Chránime deti tak dôkladne, až im uškodíme

Či už bude smernica schválená alebo nie, už len jednoduchá skutočnosť, že ju navrhli, ukazuje, ako dobre sa dá popierať slobodu a súkromie s poukazovaním na udržanie či zvýšenie bezpečnosti. A ako tieto snahy rozširujú možnosti dohľadu zo strany štátnej a inej moci.

Dovolím si v tejto súvislosti podotknúť, že západná civilizácia v jej dnešnej podobe (alebo skôr, bohužiaľ, ešte nedávnej), bola založená aj na určitej skepse voči výkonnej moci, nutnosti mať ju pod kontrolou.

Bezpečnosť, ktorá je nebezpečná

Lenže ide o deti. A pre ich bezpečie je potrebné urobiť všetko a žiadna cena za to nie je príliš vysoká. Emotívna reklama, ktorá na podporu smernice vznikla (a bola – ako výrečné – na nete cielená na užívateľov určitého politického presvedčenia, čo je nelegálne), hovorí o „deťoch, ktoré trpia v tichu“. Len človek bez srdca môže byť ľahostajný k ticho trpiacemu zneužívanému dieťaťu. Bez irónie. A iste je možné, že motiváciou stúpencov tejto úpravy je túžba trpiacim deťom pomôcť.

Lenže ten nadmerný dôraz na bezpečnosť vo vzťahu k deťom im tiež môže veľmi škodiť. Jeho dopady sú navyše vážne a skutočne masové. Aj to je istým spôsobom typické. V záujme ochrany detí sa pripravuje systém, ktorý tie deti, až raz vyrastú, podrobia všestrannému dohľadu. Bude tým dnešným deťom a ich deťom v takomto systéme lepšie, bezpečnejšie? Čo by to mohlo urobiť s ich životmi, ich mysľou?

Príkladov ochrany detí, ktorých dôsledkom je ich ohrozenie, je viac. A to ohrozenie nemusí prichádzať primárne od štátnej moci a jej kontrolného aparátu. V mnohých krajinách Západu prudko vzrastá počet detí a dospievajúcich, ktorí trpia duševnými chorobami – predovšetkým depresiami a úzkosťami.

O príčinách sa vedie intenzívna debata, iste to nie je tak, že by existoval jeden dôvod, skôr sa dá hovoriť o nejakej nešťastnej súhre viacerých vplyvov. Významnú úlohu môžu zohrávať technológie a sociálne siete, kvôli ktorým trpia deti nedostatkom kontaktu tvárou v tvár a fakticky ich držia v izolácii. Na sociálnych sieťach môžu byť vystavené aj šikanovaniu a porovnávaniu vlastnej „nedostatočnosti“ v porovnaní s idealizovanými obrazmi druhých.

V Spojených štátoch sa tiež depresie a úzkosti začali prudko šíriť po roku 2011, keď boli na trh uvedené prvé smartfóny, psychiatri zdôrazňujú nedobrý vplyv covidových lockdownov, ktoré mali najhorší psychologický dopad práve na dospievajúcich.

Trigger warnings

Úzkostnosť dnešných mladých a dospelých však môže mať aj ďalšiu príčinu. Často o nej hovorí napríklad známy americký sociálny psychológ a verejný intelektuál Jonathan Haidt. Spomenul ju napríklad vo svojom veľmi známom článku (spoluautorom bol Greg Lukianoff) Coddling of The American Mind, [Rozmaznávanie americkej mysle, pozn. red. ] a pokúšal sa v ňom formulovať dôvod premeny mentality amerických študentov, ktorá sa v čase publikovania jeho textu prejavovala predovšetkým presadzovaním tzv. trigger warnings (upozornenie na potenciálne zraňujúci obsah kníh, prednášok a podobne) a vytváranie „bezpečných priestorov“, pričom bezpečím je chápaná aj neprítomnosť nevyhovujúcich názorov.

Za jeden z dôvodov tejto zvýšenej citlivosti a zmenšujúcej sa schopnosti zvládnuť stret s niečím nečakaným, nevyhovujúcim, provokatívnym, označil nedostatok hry a vôbec spoločne tráveného času v skupine detí, bez dozoru dospelých.

Je to totiž zásadná súčasť socializácie, zoznamovanie sa so svetom bez rodičovskej ochrany, v ktorom dieťa prípadné konflikty musí riešiť samo, robí svoje vlastné rozhodnutia. Prítomnosť dospelého - či už rodiča alebo inej autority – toto znemožňuje, a navyše mení aj povahu detskej hry. Pokiaľ niekto takú skúsenosť nemá, môže mať tendenciu obracať sa na autoritu s každou drobnosťou a situácie, ktoré iní vnímajú ako banálne a všedné, neprimerane prežívať.

Hranie sa bez dozoru

Ako úplne zásadný vníma negatívny vplyv nedostatku hier bez dozoru Peter Gray, ktorý spolu s tímom kolegov spracoval „metaštúdiu“, teda text, ktorý zhŕňa výsledky vyšetrovania z rôznych období a v rôznych krajinách. Publikoval ju na začiatku roka v The American Journal of Pediatrics. Tvrdí, že nedostatok času na túlanie sa spolu s partiou detí a hranie sa bez dozoru je tou najdôležitejšou príčinou súčasnej krízy duševného zdravia. Upozorňuje, že nárast duševných porúch medzi deťmi a mladistvými na Západe trvá už niekoľko desaťročí, v posledných rokoch akceleruje. A koreluje podľa Graya so zmenšujúcim sa priestorom pre samostatnú detskú hru. Možnosť si hru často užiť robí deti nielen šťastnejšie, ale aj sebaistejšie, majú vďaka nej šancu pochopiť, že „ťažisko kontroly“ nad svojimi životmi nájdu sami v sebe. Psychologické benefity hrania sa bez dozoru sa podľa výskumov prejavujú aj v dospelom živote.

Deti prichádzajú o možnosť samostatnej hry z mnohých dôvodov – mení sa životný štýl, z miest sa na niektorých miestach vytráca priestor na hru a podobne.

Obstáť v rodičovskej úlohe

Najdôležitejšou príčinou však býva starostlivosť rodičov a ich neúmerne silná snaha obstáť v rodičovskej úlohe. „Helikoptéroví“ rodičia sú vždy pripravení vykonať „výsadok“ a konať v mene svojich detí, riešiť ich problémy. Iní otcovia a matky sa snažia vytvoriť základy budúceho úspechu potomkov tým, že im zorganizujú čas a naplnia ho hodnotnými záujmami a krúžkami, až deťom na nič iné nezostáva čas.

Ďalší sa chcú deťom naplno venovať, byť v ich životoch prítomní, byť v ňom pre nich, a neuvedomujú si, že to najlepšie, čo rodič môže pre dieťa niekedy urobiť, je nebyť v dohľade. Ďalší o nich majú úplne pochopiteľnú starosť a nechcú ich vystavovať najmenšiemu nebezpečenstvu. A ešte ďalší sú ľahostajní a možno aj ocenia, že ich potomok je celý deň zalezený v izbe – aspoň neobťažuje.

Americký režisér Richard Linklater v animovanom filme Apollo 10 a 1/2 rekonštruuje svet svojho detstva v Texase na konci šesťdesiatych rokov. Spomína na hry s partiou kamarátov a tiež na to, že prakticky stále bol niektorý člen partie zranený, mal napríklad ruku v sadre, pretože chlapci pri hre niečo prehnali. Dnešné decká sú podobných situácií často ušetrené vďaka sústavnému rodičovskému dohľadu. Cenou za to však môžu byť početné a trvalé šrámy na duši.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.