Keď sa zorientovali, našli odomknuté dvere do opevnenej budovy. Vošli dovnútra, do miestnosti plnej počítačov – vojenského spravodajského centra. Pod posteľou v miestnosti našli dvoch vojakov, ktorí sa tam ukrývali.

Ozbrojenci ich oboch zastrelili.

Túto sekvenciu zachytila kamera umiestnená na hlave strelca, ktorý bol neskôr zabitý. Denník New York Times si zábery prezrel, potom si udalosti overil rozhovormi s izraelskými predstaviteľmi a skontroloval aj videozáznam útoku z izraelskej armády.

Poskytuje mrazivé podrobnosti o tom, ako sa militantnému hnutiu Hamas, ktoré ovláda pásmo Gazy, minulú sobotu podarilo prekvapiť a prekabátiť najsilnejšiu armádu na Blízkom východe – vtrhlo cez hranice, obsadilo viac ako 30 štvorcových kilometrov, zajalo viac ako 150 rukojemníkov a zabilo viac ako 1 300 ľudí v deň, ktorý bol pre Izrael najviac smrtiaci v jeho 75-ročnej histórii.

S dôkladným plánovaním a mimoriadnou informovanosťou o tajomstvách a slabinách Izraela Hamas a jeho spojenci krátko po svitaní prekonali celú dĺžku izraelského frontu s Gazou a šokovali národ, ktorý dlho považoval prevahu svojej armády za samozrejmosť.

Hamas pomocou dronov zničil kľúčové pozorovacie a komunikačné veže pozdĺž hranice s Gazou, čím vytvorili rozsiahle slepé miesta pre izraelskú armádu. Pomocou výbušnín a traktorov urobilo hnutie Hamas medzery v hraničných zátarasách, čím umožnilo v prvej vlne preniknúť 200 útočníkom a neskôr v ten deň ďalším 1 800 útočníkom, tvrdia oficiálni predstavitelia. Útočníci na motocykloch a v nákladných autách vtrhli do Izraela, prepadli najmenej osem vojenských základní a viedli teroristické útoky proti civilistom vo viac ako 15 dedinách a mestách.

Z plánovacích dokumentov Hamasu, videozáznamov útoku a rozhovorov s bezpečnostnými predstaviteľmi vyplýva, že skupina mala prekvapivo dôkladné informácie o tom, ako izraelská armáda funguje, kde rozmiestňuje konkrétne jednotky, a dokonca aj o čase príchodu posíl.

Izraelská armáda tvrdí, že po skončení vojny bude vyšetrovať, ako sa Hamasu podarilo tak ľahko prelomiť jej obranu.

Či už však ozbrojené sily nedbali na svoje tajomstvá alebo ich infiltrovali špióni, odhalenia už znepokojili úradníkov a analytikov, ktorí sa pýtali, ako mohla izraelská armáda – známa svojím zhromažďovaním spravodajských informácií – neúmyselne odhaliť toľko informácií o svojich vlastných operáciách.

Výsledkom bola ohromujúca séria zverstiev a masakrov, ktoré izraelský prezident Isaac Herzog označil za najhoršie masové zabíjanie Židov počas jedného dňa od čias holokaustu.

Zničila auru neporaziteľnosti Izraela a vyprovokovala izraelský protiútok na Gazu, pri ktorom za týždeň zahynulo viac ako 1 900 Palestínčanov a ktorý bol taký krutý, ako nikdy predtým v Gaze.

Zmenili sa aj predpoklady, že Hamas, ktorý Izrael a mnohé západné krajiny dlho označovali za teroristickú skupinu, sa postupne začal viac zaujímať o riadenie Gazy, než o jej využívanie na veľké útoky na Izrael.

Hamas prinútil Izraelčanov, aby si mysleli, že je „zaneprázdnený riadením Gazy", povedal v pondelkovom televíznom rozhovore vedúci predstaviteľ Hamasu Alí Barakeh. „Celý čas sa Hamas potajomky pripravoval na tento veľký útok," dodal.

„Hamas v kibuci!“

Teroristi sa nachádzali v dome Addi Cherryovej, na druhej strane neuzamknutých dverí.

Cherryová, jej manžel a ich tri deti sa skrývali v spálni najstaršieho syna a počúvali, ako sa strelci prechádzajú po ich obývačke.

„Prosím, pomôž nám," napísala Cherryová priateľovi, keď sa jeden z útočníkov približoval k dverám spálne.

Potom chytil kľučku dverí.

Deň rodiny Cherryovcov sa začal výbuchom rakiet z Gazy krátko po šiestej hodine ráno.

Cherryová, ekonómka, a jej manžel Oren, inžinier, sa spolu s deťmi ponáhľali do spálne najstaršieho syna, ktorá slúžila ako protiletecký kryt.

Spočiatku sa udalosti toho rána zdali znepokojivo známe. Rodina Cherryovcov žije v kibuci Nahal Oz, vidieckej dedine s približne 500 obyvateľmi, niekoľko sto metrov východne od hranice s Gazou. Ranná raketová paľba – a následný útek do krytu – je súčasťou života v regióne.

„Ako vždy," spomenula si Cherryová.

Ale toto ráno bolo čoskoro iné. Rakety stále prilietali a mnohé z nich smerovali hlboko do izraelského územia.

Potom sa z polí okolo dediny ozvali výstrely.

Cherry vyšiel zo spálne a nazrel cez okenice na oknách ich obývačky.

„Bože," vykríkol Cherry. „Hamas v kibuci! Hamas v kibuci!"

Bolo 7:20 ráno.

Stovky útočníkov Hamasu so zbraňami, raketometmi na pleciach a so zelenou čelenkou na hlave prúdili cez dedinské polia.

Išlo o súčasť koordinovaného útoku, pri ktorom boli podľa dokumentov a videozáznamov útočníkom pridelené presné ciele. Jedni prechádzali cez vojenské základne, iní útočili na obytné štvrte, bezohľadne unášali a zabíjali civilistov.

Na ulicu Cherryovcov by dorazili za niekoľko minút.

Rodina musela konať rýchlo. Ich protiletecký kryt – spálňa tínedžera – nemal zámok.

Rodičia schmatli stoličku a zakliesnili ju pod kľučku dverí, čím sťažili ich otváranie.

Pritiahli malú skrinku a pritlačili ju ku kreslu.

Potom čakali. Vedľa dediny bola vojenská základňa. Vojaci tu budú do niekoľkých minút, pomyslela si Cherryová.

Nevedela však, že mnohí z nich sú už mŕtvi.

„Vezmite vojakov a civilistov“

Po celej dĺžke hranice už ozbrojenci Hamasu obsadili väčšinu, ak nie všetky izraelské pohraničné základne.

Na záberoch z kamier na hlavách útočníkov, vrátane videozáznamu z útoku na spravodajské centrum, bolo vidieť, ako ozbrojenci Hamasu – z jeho vysoko vycvičenej brigády Nukhba – v skorých ranných hodinách prerážajú barikády niekoľkých základní.

Po preniknutí boli nemilosrdní a niektorých vojakov zastrelili v ich posteliach a spodnej bielizni. Podľa vysokého dôstojníka izraelskej armády na niekoľkých základniach presne vedeli, kde sa nachádzajú komunikačné servery, a zničili ich.

Keďže väčšina ich komunikačných a sledovacích systémov bola nefunkčná, Izraelčania často nemohli vidieť prichádzajúce komando. Bolo pre nich ťažšie privolať pomoc a pripraviť reakciu. V mnohých prípadoch neboli schopní ochrániť ani seba, nieto ešte okolité civilné dediny.

Plánovací dokument Hamasu – nájdený izraelskými záchranármi v jednej dedine – ukázal, že útočníci boli organizovaní do presne vymedzených jednotiek s jasnými cieľmi a bojovými plánmi.

Jedna čata mala určených navigátorov, sabotérov a vodičov – ako aj mínometné jednotky zozadu, ktoré útočníkom poskytovali krytie, uvádza sa v dokumente.

Skupina mala konkrétny cieľ – kibuc – a útočníci mali za úlohu zaútočiť na dedinu zo špecifických uhlov. Mali odhady, koľko izraelských vojakov je rozmiestených na neďalekých stanovištiach, koľko vozidiel majú k dispozícii a ako dlho bude trvať, kým sa k nim tieto izraelské záchranné jednotky dostanú.

Dokument je z októbra 2022, čo naznačuje, že útok bol plánovaný najmenej rok.

Podľa štyroch vyšších dôstojníkov a predstaviteľov boli ďalší útočníci vyslaní na kľúčové cestné križovatky, aby prepadli izraelské posily.

Niektoré jednotky mali konkrétne inštrukcie na zajatie Izraelčanov, aby ich mohli použiť ako vyjednávacie žetóny pri budúcich výmenách zajatcov s Izraelom.

„Vezmite vojakov a civilistov ako zajatcov a rukojemníkov, s ktorými budete vyjednávať," uvádza sa v dokumente.

„Zomrieme“

Podľa textových správ, ktoré Cherryová v tom čase poslala priateľom, teroristi vtrhli do domu Cherryovcov krátko pred desiatou hodinou dopoludnia.

Podľa vedenia dediny už zabili strážcov kibucu, ako aj dobrovoľníka z civilnej ochranky, ktorý sa im v prvých chvíľach útoku vrhol do cesty.

Teroristi teraz chodili dom za domom a snažili sa nájsť ľudí, ktorých by zabili alebo uniesli.

„Prosím, pošlite pomoc," napísala Cherryová do telefónu.

V dome Cherryovcov vyrazili dvere. Potom vtrhli dnu, kričali a rabovali, povedala Cherryová.

„Zomrieme," pomyslela si.

Rodina čakala v desivom tichu a dúfala, že votrelci si nevšimnú dvere do izby a budú predpokladať, že všetci sú preč.

Manželia Cherryovci sa celou váhou opreli o skrinku, aby podopreli stoličku pod kľučkou dverí.

Pätnásťročný Guy, ich najstarší syn, stál pri dverách a držal v ruke osemkilovú činku. Ak by sa niekto vlámal dnu, plánovali ju hodiť útočníkovi na hlavu.

Potom sa rukoväť zachvela.

Rodičia začali tlačiť na skrinku.

Kľučka naďalej hrkala.

Potom sa to zastavilo. Útočník odišiel.

O niekoľko ulíc ďalej zažila rodina Mikiho Leviho, ktorý dohliada na záhrady kibucu, ešte desivejšiu situáciu.

Po tom, čo teroristické komando prenasledovalo 47-ročného Leviho do jeho krytu, útočníci strieľali do vystužených dverí, povedal Levi v rozhovore.

Niektoré z guliek prerazili dvere, vytvorili v nich veľké otvory a Levi povedal, že vystrelil aj zo svojej pištole, čím ich ešte viac roztrieštil. Jeho manželka a dve malé dcéry sa kryli bokom.

Neskôr teroristi zmenili taktiku a priviedli dvoch jeho susedov – matku a jej 12-ročnú dcéru, povedal Levi.

Na matku a dieťa mierili pištoľou, aby ho presvedčili, nech otvorí, povedal Levi.

„Vyjdite von a prestaňte strieľať," spomínal Levi na slová jedného z nich. „Teroristi vám nič neurobia."

Nakoniec sa teroristi tohto postupu vzdali a vrátili sa s granátometom, povedal Levi.

Až keď Levi strelil jedného útočníka do stehna, nakoniec odišli, dodal.

Levi predpokladá, že matka a dieťa sú teraz v zajatí v Gaze.

„Horiace telá“

Brigádny generál Dan Goldfus povedal, že išiel na juh bez toho, aby presne vedel, kam má ísť.

46-ročný generál Goldfus, veliteľ výsadkárov, bol na dovolenke doma a behával vo svojej štvrti severne od Tel Avivu. Potom uvidel video z juhu, na ktorom boli zachytení teroristi, ako úplne nerušene prechádzajú mestom.

Generál povedal, že bez toho, aby čakal na rozkazy, utekal domov, prezliekol sa do uniformy a zamieril na juh.

Zo základne v strednom Izraeli vyzdvihol zbrane a dvoch vojakov a zavolal priateľom a kolegom, aby zistil, čo sa deje.

Iba niekoľko z nich zdvihlo. Zo zvyšku „nikto nerozumel celému obrazu," povedal generál Goldfus v jednom rozhovore.

Rýchlosť, precíznosť a rozsah útoku Hamasu uvrhli izraelskú armádu do zmätku a ešte mnoho hodín po ňom boli civilisti odkázaní sami na seba.

Generál Goldfus povedal, že na základe niekoľkých informácií, ktoré sa mu podarilo získať, sa spolu s vojakmi vydal do dediny severne od Nahal Oz a potom sa postupne prepracovali na juh.

Bolo asi 10 hodín ráno a všade okolo neho bol masaker a zverstvá.

Mŕtvi Izraelčania lemovali cesty spolu s troskami zhorených a prevrátených áut.

Na mieste celonočnej párty pod holým nebom zabili ozbrojenci približne 260 účastníkov.

„Horiace telá," spomína si generál Goldfus na miesto podujatia.

Útok Hamasu rozpútal násilné vyčíňanie. Niektorí obyvatelia Gazy sa po prelomení nechránenej hranice prehnali cez ňu a občas vysielali na svojich telefónoch, čo robia. Gazania rabovali a plienili domy, brali počítače, oblečenie, riad, televízory a telefóny, uviedli preživší.

V niektorých izraelských dedinách boli obyvatelia zaživa upálení vo svojich domoch, zatiaľ čo teroristi prenasledovali civilistov na každom kroku a hľadali ľudí, ktorých by mohli zajať a zabiť. Starí rodičia, batoľatá a deväťmesačné dieťa boli zajatí a odvlečení  do Gazy, niektorí z nich stlačení medzi svojimi únoscami na motocykloch.

Izraelskú armádu počas väčšiny chaosu takmer nebolo vidieť.

Neďaleko kibucu Reim generál Goldfus povedal, že náhodou narazil na iného vyššieho veliteľa. Podobne ako on, aj tento dôstojník sa na miesto činu ponáhľal inštinktívne, bez akýchkoľvek inštrukcií, a zhromaždil malú skupinu vojakov.

Vtedy obaja muži vymysleli vlastnú ad hoc stratégiu.

„Tu nie sú žiadne rozkazy," povedal generál Goldfus. „Povedal som: ‚Odtiaľto a ďalej na juh si ty – ja pôjdem stadeto a ďalej na sever.‘“

Takto prebiehali niektoré izraelské protiútoky: vojaci alebo civilní dobrovoľníci – vrátane generálov vo výslužbe vo veku 60 rokov a viac – sa ponáhľali do oblasti a robili, čo mohli.

Israel Ziv, bývalý generál, dorazil do neďalekej bitky vo svojom audi.

Yair Golan, zástupca náčelníka generálneho štábu vo výslužbe a bývalý ľavicový poslanec, povedal, že vzal zbraň a začal zachraňovať preživších masakry na párty, ktorí sa skrývali v neďalekých kríkoch.

„Sme vycvičení, aby sme čo najrýchlejšie utekali k ohňu," povedal generál Goldfus. „Aby sme tam boli prví."

„Je to v poriadku. Sme Židia.“

Spravodajské centrum neďaleko Gazy bolo jedným z prvých miest, ktoré Izrael získal späť.

V neskorých ranných hodinách sa vojaci a záložníci z rôznych jednotiek dostali na základňu z rôznych smerov a premohli 10 ozbrojencov z Gazy, ktorí si svoj smrtiaci útok natočili na video.

Kamera umiestnená na hlave veliteľa Hamasu zachytila okamih, keď bol zastrelený a zabitý. Kamera spadla a poskakovala po zemi. V čase, keď sa video zastaví, vidno, ako sa veliteľ skláti na zem, pričom sa odhalí jeho dlhá brada a rednúce vlasy.

V iných častiach južného Izraela prišli prvé oficiálne posily z izraelského komanda, ktoré podľa vyššieho izraelského dôstojníka priletelo na vrtuľníkoch.

Nasledovali ich ďalšie špeciálne jednotky vrátane izraelskej námornej pechoty a prieskumnej jednotky vycvičenej skôr na operácie hlboko v nepriateľských líniách, a nie na izraelskom území.

Niekedy sa komando spojilo s dobrovoľníkmi bez nepriestrelnej vesty, ktorí sa vrhli do boja, aby zachránili rodinných príslušníkov.

Noam Tibon, bývalý generál, sa so svojou pištoľou vydal na juh, aby sa pokúsil dobyť späť kibuc Nahal Oz, kde bol uväznený jeho syn Amir, novinár.

V skorých popoludňajších hodinách sa starší pán Tibon pripojil k jednotke, ktorá prechádzala kibuc dom za domom.

V nedeľu popoludní bolo v niekoľkých dedinách a na niekoľkých základniach stále prítomné hnutie Hamas. Celá oblasť nebude úplne zabezpečená ešte niekoľko dní.

Cherryová vyšla von z krytu v kibuci Nahal Oz v sobotu okolo 17:00 a našla svoj dom prevrátený hore nohami, mikrovlnnú rúru vytrhnutú zo steny, zásuvky vytrhnuté zo skriniek a kaluž zasychajúcej krvi na podlahe.

Predtým v ten deň počula v okolí svojho domu streľbu. Domnievala sa, že v dome zomrel terorista – a že jeho zakrvavenú mŕtvolu odniesli spolubojovníci.

Niektorí preživší odmietli otvoriť dvere aj po príchode armády.

Keď vojaci dorazili k domu Oshrit Sabagovej, ďalšej obyvateľky kibucu Nahal Oz, obávala sa, že sú to teroristi v prestrojení.

Ani keď sa vojaci začali medzi sebou rozprávať po hebrejsky, aby dokázali, kto sú, 48-ročná Sabagová ju nepresvedčilo.

Až ich židovské modlitby ju uvoľnili. „Je to v poriadku, je to v poriadku," spomenula si Sabagová na ich slová. „Sme Židia."

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.