Po tom, čo starý kontinent prudko znížil dodávky ruského plynu, začal odoberať viac tejto komodity hlavne z Nórska a v skvapalnenej podobe z USA.
Zvýšil však aj objemy z Azerbajdžanu, s ktorým viaceré krajiny, napríklad aj Slovensko, plánujú dlhodobo spolupracovať. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová označila Baku ešte pred rokom za „dôveryhodného dodávateľa energie“.
Okrem LNG zo Spojených štátov však do európskych terminálov prichádza najmä skvapalnený plyn z Kataru. S malou arabskou krajinou, ktorá je treťou najväčšou zásobárňou plynu na svete, si Nemci, Francúzi či Poliaci zabezpečili na dodávky plynu dlhodobé kontrakty.
Citlivá návšteva v Nemecku
Minulotýždňové stretnutia nemeckých lídrov s katarským emirom tento boľavý fakt pripomenuli. Liberálny web Politico upozornil, že po žiadnom zo stretnutí s nemeckými štátnikmi nenasledovalo vystúpenie pred novinármi, čo iba podčiarklo politickú citlivosť tejto návštevy.
Na dohodu Berlína o dovoze zemného plynu so štátom Perzského zálivu, ktorý je považovaný za hlavného sponzora palestínskej militantnej skupiny Hamas, sa rýchlo zniesla kritika. Viacerí členovia Scholzovej vládnej koalície ostro kritizovali nemecké plány na dovoz väčšieho množstva skvapalneného zemného plynu (LNG) z Kataru.
„Budúce energetické partnerstvá by sa mali uskutočňovať len s partnermi, ktorí uznávajú právo Izraela na existenciu a nebojujú proti nemu,“ uviedol Michael Kruse, hovorca pre energetickú politiku liberálnej Slobodnej demokratickej strany (FDP).
„Barbarský útok teroristického hnutia Hamas ukazuje, aké dôležité je bojovať proti financovaniu terorizmu,“ pokračoval Kruse s dodatkom, že „ak Hamas už roky dostáva finančnú a nemateriálnu podporu od Kataru, Nemecko nemôže ako poďakovanie kupovať miliardy kubických metrov plynu“.
Ak chcú európske štáty pokračovať v „zelenom“ trende, nemajú veľmi na výber
Európa plyn potrebuje. Nutne. Čoraz viac sa totiž zamotáva do tvrdých opatrení na záchranu klímy. Podporuje obnoviteľné zdroje energie, ktoré produkujú pomerne lacnú a v podstate bezemisnú energiu, no majú viacero nedostatkov. Na všetky tu nie je priestor, no jeden treba v kontexte celej mozaiky príbehu spomenúť.
Obnoviteľné zdroje produkujú energiu vtedy, keď sú na to vhodné podmienky. A plyn je považovaný za najperspektívnejšie fosílne palivo najbližších dekád najmä preto, že plynové elektrárne sú ako jediné schopné, s výnimkou „špinavých“ uhoľných elektrární, rýchlo sa naštartovať. A fungovať ako záloha v prípade nepriaznivých podmienok na výrobu elektriny zo zelených zdrojov. S touto energetickou kombináciou sa dlhodobo počíta.
Lenže najväčšie ložiská plynu nie sú v západných krajinách. Spomedzi nich je najviac nevyťažených zásob plynu v Spojených štátoch, ktoré sú približne s piatimi percentami svetových rezerv až štvrté v rebríčku. A zároveň sú jedinou bohatou západnou krajinou v top desiatke.
Prvé je Rusko, ktoré kontroluje štvrtinu zásob, nasleduje Irán so sedemnástimi percentami, ďalej Katar (zhruba 12 percent) a prvú päťku uzatvára s niečo vyše štyrmi percentami Saudská Arábia. Ďalším západným štátom v poradí je až na sedemnástom mieste Nórsko, kde sa nachádza približne jedno percento svetových zásob plynu.
Rebríček krajín s najvyššou spotrebou plynu je pritom diametrálne odlišný. Západné krajiny sa na celkovej spotrebe plynu vo svete podieľajú necelou polovicou, čo je nepomer k ich prírodným zásobám.
Napriek silným vyhláseniam európskych štátnikov o odstrihávaní sa od krvavého plynu z tej či onej krajiny a kritiky mecenášov terorizmu či autoritárskych režimov je preto nad slnko jasné, že západná spoločnosť plyn z rozvojových krajín, v ktorých mnohokrát vládnu „nedemokratické“ a nevyspytateľné režimy, nutne potrebuje. A je len na nej, aké „zlo" si vyberie.
