Obidvaja sú nominanti Andreja Danka a SNS na ministrov vo vláde, Martina Šimkovičová by mala byť ministerkou kultúry, Rudolf Huliak ministrom životného prostredia.
Z doterajšieho procesu by sa mohlo zdať, že Huliak, ktorý mal takmer 59-tisíc krúžkov, a ak opomenieme Matoviča, bol najúspešnejším skokanom volieb, má silnejšie postavenie ako Šimkovičová. Jej meno je v hre o post kultúry len pár dní, pred ňou bol kandidátom Karol Farkašovský či Tomáš Taraba. Taraba sa po kritike stiahol, ale nominovanie Šimkovičovej s ním môže v pozadí súvisieť, keďže Taraba si je so Šimkovičovou bližší ako Danko.
V každom prípade, Danko urobil hneď od začiatku zbytočnú chybu, keď sa vyjadril, že ministrami nebudú straníci, ale zvolení poslanci. Sleduje tým zrejme snahu o posilnenie vplyvu na poslanecký klub SNS, ale rovnováhu v klube tým nijako výrazne nevyrieši. A najmä, ak chcel, aby SNS ako strana začala získavať u voličov body, cestou k tomu majú byť práve noví ministri.
Šimkovičová a Huliak, ak by sa ministrami napokon stali, môžu mať trochu iné ciele, a ak by ich bol Danko z nejakého dnes neznámeho dôvodu donútený stiahnuť z vlády, môže preto prísť o ich podporu po návrate do parlamentu.
Andrej Danko zatiaľ robí skôr chyby, poďme však k možným ministrom.
Jozef Mak z Očovej
Z obidvoch srší mentalita nahnevaného bežného človeka. Takýto pocit má pozorovateľ najmä z Rudolfa Huliaka, ktorý mnohé z toho stelesňuje už len svojím vystupovaním. Huliak je predsedom Národnej koalície a starostom stredoslovenskej obce Očová. V predchádzajúcich parlamentných voľbách kandidoval za stranu ĽSNS. Neskôr z nej odišiel a v župných voľbách sa už ako predseda strany Národná koalícia uchádzal o post predsedu Banskobystrického kraja. Tam skončil na treťom mieste, pričom predbehol aj Miroslava Suju z Republiky.
Témy, na ktorých vyrástol, mu doniesla doba a tak trochu aj radikálna liberálna politika, zvlášť prístup bývalého ministra Jána Budaja a bratislavských médií. Huliak je aktívny poľovník, člen predsedníctva Slovenskej poľovníckej komory a člen predsedníctva Slovenského poľovníckeho zväzu. Spory s ochranármi a Budajom mal teda v popise práce.
S témou životného prostredia ho spája aj jeho brat Daniel Huliak, ktorý je jedným z konateľov vo zvolenskej firme Kronospan. Tá je druhým najväčším spracovateľom dreva, hneď po Mondi SCP.
Expresívny politik
Huliak je dnes známy najmä svojimi expresívnymi výrokmi. Ochranára Mariána Hletka napríklad v minulosti nazýval špinou, smradom či dokonca „zmrdom" a ochranárov zas teľcami.
Samozrejme, podobné vyjadrenia kandidátovi vážnosť nepridávajú a netreba ich zľahčovať. Ale treba dodať, že o Huliakovi preto nemožno automaticky povedať, že je extrémista či fašista, ako sa to mediálni kritici snažia nahovoriť. Dokazuje to aj jeho najznámejšie video, ktoré sa teraz šíri internetom, v ktorom vraj o spomínanom ochranárovi Hletkovi povedal, že by ho mali obesiť na futbalovom ihrisku. Je to pritom minimálne zavádzanie, keďže Huliak v skutočnosti povedal, že takýto trest by Hletka postihol v Číne.
To hlavné, čo na diváka z jeho videí kričí, teda nie je nenávistná ideológia, ale najmä hnev prepletený skúsenosťami dlhoročného poľovníka, starostu malej obce a obyvateľa vidieka s amatérskymi politologickými a geopolitickými komentármi, miestami okorenenými konšpiračnými teóriami.
Huliak je nepochybne zemitý, a práve to je niečo, čo bývalým ministrom životného prostredia chýbalo.
Neochranársky minister
To, aký by chcel byť minister, možno vidieť vo videu, ktoré zverejnil v piatok 13. októbra, teda len pár dní pred oficiálnym ohlásením jeho nominácie a v čase, keď už zrejme vedel, že bude kandidátom na túto funkciu. Huliak tu napríklad hovorí, že ministerstvo životného prostredia by malo prioritne riešiť chýbajúcu kanalizáciu a dostupnosť pitnej vody v obciach, prípadne environmentálne záťaže. Teda veci, ktoré riešia starostovia či ľudia žijúci na vidieku a ktoré v minulosti medzi prioritami akosi zanikli.
Na základe jeho predchádzajúcich vyjadrení sa tiež dá očakávať, že ministerstvo pod jeho vedením sa pokúsi zmeniť zonáciu národných parkov, povoliť odstrel medveďa a ďalších veľkých šeliem a pokúsi sa zrušiť zmluvy medzi ministerstvom a viacerými mimovládkami.
Okrem toho, Huliak by ako minister mal mať na starosti aj obnovu rodinných domov, ktorá sa má realizovať cez Plán obnovy a ktorú minister Budaj v mnohom nezvládol. Z čias bývalého vedenia mu na stole ostane aj takzvaný klimatický zákon. Aj tu by hádam mohol ako starosta a odporca zelených riešení zohrať pozitívnu rolu.
Ochranári, Brusel a on sám
Na druhej strane sa zdá, že Huliak bude čeliť aj trom náročným výzvam. Prvá sa volá ochranári, druhá Brusel a treťou je on sám.
Čo sa týka ochranárov, tí sa už mobilizujú a ozývajú. Približne päťdesiat združení už spustilo petíciu proti jeho vymenovaniu, pod ktorú sa zatiaľ podarilo získať viac ako 40-tisíc podpisov. Tu však treba pripomenúť, že v petícii, ktorá ho podporuje a ktorá nemala ani zďaleka taký ohlas v médiách, je už približne 14-tisíc podpisov. Plus to, že Huliak získal takmer 59-tisíc krúžkov vo voľbách, čo je silný mandát.
O sile Bruselu vypovedá aj europoslanec Michal Wiezik z PS. Ten na sociálnej sieti na margo toho, že envirorezort získala SNS, napísal, že si neuplatní mandát poslanca národnej rady, ale ostane pôsobiť v europarlamente, lebo tam má „vybudovanú pozíciu v ENVI výbore a dobré kontakty s Európskou komisiou". Povedané inými slovami, bude sa snažiť Huliaka kritizovať a napádať cez rôzne mechanizmy Európskej únie. Na tie Huliak, mimochodom, narazí aj tak, určite ho čakajú v prípade snahy o zmenu zonácie národných parkov či odstrelu šeliem.
No a treťou výzvou, či skôr otázkou, je on sám. Výkon funkcie ministra si vyžaduje isté manažérske, komunikačné a vyjednávacie schopnosti a nutnosť obklopiť sa schopnými ľuďmi. Otázne je, či na to Huliak má a či sa dokáže preklopiť z pozície opozičného tribúna do pozície ministra.
Väčšina ministrov má problém, že sú príliš ohybní a prispôsobiví, akoby ničomu neverili. To Huliakov problém nebude. Ale ak chce mať rešpekt, musí mať vo vedení rezortu schopných nominantov, ktorí dokážu v Bruseli hájiť to, čomu veria napríklad voliči v Očovej. A to nie je ľahká vec.
Alternatívna markizáčka
V mnohom podobnú pozíciu môže mať aj Martina Šimkovičová, ktorú sme v minulosti poznali ako televíznu moderátorku večerných správ na Markíze. V Ruskovej televízii pôsobila dlhých 18 rokov, teda aj v časoch, keď sa spravodajstvo a zábavné relácie zneužívali proti ľuďom, ktorých nemal Pavol Rusko rád, prípadne ktorí odmietali jeho snahy o zasahovanie do nominácií v SDK a podobne. Jej kolegom bol vtedy aj Erik Tomáš, s ktorým by sa mala stretnúť v jednej vláde.
Prudká zmena prišla, keď televízia Šimkovičovú v roku 2015 prepustila pre jej statusy o migrantoch. Bývalá moderátorka sa krátko nato, v roku 2016, dostala na kandidátke strany Sme rodina do parlamentu. Poslanecký klub Kollárovej strany však pomerne rýchlo opustila a jej bývalí kolegovia nemajú na ňu veľa pozitívnych spomienok. Po neúspechu vo voľbách v roku 2020 začala pracovať ako moderátorka v Televízii Slovan.
Tam tvorí moderátorskú dvojicu s ďalším novozvoleným poslancom za SNS, ortopédom Petrom Kotlárom, ktorý je zároveň zakladateľom spomínanej televízie. O Televízii Slovan sa pritom na začiatku hovorilo, že vychádza z kruhov okolo alternatívneho média Slobodný vysielač. V počiatkoch mala zjavne blízko aj k strane Republika, ktorej tváre sa pomerne často vyskytovali v Šimkovičovej štúdiu. To sa však skončilo po tom, čo jej bývalý parlamentný kolega Peter Marček z Republiky odišiel.
Šimkovičová spolu s Kotlárom si následne do štúdia pozývali širokú zmes opozičných politikov a rôznych osobností známych najmä na alternatívnej scéne. Okrem toho spolu pravidelne komentovali dianie na Slovensku a vo svete. Rovnako ako v Huliakovom prípade, aj pre ich relácie je typický hnev voči establišmentu, ktorý ich nielenže nezastupuje, ale ešte nimi aj pohŕda.
Nazývať Slovan televíziou je však trochu prehnané, ide skôr o videá, ktoré sú šírené cez Facebook a ďalšie sociálne siete. Je však evidentné, že Šimkovičová má obrazovku stále rada, len obsah už trochu zaostáva za ambíciami.
Odmietanie LGBT ideológie aj konšpirácie
O Šimkovičovej sa bežne môžeme dočítať, že je homofóbna či proruská. Pozrieť si kvantum jej videí a overiť to sa mi v takom krátkom čase nepodarilo. No minimálne v prípade homofóbie to vyzerá na vyfabrikované tvrdenia. Šimkovičovej výroky sú možno jednoduchšie, ale v zásade sa nelíšia od toho, ako by sa o LGBT ideológii vyjadril priemerný Slovák. Človek pritom nesmie zabúdať, že oveľa radikálnejšie názory dnes majú zástancovia LGBT ideológie ako ich kritici. A tiež, že perzekvovanie za názor hrozí tiež iba jednej strane.
Na druhej strane, označenia za konšpirátorov, na čo sú Šimkovičová aj Kotlár alergickí, sú v niečom pravdivé. Obaja protagonisti (rovnako ako Rudolf Huliak) totiž pandémiu koronavírusu, masovú migráciu, ale aj LGBT ideológiu označujú priamo za celosvetové sprisahania.
Vedia a cítia, že s týmito ideologickými javmi je nejaký problém a radi by ponúkli aj rýchle riešenie. Ale práve táto skratka nie celkom funguje. Často, naopak, vytvorí nový problém, v ktorom sa potom krútia.
RTVS a boj proti dezinformáciám
Šimkovičová spolu s Kotlárom ešte v piatok, teda pár dní pred oficiálnou nomináciou na ministerstvo, zverejnili posledný diel svojej relácie na kanáli Televízia Slovan. V nej sa v náznakoch dá zachytiť, aké zmeny by mohli priniesť. Pripomeňme, že Šimkovičová získala vyše 27-tisíc krúžkov, Kotlár vyše 13-tisíc.
V spomínanom videu dvojica pomerne často spomínala verejnoprávnu televíziu, ktorá je podľa nich tendenčná. Za svoj terč si zobrali moderátora politickej diskusie O päť minút 12 Mareka Makaru a jeho otázky Tomášovi Tarabovi. V relácii púšťali aj príspevok zo spravodajstva RTVS o migrantoch.
Ďalšia vec, ktorú pomerne často spomínali, boli dezinformácie a alternatívne médiá. Zdá sa, že Šimkovičová sa bude snažiť stopnúť snahy o reguláciu týchto médií, ktoré označili za strážnych psov médií hlavného prúdu. Ich rozdielny prístup k médiám má demonštrovať aj to, že nebudú odpovedať na otázky tradičných médií, ale len alternatívnych. Tým chcú dosiahnuť to, že tradičné médiá budú musieť citovať tie alternatívne.
No a napokon, pomerne často spomínali aj mimovládne organizácie. Zdá sa, že minimálne medzi poslancami a ministrami za SNS bude veľká vôľa odstaviť ich od financovania zo štátnych zdrojov.
Najslabšia ministerka
Šimkovičová pritom môže rátať s rovnakými problémami ako Huliak. No v jej prípade sú pochybnosti o schopnosti riadiť rezort ešte väčšie. Ľudia, ktorí ju poznajú a s ktorými sme mali možnosť hovoriť, jej prípadnú nomináciu označujú už za chybu Roberta Fica, nielen Andreja Danka.
Minister kultúry je post, kde sa predpokladá aj istá kultúrnosť vo vystupovaní a správaní. Niektorí nedávni nominanti síce posunuli hranicu, ale práve preto. Navyše, rezort sa neriadi s presvedčením, koho všetkého treba odvolať a čo všetko zrušiť. Minister potrebuje orientáciu v rezorte, zostane po ňom skôr to, čo presadí a navrhne. A s kým to bude robiť.
Konkrétny príklad: je len prirodzené, že nový minister odvolá riaditeľov niektorých erbových inštitúcií, napokon, viaceré potrebujú zmenu. Ale kým ich nahradí? Aké povedomie a predstavu o tom Šimkovičová s Kotlárom majú? Problémov v rezorte je viac, peňazí je tam veľa a za posledné roky sa postupne vytvorili vzťahy, ktoré preferujú niektoré skupiny pred inými. Zvlášť to platí pri rozdeľovaní zdrojov Fondu na podporu umenia či Audiovizuálneho fondu. Ako to budú chcieť Šimkovičová s Kotlárom zmeniť? Či skôr, kto im ponúkne návod a predstavu, ako a v čí prospech to zmeniť? Otázok je viac ako odpovedí.
Nech už to dopadne akokoľvek, zdá sa, že nahnevaní ministri môžu očakávať rovnako nahnevaný a možno ešte silnejší odpor, ako bol ten, ktorý ich dostal do parlamentu.
Šimkovičová vinou svojho vystupovania a preto, ako má rada kameru, môže byť väčším problémom ako Huliak. Jeho totiž môže držať pri zemi zemitosť, ale Šimkovičová podobnú brzdu nemá.
Problém pre novú vládu je, že ak by jeden či všetci traja robili chyby, ktoré by ich donútili odísť z vlády, ohrozuje to vládu ako celok.