Pani prezidentka sa v televíznej relácii vyjadrila, že by mala problém s menovaním ministra vnútra, ktorý by bol zároveň osobou obvinenou v trestnom konaní. Médiá to okamžite spojili s nomináciou Róberta Kaliňáka na tento post. Prezidentka uviedla, že prezident má možnosť odmietnuť kandidáta, o ktorom má závažné pochybnosti. Objektívna realita, ako aj samotná výhrada v podobe obvinenia, by ako dôvod na odmietnutie vymenovania zrejme nestačili.
Prezidentka Čaputová a jej kabinet, samozrejme, vedia, že Róbert Kaliňák nie je v súčasnosti obvineným v žiadnej trestnej veci. V minulosti sa voči nemu viedlo trestné konanie spolu s prezidentom finančnej správy Františkom Imreczem. Národná kriminálna agentúra ich obvinila zo zločinu podplácania 1. februára tohto roku. Obvinenie bolo založené na svedectve Imreczeho, ktorý vypovedal, že mu bol dorovnávaný plat zo strany podnikateľa Brhela staršieho, a to na pokyn Kaliňáka.
Kaliňák už nie je obvinený
Obvinenie Róbertovi Kaliňákovi bolo zrušené námestníkom generálneho prokurátora, ktorý vyhovel návrhu obvineného na postup podľa paragrafu 363 trestného poriadku. Orgány činné v trestnom konaní porušili zákon v neprospech obvineného Kaliňáka tým, že jeho obvinenie neobsahovalo žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali jeho spojitosť s nejakou trestnou činnosťou. Rovnako generálna prokuratúra poukázala na fakt, že prípadné dorovnávanie platu, ako bolo prezentované v obvinení, by nebolo trestné. Jednoducho povedané, tvrdenia polície nemali z pohľadu generálnej prokuratúry žiaden racionálny základ.
Róbert Kaliňák je teda osoba, ktorá nie je z ničoho obvinená a voči ktorej sa nevedie žiadne trestné stíhanie. Ale aj v prípade, ak by bol stále obvinený, bez právoplatného rozhodnutia súdu o jeho vine, platí ústavný princíp prezumpcie neviny. Teda nemožno na neho nazerať inak, ako na nevinného človeka, a to až do momentu konečného rozhodnutia súdu. Toto sú objektívne dôvody, prečo by prezidentka Čaputová mala problém zablokovať potenciálnu nomináciu Róberta Kaliňáka na post ministra vnútra.
Samozrejme, aj tu sa nachádzame v hypotetickej rovine, keďže o Kaliňákovi sa hovorí ako o kandidátovi na ministra obrany alebo dopravy.
Prejdime však od politiky k právu.
Menovanie ministra je právomoc prezidenta
Druhá rovina je tá právna. Ústava v oddiele týkajúcom sa vlády Slovenskej republiky radí medzi povinnosti prezidenta aj menovanie členov vlády a poverovanie riadením ministerstiev. Prezident tak robí na návrh predsedu vlády, pričom ústava tieto koncipuje ako jeho povinnosti slovami „vymenuje“ a „poverí“. Teda rozkazovacím spôsobom, určujúcim povinnosť, a nie možnosť. Zjemnená podoba je však v samotnom oddiele týkajúcom sa právomocí prezidenta, kde už sú použité slová vymenúva, odvoláva a poveruje.
Otázkou je, či z pojmu „vymenúva" vyplýva pre prezidenta povinnosť alebo len právo vymenovať navrhnutého kandidáta, ktorý inak spĺňa ústavné a zákonné podmienky na vymenovanie vrátane podmienky, že bol riadne zvolený. Ústavný súd už v minulosti prijal výklad pojmov „vymenúva a odvoláva", uviedol však, že uvedená dikcia nemá jednoznačný obsah a je nevyhnutné posúdiť ju v kontexte ostatných relevantných ustanovení ústavného poriadku z prípadu na prípad, pričom treba vziať do úvahy aj ústavnú systematiku vzťahov všetkých štátnych orgánov, ktoré sa v danej oblasti ocitnú vo vzájomnej interakcii. Hoci to teda nie je v texte Ústavy explicitne uvedené, z relevantnej judikatúry vyplýva, že prezident skutočne môže odmietnuť vymenovať navrhnutého kandidáta.
Prípad Jozefa Čentéša potvrdil kritériá
Povinnosť prezidenta v zmysle ústavy je totiž aj zabezpečiť svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov. Práve na tento článok odkazovala prezidentka Čaputová, keď hovorila o možnosti odmietnuť nominanta, o ktorom sú závažné pochybnosti. Takýto výklad pripustil Ústavný súd vo svojom uznesení k výkladu ústavy smerom k vymenovaniu, respektíve nevymenovaniu generálneho prokurátora zo strany prezidenta v známom prípade Jozefa Čentéša. Generálny prokurátor rovnako ako minister je najvyšší predstaviteľ ústredného orgánu štátnej správy. Tým súd aj stanovil kritériá posudzovania kandidátov zo strany prezidenta, pričom poukázal na neprípustnosť svojvôle a potrebu náležitého odôvodnenia prijatého záveru.
Ústavný súd povedal, že nevymenovať kandidáta prezident môže z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie. V prípade kandidátov na post ministrov ide o rovnaké požiadavky, ako je to v prípade poslancov národnej rady. Pri nich ústava hovorí o občanovi, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Požiadavka bezúhonnosti tu nie je uvedená vôbec, no tá vyplýva z osobitných právnych predpisov. Vo všeobecnosti sa za bezúhonného človeka považuje taký, ktorý nebol právoplatne odsúdený súdom.
Prezident môže ďalej nevymenovať kandidáta ešte z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov. Takéto dôvody však musí prezident uviesť a nesmú byť svojvoľné.
Závery ústavného súdu v analogických veciach viedli vždy k názorom, že prezident je oprávnený posúdiť, či návrh spĺňa zákonné podmienky, čo však nie je možné stotožňovať so svojvôľou a zamieňať ho s politickým posúdením kandidatúry. Prezident republiky je rovnako ako národná rada pri výkone svojich právomocí viazaný princípom legality a princípom zákazu svojvôle a svoje rozhodnutie je povinný rozumne odôvodniť. Teda poukázať na objektívne dôvody vyplývajúce zo zákona, ktoré nesmú byť v rovine subjektívnych pocitov, že niečo môže nastať.
Politická svojvôľa prezidenta je neprípustná
Prezident, samozrejme, nie je povinný vyhovieť akémukoľvek návrhu na vymenovanie kandidáta, má však povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu, pričom vo svojom rozhodovaní je viazaný práve a len tými faktormi, ktoré sa týkajú splnenia zákonných a ústavných podmienok. Konkrétne ide o podmienky zvoliteľnosti kandidáta a ďalej podmienky, ktoré sa vzťahujú na proces jeho výberu. Pokiaľ ich pritom navrhnutý kandidát spĺňa, prezident je povinný takému návrhu vyhovieť.
V prípade obvineného kandidáta na post ministra vnútra by sa dalo hovoriť o závažnej skutočnosti, ktorá by znižovala vážnosť tejto funkcie. Ak by išlo o objektívne posudzovanie takýchto právnych skutočností zo strany prezidentky, je možné uvažovať o jej úprimnej snahe zabezpečiť dôstojné vedenie ministerstva. Treba však pripomenúť, že prezidentka Čaputová nemala problém s obvinenými policajtmi, ktorí boli následne nielen povýšení, ale aj dosadení na Úrad inšpekčnej služby, a dokonca sa za nich verejne postavila. Rovnako pri špeciálnom prokurátorovi Danielovi Lipšicovi, ktorý bol dokonca právoplatne odsúdený v čase zvolenia do tejto funkcie, prezidentka Čaputová vyhlásila, že takúto voľbu rešpektuje. (Aj keď predtým odmietala jeho vymenovanie za generálneho prokurátora.)
V kontexte týchto okolností teda vyznieva jej vyjadrenie o prípadnom nevymenovaní obvinenej osoby na ministerský post nie ako objektívne, ale ako politické rozhodnutie. A to je v zmysle judikatúry Ústavného súdu pri posudzovaní daných kandidátov neprípustným kritériom. Prezidentka Čaputová môže v zákonom stanovených prípadoch odmietnuť kandidáta, ale musí to náležite odôvodniť. V prípade Róberta Kaliňáka by neuspela s argumentom o obvinení, nakoľko obvinený nie je. Iné podozrenia sú stále v rovine subjektívnych pocitov, a nie sú spôsobilé byť rozhodujúcim faktorom, prečo Kaliňáka nevymenovať. To už by totiž mohlo byť považované za hodnotenie z politickej roviny, čo je v právnom štáte neprípustné.