Pozoruhodne rýchle nasadenie špeciálnej prokuratúry a NAKA proti Huliakovi – načasované na povolebné rokovania – sledovalo jediný cieľ. Vyradiť ho z hry ešte pred zostavovaním vlády. Odpísať ho.
Súbežne s tým mimovládne organizácie a progresívne médiá rozpútali besnú kampaň proti všetkým predbežným nomináciám SNS: od Tarabu cez Šimkovičovú až po Huliaka. Výhrady neboli vecné ani politické, ale čisto kampaňové – vraj sú súčasťou konšpiračnej a dezinformačnej scény. Teda „toxickí“ a „neprijateľní“…
Jednoducho: volebnú kampaň, ktorá rozhodla o výsledku volieb, vytlačila mediálna kampaň, ktorá má víťazov volieb krotiť, zviazať, zastaviť.
V hysterickej kampani proti SNS sa spojili tí, ktorí vyšli z volieb ako porazení: progresívci a ich médiá, aktivisti, Lipšic so špeciálnou prokuratúrou, NAKA. A prezidentka.
Prezidentka mala pokračovať v politike NAKA „inými prostriedkami“. Huliaka natvrdo zablokovala. S vysvetlením, že neguje „dlhodobo platnú enviromentálnu politiku štátu a medzinárodné záväzky“. Prezidentke prekáža aj to, že Huliak vraj spochybňuje existenciu klimatickej krízy.
Jedno aj druhé vysvetlenie Čaputovej je nezmyselné. O enviromentálnej politike štátu predsa rozhoduje minister (s vládou). A v konečnom dôsledku voliči. Prezidentka naznačuje, že by to malo byť naopak: dlhodobá enviromentálna politika štátu a Bruselu majú rozhodnúť o ministrovi. Choré.
Pokiaľ ide o spochybňovanie klimatickej krízy, Huliak to vysvetlil. Klimatickú zmenu nepopiera, tvrdí iba to, že podiel človeka na zmene klímy sa preceňuje a klimatickú agendu Bruselu považuje za podvod, ktorý bude ochudobňovať ľudí. Navyše bez výsledkov, lebo klimatické zmeny sa po nezmyselných a bolestivých „bezpečnostných opatreniach“ neotočia.
Výhrady prezidentky k Huliakovi boli ukážkovo progresivistické. Dali by sa zhrnúť do dvoch slov. „Lebo Brusel“.
Slovom, Huliak nezapadal do jej predstáv. Nepáčil sa jej.
Na zásahy do vytvárania vlády s takýmito chabými argumentmi pritom prezidentka nemá právomoci. Zostavovanie vlády predsa nie je kasting. S progresívnou porotou, ktorá prehrala voľby.
2. Nehoda Stohlovej
Ak niekoho zaujíma, ako by vyzerala alternatíva proti SNS a Huliakovi z radov Šimečkovho PS, výsledok mohol vidieť v Téme na TA3. V debate sa zrazili Rudolf Huliak s Tamarou Stohlovou. Tá bola v diskusii výrazne slabšia ako Huliak. Aj odborne, aj politicky.
Stohlová svedomito – a trochu strojene – odriekala frázy a poučky z bruselskej agendy a z tretieho sektora. Na konkrétne problémy z praxe, ktoré trápia ľudí, často nevedela odpovedať. A vracala sa k všeobecným tézam „autorít“.
Huliak zas s neskrývaným hnevom vysvetľoval, že milióny eur na zelené projekty nemôžu končiť na účtoch mimovládok. A treba ich presmerovať priamo k regionálnym a vidieckym komunitám. Trval na tom, že ochrana prírody musí byť v rovnováhe s ochranou a záujmami ľudí. Politika ministerstva a vlády má byť podľa neho zameraná na rozvoj Slovenska, nie na automatické plnenie úloh, ktoré sa diktujú spoza hraníc.
Stohlová, ktorá pracovala pre Transparency Internation Slovensko či OECD a uvádza si titul „environmental expert“, zjavne nerozumela, o čom hovorí. Aké Slovensko? Sústavu poučiek, v ktorej žije, spolu so slovným spojením „táto krajina“, môže odrecitovať bez zmien kdekoľvek – od Kalifornie cez Island po Austráliu.
Takí sú progresívci. Pracujú ako univerzálne algoritmy. Programy.
Pri otázkach o Slovensku pociťujú diskomfort. A v kontakte s realitou strácajú reč.
Ak majú byť ľudia ako Stohlová predpísanými vzormi a alternatívou voči Huliakovi, potom im to v stredu v TA3 veľmi nevyšlo. Nehoda. A ešte k tomu v zlom čase.
Predsa len, odpisovať Huliaka ako odborne nespôsobilého – a pohorieť s ním v debate – to nevyzerá dobre.
3. Zakliate ministerstvo
Trochu iné problémy ako SNS má Ficov Smer. Nevie nájsť ministra zahraničných vecí. Túto kľúčovú funkciu odmietli viacerí oslovení. Fico zvažoval, že rezort ostane dočasne neobsadený, prípadne že zlomí Blanára (ktorý dlhšie váhal).
Ficove problémy sú do istej miery pochopiteľné. Diplomatický establišment je nastavený atlanticky a provojnovo (bez ohľadu na to, či sa bojuje v Iraku, Sýrii alebo na Ukrajine). Fico zas sľuboval, že to zmení. Slovenská zahraničná politika má byť v hrubých rámcoch zachovaná (pod EÚ a NATO), ale zároveň viac suverénna. Fico chce ukončiť masívnu vojenskú podporu Ukrajiny, na ktorú už beztak nemáme, a chce tlačiť na politické riešenia: rokovania o prímerí.
Z pohľadu politického realizmu sú postoje Fica (alebo Orbána) správne. Energetické sankcie Rusko nezlomili – a Európu poškodzujú. Tvrdenia jastrabov, že konflikt nemá iné ako vojenské riešenie, ktorým je vraj porážka Ruska, sa ukazujú ako naivné. Krvavo naivné. Debata o prehodnotení obchodných sankcií a zmene kurzu by bola užitočná.
Lenže – západní spojenci od Slovenska vyžadujú vojnový aktivizmus. Nie realistickú či suverenistickú politiku. Ministrovi zahraničných vecí hrozí, že časom narazí na demarše a sankcie Bruselu alebo Washingtonu. Čo by bolo zlyhanie slovenskej diplomacie.
Preto o stoličku šéfa diplomacie nebol záujem.
Treba však dodať, že v tomto spore nejde len o Fica a o Slovensko. Problém je podstatne hlbší. Týka sa Západu. A otázky, či je ešte Západ spoločenstvom slobodných štátov s rôznymi postojmi k vojne na Ukrajine. Alebo je to už minulosť. A hybridná vojna nás doviedla k úplnej strate suverenity, kde musíme vykonávať aj takú vojenskú politiku, ktorú vykonávať nechceme. Lebo ide proti našim záujmom.
Atlantisti s obľubou namietajú, že Slovensko predsa nemôže vystupovať ako člen NATO a zároveň odmietať plnenie bojových úloh (na fronte obchodnej vojny alebo pri vyzbrojovaní Ukrajiny). Suverenisti zas oponujú, že to aspoň v istej miere ide. Členmi NATO a EÚ sú predsa suverénne štáty. Nie vazali, kde voľby a národné vlády neznamenajú vôbec nič.
Skúsenosti z Maďarska, ale aj zo Slovenska pri zostavovaní vlády ukazujú, že suverenisti to majú čoraz ťažšie. Úlohou vlád je bezvýhradne a bez ohľadu na požiadavky väčšinovej spoločnosti vykonávať predpísanú politiku. Nie európsku. EÚ je v kúte (a tiež sa obmedzuje na vykonávanie atlantických zadaní). Európsky kurz dnes určujú Londýn a Washington. Ak pri niektorých úlohách niekto odmietne poslušnosť a hovorí o národných alebo európskych záujmoch, končí na čiernych zoznamoch.
Je to vlastne prirodzené. V časoch vojenských kríz diktujú pravidlá hry vojenské veľmoci. Priestor na slobodné a suverénne rozhodnutia je mikroskopicky úzky.
Rovnako prirodzené by však malo byť, že to nevzdáme (aspoň nie všetci). A že budeme aj ďalej hovoriť o slobodnom Západe. A o pokusoch vystupovať v EÚ a NATO aspoň trochu suverénne.
Pretože ak človek (alebo národ) stratí zvyšky slobody a suverenity, potom stratí cenu aj všetko ostatné.
4. Osvietení numerológovia
Na záver ešte pár slov k bláznivému kriku okolo Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Úderka LGBTI komunity koncom minulého týždňa spustila zborový krik. A žiadala odchod dekana. Dôvod: fakulta 12. októbra informovala o výhlásení esejistickej súťaže na tému, ako by mala vyzerať konzervatívna odpoveď na rozhodnutia európskych súdov o registrovaných partnerstvách.
Dúhoví aktivisti sa zahrali na majstrov numerológie. Zverejnenie informácie o súťaži vraj bolo škandalózne, lebo 12. októbra si svet pripomína útok na queer komunitu a vraždu Juraja a Matúša v Teplárni.
Za normálnych okolností by pokrikovanie nahnevaných aktivistov nestálo za reč. Načasovanie fakultného oznamu bola predsa náhoda, právo prehovoriť na tému registrovaných partnerstiev má aj konzervatívna časť akademickej obce. Krik by za dva dni vyšumel. Do hry však rýchlo vstúpili aj progresívne médiá. A z incidentu numerológov vyrobili kauzu. Organizovali sa výzvy na odvolanie dekana Burdu.
V skutočnosti im nešlo o zlé načasovanie oznamu. To bola len zámienka. Prekážalo im, že fakulta je otvorená nielen progresívne nastaveným grantom a partnerom, ale aj tým (predstavte si tú trúfalosť) konzervatívnym.
Dekan sa nakoniec musel ospravedlniť za „nevhodný čas oznamu“. Na priestore pre konzervatívnu kritiku registrovaných partnerstiev však trvá. Tvrdí, že pre vedu, výskum a diskusiu na univerzitnej pôde je dôležité, aby neboli zviazané a jednostranné (výlučne inkluzívne), ale slobodné. Akademické prostredie sa podľa neho nesmie viazať na jedinú ideológiu.
Dekanovi Burdovi treba v tomto zápase držať palce.
Otvorená spoločnosť sa definitívne mení na režimovú vo chvíli, keď si strana s nárokom na „vedúcu úlohu v spoločnosti“ – a jej ideológie – podriadi oblasť vedy, vzdelávania a výchovy. A keď umlčí kritiku a debatu v akademickom prostredí.
Dúfajme, že progresívci v tom nebudú takí úspešní, ako ich starší druhovia. Vlastne súdruhovia.
