Dokumentárna dráma Hranica: Na jednej strane stoja ozbrojenci, na druhej ľudia na úteku. A hľadia si do očí

Sýrska rodina cestuje za príbuzným do Švédska a učiteľka z Afganistanu má ako cieľovú krajinu Poľsko. Prídu do Bieloruska. Tamojší prezident sa zdá veľkorysý a umožňuje tranzit cez svoju krajinu. Výsledok tejto cesty je tragédia. Na bielorusko-poľskej hranici uviazli tisíce utečencov. Pohraničníci ich ženú z jednej krajiny do druhej a zasa späť. Nechce ich ani Poľsko, ani Bielorusko. Stali sa hybridnou zbraňou a politickým nástrojom.

Agnieszka Hollandová o týchto udalostiach nakrútila film. Scenár vznikal rýchlo, často kopíruje osudy konkrétnych ľudí a svojím spracovaním pripomína dokudrámu. Nejde len o čiernobiele snímanie, ale celkové úsilie o čo najväčšiu autenticitu. Výsledok je mrazivý.

Pokiaľ film ukazuje bieloruských pohraničníkov ako tupú jednoliatu masu, zobrazenie poľskej strany má napriek čiernobielej farbe odtieňov viac. V prvom rade sú to pohraničníci, vykonávajúci rozkazy, ktoré sú napriek propagande v rozpore s ich prirodzením ľudským cítením a sú to dobrovoľníci. Ochota pomáhať tu je, výsledok je napriek tomu tragický. Mnoho utečencov v hrozných podmienkach zahynie.

Dôvod je systémový – do hry sa dostala politika. Masy utečencov sa stali prostriedkom vydierania. Takto ich použil Lukašenkov režim, ale ako účinnú politickú zbraň ich využíva aj Turecko. Poľská vláda zareagovala tvrdo. Z vládnych budov sa rozhoduje ľahko. 

Vo filme Hranica sledujeme utrpenie konkrétnych ľudí v dôsledku politických rozhodnutí. Smädné deti, na smrť vyčerpaných starcov, mužov odhodlaných na všetko. Pokiaľ ste vojak, ktorý plní rozkazy, vidíte to naozaj zblízka. Niekto to rieši hrubým humorom, alkoholom, iný pomáha. Ochota a nasadenie dobrovoľníkov však má svoje hranice. Pokiaľ štátne inštitúcie nespolupracujú, oni toho veľa urobiť nemôžu.  

Agnieszka Hollandová vo svojej tvorbe často upozorňuje na poľský rasizmus – v tomto filme je daný kontrastom medzi obrovskou ochotou Poliakov pomáhať „bielym“ Ukrajincom, zasiahnutým ruskou agresiou.

Nechcem robiť obšírne historické exkurzy – ale na rozdiel od Sýrie a Somálska je spoločná minulosť týchto dvoch krajín krvavá. Upozornila by som na udalosti na Volyni počas II. svetovej vojny. Správanie Ukrajincov k Poliakom svojou brutalitou prekonalo všetko mysliteľné a ja ľutujem, že som videla fotografie z týchto masakrov, pretože na tie obrazy do konca života nezabudnem.

Rany sú dodnes hlboké. Poliaci prijali vyše dvoch miliónov ukrajinských utečencov. Film bol v Poľsku premietaný pred parlamentnými voľbami a vyvolal veľké ohlasy. Jeho návštevnosť bola vysoká a vláda ho ostro odsúdila. 

Lenže v konečnom dôsledku je úplne jedno, kto vyhral voľby a ako bude vyzerať nová poľská vláda. Problém, o ktorom film hovorí, je väčší. Európa jednoznačne stojí pred veľkými vlnami migrácií. Ani pri najlepšej vôli nebude môcť prijať stámilióny ľudí, ohrozených hladom a vojnami. Zatiaľ jej predstavitelia lavírujú a hrajú o čas. Budú však nútení prijímať rozhodnutia. Na niektorých miestach sa už stavajú ploty a je pravdepodobné, že na iných sa stavať začnú. Európa bude riešiť otázku, nakoľko intenzívne chce chrániť svoje hranice. Na jednej strane budú stáť ozbrojenci, na druhej ľudia na úteku. A budú si hľadieť do očí.