Primár trenčianskej ortopédie: Kedysi mal 65-ročný človek život za sebou, dnes sa chce baviť 

Uznávaný odborník promoval na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Je zakladajúcim členom Slovenskej artroskopickej spoločnosti (neskôr premenovaná na Slovenskú spoločnosť pre artroskopiu a športovú traumatológiu).

S obľúbeným lekárom sme sa porozprávali o jeho dlhoročných skúsenostiach, ale aj o aktuálnom stave v spoločnosti a v zdravotníctve.

Ako ste sa dostali k medicíne a čo vás na nej oslovilo?

Je to zvláštny príbeh. Keď som bol na základnej škole, nemal som vôbec predstavu, čím by som sa mal vo svojom budúcom živote živiť. Mal som rád biológiu, zemepis, no hlavne šport. V tej dobe som bol zanietený športovec. Keďže som nevedel, čo chcem robiť, išiel som na gymnázium. Gymnázium je super škola, ktorá vás naučí učiť sa, dá vám prehľad a tiež stretnete skvelých učiteľov a spolužiakov. V druhom ročníku nastal moment, kedy som sa musel rozhodnúť, aké voliteľné predmety si zvolím v štúdiu v treťom a štvrtom ročníku. Či latinčinu, deskriptívnu geometriu alebo strojopis. Rozhodol som sa, že budem študovať latinčinu.

No zároveň, ako som spomínal, som bol zanietený športovec. Nevedel som však urobiť mlynské koleso, tak som nemohol študovať telovýchovu na vysokej škole. Povedal som si, že možno bude medicína to, čo ma k športu znova privedie. Čím viac som v sebe ten sen pestoval, tým som bol zapálenejší.

Na moje veľké šťastie som sa po maturite na medicínu nedostal. Vo svojom sne som však vytrval, a tak som sa zamestnal v nemocnici a pracoval som ako ošetrovateľ na gynekológii jeden rok. Vtedy ma medicína začala naozaj zaujímať a pochopil som, že nechcem robiť nič iné len medicínu a mojou špecializáciou bude operačný obor. Aj keď som naďalej športoval, šport zostal na druhej koľaji. Po roku som sa na medicínu dostal.

Už v priebehu štúdia som chodieval na ortopédiu ako medik. Chcel som byť súčasťou tímu, fungovať v medicíne a naučiť sa bazálne veci. Po skončení medicíny mi chvíľu trvalo, kým som sa k práci na ortopédii dostal.

Nemali ste v rodine lekárov ako iní primári?

Nie, nemal som. Dokonca sám mám jedno dieťa, dcéru, ktorej nebudem odporúčať medicínu ako životnú dráhu.

Prečo nie?

Je to veľmi tvrdý chlebíček. Nielen preto, že musíte veľké množstvo času stráviť štúdiom najskôr na vysokej škole, neskôr na atestáciách a ďalej neustálym vzdelávaním. To je jedna vec. Druhá vec je tá, že ste veľmi často mimo domova, čiže zanedbávate rodinu a ďalšia vec je tá, že je to obrovská zodpovednosť a nekonečný stres v práci.

Samozrejme, je iné robiť napríklad kožné lekárstvo – to hovorím bez akejkoľvek dehonestácie a s úctou k tomuto ťažkému oboru – ako operačný obor, kde jeden chybný ťah skalpelom znamená tragédiu nielen pre pacienta, ale aj pre operatéra, kde nemôžete skončiť operačný zákrok v momente, keď už nevládzete, ale až vtedy, keď je hotový. Toto sa na vás po rokoch podpíše a nie vždy pozitívne. Každý odbor vás nejakým spôsobom deformuje. Keď robíte jeden odbor 20 až 30 rokov, máte mozog a reflexy vycvičené v rámci svojho odboru a uvažujete inak ako napríklad internista alebo geriater. Aj preto je spolupráca jednotlivých odborov veľmi dôležitá. V každom prípade chirurgické odbory a medicína vo všeobecnosti sú veľmi ťažká práca, zodpovedná, stresujúca. Bol by som radšej, keby sa moja dcéra živila niečím iným – ľahším.

Čo vás pri množstve medicínskych odborov zaujalo práve na ortopédii?

Jednak je to krásny operačný odbor, vďaka ktorému máte blízko k športovcom. Mnohé roky som sa zaoberal predovšetkým artroskopickými operáciami a problematikou športovej traumatológie. Takýto typ medicíny je nesmierne príjemný a povzbudzujúci, kde de facto prichádzate do styku so zdravými ľuďmi, ktorých úraz vyradil na krátko z ich obľúbenej činnosti a vy im pomôžete sa k nej vrátiť. Toto bola jedna z tých vecí, ktorá ma zaujala a zaujíma ma dodnes. Až funkcia primára ma odviedla trošku iným smerom. Ortopédia je ale tiež odbor, keď pacienta začnete liečiť, keď sa narodí a skončíte, až keď zomrie. Ortopédia je pestrá.

Ďalšia vec, ktorá má na nej lákala, bola skutočnosť, že išlo o veľmi moderný odbor, ktorý sa veľmi rýchlo vyvíja. Operačné metódy a postupy napredujú míľovými krokmi. Dnes robíme násobne viac výkonov, väčšie rozsahy výkonov. Dobrý ortopéd v dobrej nemocnici s dobrým vybavením dokáže naozaj zázraky. Dokáže postaviť na nohy imobilných ľudí a to je naozaj inšpirujúce.

Vo FN TN máte také dobré vybavenie?

Máme dobré vybavenie. V horšom stave sú priestory, ale čo sa týka techniky, máme dobré technické vybavenie.

V roku 2014 ste na svojom oddelení zaviedli spinálnu chirurgiu. Čo to je?

Je to subodbor ortopédie, ktorý sa zaoberá chirurgickou liečbou ochorení chrbtice. Tam spadajú degeneratívne, vrodené, onkologické, zápalové ochorenia chrbtice a úrazy chrbtice. Úrazy ale naša klinika nerieši, to je doména traumatologickej kliniky FN TN. My sa zaoberáme ochoreniami, ktoré som vymenoval.

Čo sa týka operácií chrbtice, spolupracujeme s Brnenskou ortopedickou klinikou v Bohuniciach. Máme vytvorený taký „mikrotím“ odborníkov. Ľudí, ktorí sa tým na našom pracovisku zaoberajú. Sú vedení spinálnym chirurgom z Brna. Vďaka tomu sme sa významným spôsobom posunuli v rámci možností spinálnej chirurgie a rozsahu operačných výkonov. Patríme medzi tie rešpektované pracoviská na Slovensku.

V roku 2014 sme oslovili odborníka – spinálneho chirurga z Brna, s ktorým sme pripravili celý projekt. Začalo sa vzdelávanie lekárov, sestier, rehabilitačných pracovníkov, anesteziológov… V novembri 2014 sme otvorili špecializovanú „Ambulanciu pre ochorenia chrbtice“. Na ambulancii sme začali vychytávať tých pacientov, ktorí boli indikovaní k chirurgickej liečbe. Prvú operáciu sme urobili v januári 2015.

Dnes už máme naozaj výborné vybavenie. Máme mikroskop, vysokofrekvenčnú frézu, dobré nástroje, a množstvo takých tých drobností, čo k tomu potrebujete, takže sme dobre vybavení. S prístrojovým vybavením ortopédie sme spokojní, avšak to neznamená, že nie je čo zlepšovať.

Vybavenie je jedna vec. Čo však personál? Máte dosť sestier?

Sestier nemáme dosť.

Za tie desaťročia, čo sa venujete ortopédii, ste mali určite nespočetné množstvo pacientov s bežnými ortopedickými problémami a predpokladám, že aj celkom veľké množstvo pacientov s menej typickými ochoreniami. Vedeli by ste si spomenúť na váš najunikátnejší prípad? Taký, aký ste nikdy pred ním ani nikdy po ňom viac nezažili?

Nie je to ľahká otázka. Zaskočili ste ma ňou.

Už niekoľko rokov som v pozícii, kedy idú cezo mňa len zlé veci. To dobré je vlastne automatické. Procesy na našej klinike sú nastavené tak, že nekomplikovaný pacient prejde okolo mňa a človek naňho aj zabudne. Bežne sa totiž očakáva, že to všetko bude a musí byť dobré. Ale prichádzajú aj komplikácie a to je to najčastejšie, čo z mojej pozície musím riešiť, mám z toho občas bezsenné noci. Na dobré si veľmi nespomínam, len na tie zlé, najmä na tie, ktoré vás poznačia na celý život.

Kedysi nás aj toto učili naši učitelia, neverili sme. Na sklonku svojej kariéry im dávam jednoznačne za pravdu.

Operovali sme mladú pacientku, mala náhodne zistený zhubný nádor na chrbtici, pacientku sme zoperovali, vrátili sme ju do života. Dnes by bola možno mŕtva, určite ochrnutá, no chodí, je zdravá, referovala o tom aj v televízii. Takýchto prípadov je viac.

Mali sme imobilného pacienta. Nikto ho nechcel operovať, riskoval – obyčajná anestézia bola preňho takou obrovskou záťažou, že mohol zomrieť na operačnom stole. Pacient si bol toho vedomý, išli sme do extrémneho rizika, do rozsiahleho niekoľkohodinového operačného výkonu. Pacient prežil a roky sme sa ešte stretávali v Trenčíne na námestí – bol šťastný a spokojný.

Liečili sme urputnú infekciu kolena. Pacienta som operoval osemkrát, ležal u nás niekoľko mesiacov. Odchádzal s vyliečenou infekciou a asi o rok, keď som naňho pomaly zabúdal (aj keď na osem operácií u jedného pacienta sa ťažko zabúda), niekto mi zaklopal na dvere. Otvoril som dvere, za nimi, s veľkým úsmevom na tvári stál tento vyliečený pacient. Odovzdal mi magnetku zo Sydney. Oznámil mi, že po operáciách pochodil celú Austráliu, urobil predo mnou niekoľko drepov a s ďakovaním, celý šťastný odišiel. Pred operáciami bol kandidátom na invaliditu a po nich precestoval kontinent.

S mojou manželkou som sa zoznámil tak, že som ju operoval. To je pre mňa nezabudnuteľný pozitívny prípad.

Aké ortopedické ochorenia sa vzmáhajú v posledných rokoch a čo je príčinou ich rozmachu?

Sú to degeneratívne ochorenia pohybového aparátu, tiež onkologické ochorenia sú stále rastúcim trendom. A potom sú to zápalové – infekčné ochorenia, ktoré sa objavujú v nebývalej miere, ich rast je takmer exponenciálny.

Na otázku, prečo to tak je, sa nedá jednoznačne odpovedať. Jedno z vysvetlení je, že máme podstatne lepšiu diagnostiku a prichádzame na veci, o ktorých sme si mysleli, že sú niečím iným.

Druhá vec – aspoň ja si myslím – dnes sa zvyšuje priemerný vek dožívania. Ľudia dostávajú choroby, ktoré by predtým nedostali, lebo by sa ich nedožili.

Ďalšia vec je tá, že dochádza k celoplošnému znižovaniu imunity, čo súvisí aj s tým, čo som práve povedal. Napríklad diabetik by kedysi nemal dlhý život, no vďaka dnešnej odbornej starostlivosti sa dožije vysokého veku. Diabetik je však imunokompromitovaný (s nedostatočnou imunitou, pozn. red.) a tým je vystavený väčšiemu riziku vzniku infekčného ochorenia.

Keď som bol mladý, mali sme možno jedno infekčné ochorenie veľkého kĺbu do roka, dnes máme na klinike tri naraz. A infekčné ochorenia chrbtice? V minulosti sme mávali jedno za niekoľko rokov, išlo skôr o raritné ochorenie. Teraz? Takmer každý týždeň.

Keďže ľudia žijú dlhšie, majú vyššie nároky na kvalitu života, mnohí sa dožadujú operácií, nad ktorými by sme kedysi ani neuvažovali, napríklad nad indikáciou umelého kĺbu. Kedysi sa robilo 4 až 5 totálnych endoprotéz do roka, dnes sa ich robí 400. Sú dostupné, vieme ich robiť ďaleko efektívnejšie ako kedysi – máme na ne vypracované operačné aj rehabilitačné postupy. Celý manažment pacienta je ďaleko lepší ako bol kedysi. Ľudia chcú v súčasnosti žiť kvalitnejšie.

Dnes chce 65-ročný človek športovať, chce sa baviť, cestovať. Kedysi, keď som bol mladý, 65-ročný človek bol väčšinou starec, respektíve sa tak aj správal. Mnohí 65-roční ľudia zostali sedieť na priedomí, fajčili fajky a popíjali pivo, lebo už mali život za sebou. Dnes to tak nie je.

Toto všetko sa zbieha v tom, že máme viac operácií, liečime viac degeneratívnych ochorení, onkologických ochorení a infekcií.

Nie je to spôsobené aj životným štýlom?

Je to aj životným štýlom, ale aj tým, čo som menoval vyššie. Ťažko povedať.

Dá sa správnou životosprávou predísť ortopedických ochoreniam?

Určite áno. Keď športujete s rozumom, držíte si váhu, máte správnu životosprávu, nerobíte jednostranne nejaké ťažké činnosti, tak áno, dá.

Čím všetkým ste vďaka pozícii primára prispeli ku kvalitnejšej ortopédii vo FN TN? Koľko pacientov ste operovali?

Viete, mal som šťastie, že v roku 1989, keď som bol mladý lekár, ešte bez atestácie, mal som akúsi jazykovú výbavu. Mohol som tak okamžite začať komunikovať so zahraničím. To mi otvorilo dvere k novým metódam, ktoré v tej dobe boli nové aj na západe. Prudko sa rozvíjali. Tento trend sme zachytili – v ortopédii to boli artoskopické operácie. Tieto sme začali robiť v januári 1993. Tomu však predchádzalo štúdium v zahraničí, nejaká príprava na vyšších slovenských pracoviskách a, samozrejme, zakúpenie technického vybavenia. To bola jedna taká veľká zmena, pri ktorej som sa ocitol.

Keď som sa dostal do funkcie primára, zásadným spôsobom sa mi podarilo rozšíriť endoprotetiku veľkých kĺbov – najmä bedra a kolena, ale aj iných (náhrada živých kĺbov umelými, pozn. red.).

A ďalšia vec, ktorá sa mi podarila vďaka mojim dobrým vzťahom s českými kolegami, bolo vybudovanie a uvedenie do života spinálnej chirurgie. To sú tri veci, na ktorých som mal možnosť sa podieľať možno aj zásadnejším spôsobom.

Počet operácií neviem zrátať. Boli ich tisíce. Možno už viac ako desaťtisíc.

Operujete viackrát denne?

Dnes poobede budem robiť päť operácií.

Päť za poobedie?

Áno.

Pacienti na Slovensku často nadávajú na lekárov, vás však, aspoň vo všeobecnosti, chvália. Čím to je?

Myslím si, že každý má svojich favoritov, priateľov a nepriateľov. Nemajú ma všetci radi. Lekár je normálny človek. Tiež má svoje dobré, zlé nálady, chodí nevyspatý, má svoj súkromný život. Niekedy vás ten súkromný život tak zaťaží, že sa to môže odzrkadliť v tom profesionálnom. Napríklad ste nevyspatý, nadáva vám žena, lebo dieťa dostalo päťku v škole a do toho príde nejaký pacient, ktorý od vás niečo chce a vy nereagujete správne.

V tom momente vás pacient nemá rád. Ani sa mu nečudujem (úsmev). Ten, kto hovorí, že nemá nepriateľov, klame. Ten, kto hovorí, že v živote nezažil komplikácie, takisto klame. Ortopédov je na Slovensku možno 300. Skoro všetci sa poznáme. Mnohokrát prídu pacienti od jedného ortopéda k druhému, začnú nadávať na toho prvého, ale ten prvý je kamarát toho druhého (smiech).

Môže byť váš kamarát a zároveň môže byť zlým ortopédom.

Ale ten prvý nie je zlý ortopéd, len tam možno z nejakého dôvodu nezafungovala chémia medzi pacientom a lekárom… Určite aj odo mňa nejaký pacient prišiel za kolegom a nadával na mňa. Týchto situácií si musí byť človek vedomý a brať ich s nadhľadom, ale aj s pokorou a ponaučením.

Ja som len rád, že ste povedali tie pekné slová a je fakt príjemné, keď človek stretne niekoho, kto mu povie, ako sa mu vďaka vašej liečbe zlepšil život. Mnohokrát si tých pacientov ani nepamätám, ale príjemné to je v každom prípade. Lepšie, ako by ma mali bakuľou naháňať po námestí (smiech).