a ešte menej sudcov venujúcich sa tejto agende, konania voči migrantom trvajú nie krátky čas. Počas toho, kým súd právoplatne rozhodne, má cudzinec právo zotrvať na našom území.
Vyriešiť nedostatok sudcov rozhodne nebude možné v krátkej budúcnosti, a to pre zložitosť obsadzovania týchto postov. Nedávno implementovaná súdna mapa, ktorá zmenila usporiadanie súdov a ich umiestnenie, ešte viac komplikuje už tak zložité konanie, nakoľko úradníci častokrát nevedia, pod ktorý súd v súčasnosti patrí konkrétna vec.
Migranti proces neuľahčujú
Samotní migranti pritom často nespolupracujú nielen z dôvodu jazykovej bariéry, ale aj pre iné dôvody. Známe sú prípady, keď jeden a ten istý cudzinec, ktorý nelegálne prekročil viacero hraníc a bol stotožňovaný v každej takejto krajine, vždy uviedol inú identitu.
Osobitný problém je zisťovanie, z akej krajiny cudzinec prekročil slovenské štátne hranice a hranice Schengenského priestoru. Bez týchto znalostí potom štátne orgány nevedia, kam majú cudzinca vrátiť. Náročné pre úrady je aj určiť reálnu totožnosť a štátnu príslušnosť cudzincov, keďže tá samotná zakladá mnohé iné skutočnosti, akými sú napríklad azylový proces či vyhostenie, ktoré sa odvíjajú práve od štátnej príslušnosti.
Nie každý cudzinec má totiž právo na azyl. Podľa Ústavy SR sa azyl týka iba tých cudzincov, ktorí sú prenasledovaní za uplatňovanie politických práv a slobôd. Zákon rozširuje povinnosť udelenia azylu aj na osoby, ktoré majú vo svojom domovskom štáte opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. Pokiaľ štát nevie verifikovať totožnosť a pôvod cudzinca, nie je možné riadne overiť, či cudzinec skutočne potrebuje pomoc, alebo mu ide iba o ekonomické benefity hostiteľského štátu.
Na totožnosť a pôvod osoby je nevyhnutne naviazaný aj proces vyhostenia. Vyhostenie je rozhodnutie o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný ho opustiť. Ak sa preukáže, že cudzinec chce iba využiť sociálny systém štátu, alebo zakladá svoju žiadosť na falošnej totožnosti, prípadne hľadá v štáte zamestnanie alebo lepšie životné podmienky, nebude mu umožnené zotrvať na našom území.
Tieto nedostatky v štátnej správe pritom platia za predpokladu, že kompetentní skutočne zaisťujú tieto skupiny cudzincov, ktoré sú na našom území zjavne nelegálne. A nečakajú, kým sami opäť niekam zmiznú.
Situácia v Bratislave ukázala, že štát pri väčšom počte migrantov jednoducho ostáva bezradný. Už sa nemôže spoliehať na otvorené hranice krajín, do ktorých cudzinci smerujú, a rovnako nevie ochrániť svoje vlastné. Migranti teda zostávajú na našom území, a ich koncentrácia sa pomaly zvyšuje, pretože neexistuje jednotný postup ani efektívna štátna správa, ktoré by dokázali počty týchto ľudí redukovať.
Zákony pritom máme nastavené na zvládanie týchto situácií, ale chýbajú kompetentní ľudia, ktorí by ich vedeli aplikovať v praxi. A tým sa nemyslia ľudia, ktorí pracujú v teréne, ale zodpovední na najvyšších miestach, ktorí tolerovali súčasný stav nepripravenosti.