Všetko sa zdalo vtedy také jasné. Zločin volal do neba, právo na odplatu a potrestanie vinníkov nikto nedokázal spochybniť.
Aj dnes sa mnohým zdá všetko jasné. Vinník je známy, nikto nepochybuje o jeho zločinoch. Treba ho potrestať a zjednať nápravu.
A predsa je tu jedna maličkosť. Odpoveď na otázku, čo vojna dokáže a čo nedokáže vyriešiť.
Izrael od minulej soboty hovorí, že Hamas musí byť zlikvidovaný. Keď som tú vetu počul, spomenul som si na reč prezidenta Busha, ktorý z ruín v New Yorku prisľúbil, že tí, ktorí zničili budovy v New Yorku budú o Amerike „čoskoro počuť“.
Neskôr pomenoval os zla a vyhlásil vojnu proti teroru.
Výsledkom bola vojna v Afganistane a Iraku. Z Afganistanu sa Američania stiahli po 20 rokoch, aby odovzdali moc naspäť Talibanu, ktorému sa išli pomstiť. V Iraku Saddám Husajn s terorizmom Usámu bin Ládina nemal nič spoločné, preto sa musela vymyslieť falošná zámienka vojny. Američania síce porazili režim miestneho diktátora, ale vytvorili oveľa krvavejšiu občiansku vojnu a neskôr Islamský štát. O migrácii miliónov ľudí, obetiach Arabskej jari a sektárskych vojnách v celom regióne ani nehovoriac.
Svet bol horší, obetí viac. Vojna proti terorizmu sa premenila na sériu katastrof, ktoré poškodili všetkých. Vrátane Ameriky, ktorá sa zmenila dovnútra a zmenil sa aj vzťah sveta k nej.
Obávam sa, že toto je Bushov moment, pred ktorým teraz stojí premiér Netanjahu. Že veci môžu byť o rok, o päť, o desať horšie, ak sa Izrael rozhodne vojensky vstúpiť do Gazy a začať pozemnú vojnu.
Nielen preto, že vojna môže byť viac krvavá (aj pre Izrael, aj pre palestínskych Arabov), ako si dnes vieme predstaviť. Ale aj preto, že ak bude táto vojna krutá a obetí bude veľa, zjednotí a vydráždi to arabský svet, rozdelí veľmoci a v istom veľmi neželanom momente sa môžeme ocitnúť na prahu veľkej vojny s Iránom, do ktorej potom môžu vstúpiť aj Američania, v najhoršom scenári aj ďalšie veľmoci.
Izraelčania už dnes hovoria, že Amerika sa do vojny zapojí, ak sa do nej zapojí Irán a Hizballáh.
Neuveriteľné na tom je, že celá eskalácia je nakreslená ako skica, že ju vidíme vopred a že všetci – tak ako na Ukrajine – očakávajú len a len svoje víťazstvo.
Kým Izrael nezaútočil, je v tom zrnko nádeje. Zrnko, nie viac.
Nie je to jednoduchá situácia. Konflikt Izraelu a palestínskych Arabov je konfliktom Sparty proti Sparte, jednej vojenskej morálky proti druhej, každý je pripravený zomierať. A všetci veria tomu, že ten, kto uhne, nemá miesto na slnku.
Hamas útočil masívne a krvavo, odveta už prebieha niekoľko dní. Lenže čo vlastne môže Izrael dosiahnuť? Čo to znamená – zničiť Hamas?
Ak považuje Izrael Pásmo Gazy za de facto štát, ktorý riadi Hamas, znamená to útok proti štátu. Výsledkom môže byť buď snaha o jeho dobytie a pričlenenie k svojmu územiu, čiastočne alebo celkovo. Ak by v tom uspel, vojna sa premení na partizánsku a Izrael bude v situácii nenávideného kolonizátora. Útoky budú vždy, keď na ne hocikto naberie odvahu. Semeno hnevu bude rozsiate ešte viac.
Je tu aj bezpečnostná a praktická otázka: Dokáže 9 miliónov Židov dohliadať na 5 miliónov Arabov? A za akú cenu?
Ak sa nebude Izrael správať k Hamasu a Gaze ako k de facto štátu a vojenskú operáciu bude považovať za niečo, čo má akoby policajné ciele, že to bude operácia proti teroristickej organizácii a so snahou o zmenu režimu v Gaze, čo môže dosiahnuť? Aká je šanca, že aj keby uspeli, Hamas nenahradí ešte radikálnejšia organizácia?
Zlikvidovať Hamas je istým spôsobom nenaplniteľný cieľ. Najmä ak sa Hamas stane ideou, ktorú už nemožno poraziť.
Najhorším scenárom je širšia vojna v regióne. S arabským svetom a s Iránom. Všetky zmluvy, ktoré Izrael za uplynulé roky dosiahol, skončia v koši. Židia budú v nebezpečí v Európe, v každej jednej krajine, ktorá má vyššiu mieru moslimských a najmä arabských imigrantov.
Nezabúdajme, že Izrael má jadrové zbrane. A že Irán ich má na dosah.
Zodpovednosť premiéra Netanjahua je väčšia, ako zodpovednosť za odvetu za smrť 1 300 zabitých Židov pred týždňom v sobotu.
Existoval ešte jeden prezident Bush, otec neslávne známeho vojnového prezidenta. George Bush starší viedol poslednú úspešnú americkú vojnu, keď oslobodil Kuvajt. Keď mu však po vyhnaní Iračanov radili, aby pokračoval na Bagdad a dobyl aj ten, odmietol to.
Málokto to vtedy dokázal doceniť. Až hlboké omyly jeho syna ukázali, aký veľký štátnik bol jeho otec.
Kiežby ho Netanjahu dokázal napodobniť.