Téma nemúdrosti politikov môže byť niekedy veľmi lacná. Je to vlastne taká trvalka pre humoristov. Ale faktom je, že u politika je to vážnejší problém, lebo politik skrátka môže narobiť škody, aké iný nenarobí.

Keď hovorím o nemúdrosti, tak tým nemyslím, že politik urobí vážnu chybu. Rozhodovanie v politike je neľahká vec. Chybu môže urobiť i inak múdry politik. Veď sa aj položartom, polovážne hovorí: Veľký politik, veľké chyby.

Nemám ani na mysli, že politici západne od nás často hovoria smiešne veci, napríklad, že muži, ktorí si povedia, že sú ženami, tak tými ženami sú, a naopak. A preto hovoria o mužoch, ktorí porodili, a tak podobne. Niektorí politici to hovoria zo zbabelosti, aby ich nejaká úderka v médiách nezačala likvidovať. Alebo tieto smiešnosti myslia vážne a vtedy to radím medzi ideologické a utopické poblúdenia, ktoré sú za posledných viac ako sto rokov v našej civilizácii veľmi rozšírené.  

Nemám teraz na mysli ani to, keď politici občas klamú alebo demagogicky hovoria polopravdy.

Mám na mysli skôr to, keď niekedy preukážu zarážajúcu neznalosť vo vážnej veci, o ktorej rozhodujú. Takú, že keď to počujete, tak vyprsknete smiechom.

Niekto namietne, že namiesto politikov Západu by sme sa mali pozrieť do vlastných radov. Veď aj tu, na Slovensku, zvykneme navoliť do parlamentu a vlády zvláštne typy. Nepochybne je to tak. Západ však spomínam preto, lebo po páde komunizmu sa Slováci pozerali na západných politikov ako na tých, od ktorých sa máme učiť. Mnohí naši politici a žurnalisti doteraz ustrnuli v rétorike, ktorá bola aktuálna naposledy v 90. rokoch. Stále znova a znova prisahajú na európsku orientáciu, čiže na EÚ, v ktorej sme od roku 2004. Stále znova a znova prisahajú na transatlantickú spoluprácu. Inými slovami prisahajú na veci, ktoré sú úplne samozrejmé, ale oni ich považujú za večne ohrozené nejakým vnútorným nepriateľom.

A sebavedomejších slovenských politikov, ktorí sa neboja používať vlastný rozum a nekopírujú všetko z Washingtonu a Bruselu, označujú za protieurópskych či protiamerických.  

Keď v kanadskom parlamente úplne všetci tlieskali esesákovi

Lenže západní politici, ktorých sme obdivovali pred rokom 1989 aj preto, lebo predstavovali hrádzu proti komunizmu, sú už dávno mŕtvi. A prišli po nich iné generácie politikov. A tá súčasná pôsobí občas divne.

Vŕta mi to v hlave, odkedy kanadský parlament počas návštevy prezidenta Zelenského poctil dvakrát (!) ováciami postojačky Jaroslava Hunku, príslušníka Waffen SS Galizien, sediaceho na parlamentnej galérii.

Predseda parlamentu Anthony Rota, ktorý k ováciám poslancov vyzval, nevedel, že ak Ukrajinec bojoval počas druhej svetovej vojny proti Rusom, tak bojoval po boku Hitlerovho Nemecka, a teda na opačnej strane, ako bojovala Kanada. Pritom ide o znalosť, ako zvykneme hovoriť, zo štvrtej ľudovej. No jednoducho nevedel.

Nevedel to ani premiér Justin Trudeau, ktorý tlieskal hneď vedľa Rotu. V Dolnej komore parlamentu je vyše tristo poslancov. A tlieskali tam všetci. Ani jednému to nedošlo.

A samozrejme, nič nedošlo ani nikomu zo štábu poradcov okolo predsedu parlamentu, ktorí mu pripravujú podklady.

Urobilo to na mňa dojem, ktorý len tak nevyprchá.

A teraz radikálny pravičiar Danko!

Minulý týždeň Strana európskych socialistov PES pozastavila členstvo Smeru a Hlasu potom, čo bolo oznámené vytvorenie vlády Smeru s Hlasom a SNS. Ako dôvody boli oznámené dva. Predseda PES Stefan Löfven už dávnejšie avizoval, že prvým bol postoj k vojne na Ukrajine. No dobre, dajme bokom otázku, kto má pravdu v tejto otázke, či Fico alebo PES, ale rozumieme aspoň tomu, že ich názory sa rôznia.

Lenže ďalším argumentom európskych socialistov je to, že vo vláde je „radikálna, pravicová“ SNS. Radikálna pravicová. Krajná pravica. Tvrdí to Löfven, tvrdí to i portugalský premiér, socialista Antonio Costa.

Milí čitatelia, keď sa pozriete na Andreja Danka, máte pocit, že vidíte pravicového radikála?

Andrej Danko je asi taký radikálny ako kaprík pokojne plávajúci v rybníku. A nemyslím to ako posmešok. Môžete si o ňom myslieť kadečo, ale Andrej Danko už dávno odviedol SNS preč od niekdajšej Slotovej úrovne.

Počas Slotovej éry SNS bola občas brutálne protimaďarská. Myslím, že sme málo ocenili Dankov krok v roku 2016, keď jeho SNS vstúpila do tretej Ficovej vlády, v ktorej bol koaličnou stranou Most-Híd. Teda strana s predsedom Maďarom a s väčšinovo maďarskými voličmi. Pritom to bolo čosi nebývalé. Nejakí európski socialisti o tom nemajú potuchy.

Ktovie, ako Löfven a Costa na tú radikálnosť SNS prišli. Možno si spomenuli, že Fico mal rovnaké problémy s PES, keď začínal vo svojej prvej vláde s HZDS a SNS. Možno si pozreli svoje staré vyhlásenie z roku 2006, urobili CTRL C a CTRL V a už mali čerstvé vyhlásenie. Že veci sú už niekde inde, si nevšimli.

A veď to nie je len tak, keď významné stranícke zoskupenie ako PES spochybní nastávajúcu vládu v členskej krajine EÚ. Argumenty PES by mali sedieť. Ale nesedia. Pýtame sa spolu so známym reklamným spotom: To tu už nikto nič negarantuje? Nuž, negarantuje.    

Dnes som si prečítal vyjadrenie Moniky Beňovej, europoslankyne za Smer. Z pozastavenia členstva si nič nerobí a hovorí, že sa stalo „akurát, že vo vláde budú politici, ktorí sa nepoklonkujú a nedoprosujú, stoja za svojou krajinou a jej suverénnymi záujmami“.

Monika Beňová bola vždy europoslankyňou podľa bruselského strihu. Ale dezinformovaní, nekompetentní eurosocialisti dokážu, že ešte i ona bude vyzerať ako slovenská národniarka. 

Znepokojujúce je to, že politici nášho civilizačného okruhu nerozhodujú iba o tom, komu zatlieskať a komu nie, alebo komu pozastaviť nejaké členstvo. Rozhodujú i o vojne a mieri.

A tak sedím a rozmýšľam. Ako bude vyzerať ďalšia generácia politikov? 

Tieto otázky mi neschádzajú z rozumu.