Najskôr Azerbajdžan, potom Katar. Ak nechceme plyn od vojenských mecenášov, máme len obmedzené možnosti
Ak chceme mať dostatok plynu, musíme sa zmieriť s tým, že nám ho budú dodávať potenciálni agresori či štáty, kde panujú autoritárske režimy podporujúce to, čo médiá a politici na Západe najčastejšie volajú terorizmom. Zhruba tak by sa dali zhrnúť závery, ktoré vyplývajú z dvoch nedávnych nešťastí.
F8e9yZXXwAAVwvB
Katarský emir Tamim bin Hamad Al Thani a nemecký kancelár Olaf Scholz. Foto: ConflictTrackerHQ/X
Videli sme to po tom, čo Azerbajdžan napadol a obsadil enklávu Náhorný Karabach, pozorujeme to aj teraz. Útok Hamasu na Izrael, počas ktorého sa odohrali mnohé zverstvá, čo dosvedčujú mnohé videozáznamy, vyvolal medzi európskymi lídrami rozhorčenie. Izraelu vyslovili podporu a zároveň odsúdili kroky Hamasu.
Hnutie však Európania financovať neprestali, pričom toto financovanie sa uskutočňuje nepriamo cez Katar. Priateľstvo medzi Katarom a Hamasom, ktorý ovláda pásmo Gazy, je dobre známou záležitosťou. Rovnako, ako je verejným tajomstvom, že Katar Hamas dlhodobo finančne podporuje. Peniazmi, ktoré sa mu do pokladnice lejú vďaka predaju plynu, ktorý vo veľkom odoberajú európske štáty.
